Obsahuje diela:

1. Meditácie
2. Modlitby
3. Retrospektíva
4. Reflexie

Duchovné obzory Pavla Straussa

Kto sa zahĺbil do meditácií či ponoril do modlitieb Pavla Straussa, dosť ľahko by pripustil, že možno hovoriť priam o akomsi „kňazstve“ tohto výnimočného konvertitu. Je plný pokornej zbožnosti a jeho meditácie i modlitby (nehovoriac o mnohých jeho duchovných esejach) akoby boli súčasťou adorácie pri oltári. Na cestu tohto „laického kňazstva“ nastúpil hneď svojou Mozaikou nádeje (1948). Vteľoval sa do podoby nevysväteného „učiteľa viery a mravov“ celou svojou ďalšou spisovateľskou činnosťou. Ako náboženský spisovateľ bol pokorným, horlivým „služobníkom Božím“, ako keby písal svoje meditácie a modlitby pokľačiačky, na kolenách (tak maľoval svoje madony Fra Angelico), v posvätnom zahĺbení do právd a tajomstiev kresťanského učenia. Charakterizoval ho celoživotný mysliteľský apoštolát, intelektuál sa v ňom spájal takpovediac s mystikom. V čo veril a o čom písal, nielen rozumom premyslel, rovnako i srdcom precítil – s transcendentnom ho viazalo puto lásky. Ako mysliteľ a spisovateľ stále kľačal vo svojom vnútornom chráme, jednak aby adoroval, jednak aby sa posväcoval. Vydržal v tomto dobrovoľnom pokľaku viac než celé polstoročie. Počtom životných desaťročí presiahol svojich intímnych kňazských priateľov – Jozefa Kútnika, Janka Silana, Ladislava Hanusa. Navzájom ich spájala nábožensky inšpirovaná kultúrna tvorba. Prijímali medzi seba tohto laického apoštola ako seberovného, duchovne rovnocenného. I kardinál Ján Chryzostom Korec ho rešpektoval ako náboženského autora. Nijaký iný slovenský laický autor nenapísal také pozoruhodné meditácie ako Strauss v Rozhrnutej opone. Každý kňaz i teológ musel by sa stotožniť s jeho úsilím urobiť z človeka ideálneho, plnohodnotného kresťana: „…ak chce človek premeniť dobu, musí sa Duchovné obzory Pavla Straussa sám preporodiť.“ Najmä ak žijeme vo svete, kde „každý je proti starému náboženstvu, ale zakladá nové“ – odbožštené a odkresťančené. A kde „nik neverí v dušu, ale každý si chce predovšetkým získať naše duše“ – najmä nečestní politici a falošní ideológovia s dehumanizovaným, zavše priam démonickým znamením. Sociológ Herbert Marcuse hovoril o „jednodimenzionálnom človekovi“, kresťanský mysliteľ Strauss o „redukovanom človekovi“, pretože ochudobnenom práve o duchovné dimenzie. Preto aj zmaterializovanom, dehumanizovanom, zdeformovanom technikou, takže sa stáva „vyhostencom vo vlastnej dobe“ – a s apokalyptickou budúcnosťou pred sebou. Najväčšiu zodpovednosť majú kresťania – svojimi postojmi, názormi, praxou, prácou. Krajne sa zneužili „hranice slobodnej vôle“ – v politike, ekonomike, vede. Strauss vyslovil až pripesimistickú prognózu: ,,Svet sa s určitosťou rúti do konečných zákrut svojho jestvovania… Boh sa nami nasýtil. Priveľa už bolo premrhaných možností. Tak málo Božích zámerov sa uskutočnilo v dejinách. Dejiny kultúr a civilizácií, náboženstiev a vzplanutí sú tmavým kútom metafyzickej maštale. A veda a plody rozumu boli v nej často najodpornejšími odpadkami.“ Nehlásal skazu sveta, chcel jeho obrodu a záchranu i spásu, varoval i vystríhal, ale nezatracoval. Lebo „mal šťastie byť kresťanom“; to znamená: spolupracovníkom Božím pri prestavbe sveta na Kráľovstvo Božie; teda na ríšu pokoja, požehnania, blaha, dobrobytu, spravodlivosti, slobody. Strauss nepropagoval nijaké politické alebo sociálne modely – aké načrtol povedzme Jacques Maritain v dielach Integrálny humanizmus (1936) či Človek a štát (1951). Strauss nešiel reformátorskou cestou, ale – hoci laik – kňazskou cestou: on sa vydal evanjelizovať svet a nanovo ho pokresťančiť. Čo po prvej svetovej vojne rozvrátil v západnej Európe liberalizmus, to po druhej svetovej vojne chcel v strednej a východnej Európe zdecimovať sovietsky diktátorský ateizmus a komunizmus. Strauss sa dožil historického pádu brutálnej totality, ale stihol odstraňovať iba jej trosky, mocenské zrúcaniny. Chrám celoeurópskej kresťanskej humanity sa nevybudoval, on sa mohol iba modliť za kladenie jeho nových základov. Vrcholnou Straussovou meditáciou je jeho interpretácia Apoštolského vyznania viery. Nenašiel by sa u nás nijaký iný laik, azda ani kňaz, ktorý by bol schopný napísať taký oslňujúci text. Žasol nad ním aj teológ Ladislav Hanus. Nie je teoreticky špekulatívny (i keď cituje sv. Tomáša Akvinského), skôr ohnivo pavlovský, akoby táto meditácia vytryskla z neho strhujúcou inšpiráciou, zjavnou z niektorých listov tohto apoštola a konvertitu. Strauss tento „najstarší katechizmus kresťanstva“ pretlmočil pre moderného človeka ako trvalo aktuálny aj ako stále platný „cestovný poriadok“ k nekonečne blízkemu Bohu, na pochopenie jeho tajomstiev, na získanie jeho prostriedkov spásy. S prienikom odhaľuje i vysvetľuje pravdy veľkolepej modlitby, čo bolo – ako sa Strauss vyjadruje – „zazávojované“ v Starom i Novom zákone, robí priehľadným pre terajšieho skeptického človeka. Vie to vyjadriť priamo i metaforicky: „I rúcho Kristovo bolo v dejinách poroztrhávané na veľa cirkví, z ktorých si každá prisvojovala právo autentickosti. Aj tú zvonku znetvorenú tvár cirkvi bolo možné predsa vo viere milovať. V každom čase… Ale jestvuje len jedna, nedeliteľná cirkev, ktorá je tajomstvom i znakom viery, tajomný život i viditeľná forma jej života.“ Tu splynula jeho myšlienka s názorom kardinála J. Ratzingera. Vo svojej interpretácii Strauss citoval rôznych mysliteľov i spisovateľov, napríklad i Saint-Exupéryho a jeho známy výrok z Malého princa: „Dobre vidíme len srdcom. Čo je podstatné, očami sa nedá vidieť.“ Aj Strauss v tomto prípade čítal Apoštolské vyznanie viery – srdcom. On ho predovšetkým precítil ako živé svedectvo zjednotenia trojosobného Boha s dejinami vesmíru i s dejinami ľudstva, v priebehu ktorých zmŕtvychvstalý Kristus zabezpečil ľudskému rodu možnosť večného života. „Milióny rokov sa zastavili u Krista. Nad všetkým leží tieň kríža. Kalváriová tragédia je ako historický predel dejín sveta pred Kristom a po Kristovi… Kríž zatieňuje svet dejín a duší… Možno ho prijať ako nástroj vykúpenia, alebo sa snažiť ho nezbadať, i keď nevdojak všetko a každého preniká a určuje.“ Strauss ponímal dejiny sveta kristologicky ako Teilhard de Chardin. V jeho interpretácii „najstaršieho katechizmu“ dôležitá bola tzv. „futurológia milosti“, čo zodpovedalo jeho túžbe – ako veriaceho kresťana i tvorivého autora – zachrániť a spasiť svet. Výrok „kto žije v Bohu, v tom žije Boh“ je definíciou jeho meditujúceho i modliaceho sa vnútra. Straussovu meditáciu o Apoštolskom vyznaní viery možno porovnať s podobnou meditáciou konvertitky Raissy Maritainovej (1883 – 1960) Poznámky o Otčenáši (1961). Obe diela majú príbuzné myšlienkové ladenie aj zhodný cieľ: žiť z Boha, žiť v Bohu aj žiť pre Boha. Knižka meditácií Rozhrnutá opona i esej Apoštolské vyznanie viery, hoci s hĺbavým obsahom, sú ľahko prístupné takmer na prvé prečítanie. No Straussov meditačný cyklus Hrsť piesku je písaný „zašifrovane“, treba ho lúštiť ako básnický text: „Rozlieva sa svetom víno múdrych. Zalieva duše odvarom pravdy. Oči sliepňajú zasiahnuté hrsťou piesku múdrosti. Srdcia vzbĺknu plamom túžby. Kde sa zrazia úkazy života a pramene z podzemia tajov? Preto nič nemôže byť jasné a priame. Za všetkým je mnohé. Ríša ducha sa šinie všade. Pred každým koncom vzbĺknu výhonky pravdy“ (Svet a čo je mimo). Prejav Straussovho akoby „kňazstva“ môžeme vidieť aj v množstve rôznych modlitieb, písaných pre rôzne liturgické potreby, pobožnosti, situácie. Nijaký iný slovenský autor nenapísal toľko modlitebných textov vyhovujúcich cirkevno-liturgickým nárokom. Sú ľudovo prístupné, i keď zavše vybočuje z tradičných náboženských rámcov. Týka sa to predovšetkým Straussovej Postily dneška. Siaha od rannej modlitby po večernú, ale obsahovo sa zameriava na mládež, lekárov, nevinných, násilníkov, tvorivých, chorých, ba i na „ticho“ a „správne poznanie“. Lekára považoval za „ústrednú postavu v živote“, preto prosil za lekárov vzdelaných, jemných, trpezlivých, súcitných, mravne čistých a veriacich – poznal teda mnohoraké nedostatky kolegov zo svojej praxe. Podobne vedel, čo chýba pacientom: optimizmus, nádej, zmužilosť, trpezlivosť, vďačnosť, viera, duch obety. Tvorivých umelcov považoval za tých, čo „dotvárajú a pretvárajú“ svet, najväčšmi sú podobní Stvoriteľovi; vymodlieval pre nich „silu vnútornej slobody voči sebe i voči spoločnosti“, hrdinskosť na obranu pravdy, schopnosť tvoriť dokonalé diela, rovnako naplniť sa „duchom skromnosti a pokory“. „Všetko je rozladené a spôsobuje disharmóniu sveta,“ konštatuje Strauss a modlí sa za ticho: „veď všetko veľké na svete vzniklo v tichu“, „ticho utvorilo duchovnú kultúru“, vnútorné ticho umožňuje aj stretnutie človeka s Bohom – v „modlitbe bez slov“. To považoval za vrcholný stupeň súzvuku i Romano Guardini. Raissa Maritainová predpokladá, že ak sa Pán Ježiš odišiel modliť do samoty, modlil sa „najprv a hlavne bez slov“ (R. Maritainová: Poznámky o Otčenáši, Praha 2006, s. 70). Bezslovnú komunikáciu považoval i Strauss za najhlbšiu a najúčinnejšiu. Najviac modlitieb, textových, napísal pre chorých, vedel ako lekár (podobný v tom Alexisovi Carrelovi, nosi[ 9] teľovi Nobelovej ceny za medicínu za rok 1912) o sile modlitby pre pacientov. Najobsiahlejší je Straussov cyklus modlitieb vianočných (rodinné príhovory v rokoch 1976 – 1984, vhodné priam ako kázne o „vianočnom mystériu“) a veľkonočných (opäť takmer s kňazským prístupom k tejto historicko-mysterióznej tematike). Spolu s dvoma verziami pobožnosti Krížovej cesty. Tu sa najväčšmi prejavil autorov známy „dolorizmus“, nadmerný kult utrpenia. Paralelizovanie ľudského utrpenia s Kristovým vykupiteľským utrpením nemuselo chorým pacientom uľahčovať ich stav, vyžadovalo to heroizmus viery aj heroizmus vôle. Priťažoval im bremeno bôľu, preťažoval únosnosť ich psychiky. V Pôstnom liste chorým spomína príznačnú epizódu: „Operovaný kňaz sa mi raz sťažoval, že sa nemôže modliť. Odpovedal som mu, čo aj všetkým chorým odkazujem: choroba je modlitba, ktorú si Pán Boh náš od nás sám vyinkasuje.“ Tiché znášanie bolestného utrpenia môže byť výkupnou modlitbou, inou formou „modlitby bez slov“. V kratšej verzii Krížovej cesty refrénovité prosby k Spasiteľovi psychologicky uvoľňujú úzkosť, neistotu, bezmocnosť. Sledovanie Kristovej krížovej drámy prebieha paralelne so zamysleniami nad ľudskými osudmi, napríklad kajúceho lotra. Príbeh tohto odsúdenca zažiari jasnou nádejou. Strauss položí otázku: „Kto tušil na kalvárii, že ide o zásadný a základný zvrat v osude dejín duší?“ Odpovedá lotrovým prípadom: „Prvá duša, ktorej sa to týkalo, bol lotor z pravej strany Pána Ježiša. Kajúcnosť je živelný výbuch lásky k Bohu. Nevídané pohnutie srdca. Pravá túžba po večnosti. Úplný prívrat k absolútnemu trvaniu. Preto nezadržateľne víťazí nad všetkým predchádzajúcim hriechom a vstupuje priamo ako prvý vyznávač Kráľovstva Krista Kráľa.“ Triumf Kristovho zmŕtvychvstania je zárukou ľudskej nesmrteľnosti: „Ľahšie sa žije vo viere v posmrtný život. Všetko dostáva iné dimenzie vo vedomí, že smrť je len fázou života. Preto sa jej možno aj radostne približovať, však kynie ľuďom možnosť účasti na sláve Kristovej vo večnosti. Veď On je Vzkriesenie a Život.“ Keď si Strauss retrospektívne oživoval svoju minulosť, ukázalo sa, že tento zdanlivo samotársky človek mal okolo seba dosť široký okruh ľudí z troch profesionálnych oblastí: lekárov, umelcov a – kňazov. V lekárskom svete sa pohyboval od mikulášskej mladosti a zotrval v ňom do konca, lebo sám si zvolil tento stav za profesiu. Vo svete umelcov sa stýkal s hudobníkmi (bolo ich viac, než koľkých spomenul – Bartók, Smatek, Urbanec, Macudzinský), s maliarmi (napríklad Nevan, Mudroch, Želibský, Nemeš, Koreszka, Palugyay, Hložník, Medvecká), so spisovateľmi (od Nezvala, Broda, Novomeského až po Lukáča, Beniaka, Felixa, Matušku, Rúfusa); napokon s kňazmi cez spoločný záujem o literatúru (Silan, Šprinc, Hanus, Kútnik atď.). Najpevnejšie boli pre Straussa literárne putá, čo konkrétne znamená: s Jankom Silanom a Jozefom Felixom (bol podobný európsky vzdelanec ako sám Strauss), popri nich s Milanom Rúfusom – tých si najviac vážil ľudsky aj umelecky. Pretože v Straussovom prípade išlo o katolíckeho konvertitu, žiadalo by sa bližšie poznať jeho ľudské i literárne vzťahy k jednotlivým katolíckym intelektuálom, mysliteľom, kritikom, poetom. O jeho názoroch na skupinu tzv. katolíckej moderny sa dozvedáme z príspevku Trosky spomienok. V ňom uviedol i charakterizoval viacero mien. Chvalabohu, hovoril o nich aj inde (napríklad v denníkoch), takže bude možná dosť spoľahlivá rekonštrukcia týchto súvzťažností (aj vďaka publikovanej i nepublikovanej korešpondencii). Hoci sám vyrastal z iných umeleckých predpokladov aj sledoval iné literárne tendencie (jeho zbierka Stĺpy z roku 1948 bola expresionistická), stal sa priaznivcom a spojencom slovenskej katolíckej moderny. Považoval ju za špecificky domáci fenomén, hoci nemal rád „škatuľkovanie“ smerov či autorov. V pozadí jej vzniku videl vplyvy zahraničných katolíckych mysliteľov (napr. Maritain, Guardini, Lippert, Newman). Zrodila sa spontánne, nezdružovali sa programovo. Patrili do nej kňazskí predstavitelia (Dilong, Silan, Šprinc, Veigl, za „ideológov“ považoval Hanusa a Kútnika) aj nekňazskí (Beniak, Žarnov, Strmeň, ako katolícki poeti začínali Mihálik i Válek). Zrejme niektorých „zaškatuľkoval“ podľa kresťanskej orientácie (Beniak i Žarnov boli nacionálni básnici). Osobne poznal Šprinca (manželkin bratranec), Dilonga, Silana, Beniaka, Žarnova (lekárska známosť), z kritikov Kútnika a Felixa, personifikáciou poézie bol pre neho Silan, až v posttotalitnom období Strmeň. Katolíckych modernistov sledoval v povojnovom období v časopisoch Obroda, Verbum, Nová práca, Smer. Sám sa pridal ku katolíckej moderne, keď začal publikovať v časopise Verbum – pod vedením Hanusa a Kútnika (neuviedol, že tento bol beniakovec a odporca modernistov). So Silanom sa dohodli na preklade Lippertovej vrcholnej knihy Človek Jób hovorí s Bohom, ktorú u nás propagovali Ferko Skyčák i Ladislav Hanus (Trosky spomienok, 1992). Škoda, že uverejnil len takéto „trosky“, Straussovo hodnotenie slovenskej poézie bolo vyššie, ako sa vyjadril už predtým: „naše malé Slovensko je svetová veľmoc poézie“. Dokladal toto zrejmé nadhodnotenie viacerými autormi: Dilongom (bol „nadmieru imaginatívny typ“, integroval do seba i surrealizmus), Beniakom (,,rečový fenomén”, má „nádherné duchovné básne”), Silanom (personifikoval ,,poéziu dielom i zjavom”), Strmeňom, Žarnovom, Šprincom zo zahraničia (,,ľudia svetového formátu”), plejádou mladších (Mihálik, Válek, Rúfus, Turčány). Mnohí sa „obšmietali okolo moderny“, ale predovšetkým boli „dedičmi prvého veľkého slovenského básnika Jána Hollého“ (mohol dodať, že prevažne Turčány). Z „klasikov“ mu popri Hollom vysoko vyčnieval Hviezdoslav (Vstupujúc do slobody). Strauss vtedy povedal, že „vo všetkom je tajomno, to je všade prítomné“. A toto „tajomno“ sa vznášalo v roku 1992 aj v nitrianskom rozhovore o poézii troch osobností: Straussa, Haľamovej, Rúfusa. Aj tu tvrdil, že „Slovensko ako celok je skutočná lyrická veľmoc“, vraj keby „Hviezdoslav a Krasko patrili k iným národom, boli by známi ako svetové veličiny“. Pre neho poéziou nie sú iba básne, „báseň je len jedným z jej prejavov“, poézia bola pre Straussa „ontologickým pojmom“, nie estetickým, nachádzal ju všade, aj v prozaickej tvorbe; no bola čímsi nedefinovateľným, nevyjadriteľným. Doslova povedal: „A práve toto, to nedefinovateľné, je to najkrajšie v básni“ (Trojhlasne o poézii, 1992). Poukazuje to na nejaký Straussov iracionalizmus? Nie, on sa vždy opieral o analytický intelekt. Bol to presne názor francúzskeho jezuitu Henriho Bremonda, tvorcu koncepcie tzv. čistej poézie, ako ju objasnil v knihe Modlitba a poézia (do slovenčiny ju preložil P. G. Hlbina, iniciátor slovenskej katolíckej moderny; Strauss ho nikdy nespomenul, ako kňaz sa po roku 1948 spreneveril prenasledovanej cirkvi). To „nedefinovateľné“, „tajomné“ nachádzal Strauss ako duchovný, spirituálny základ v tvorbe veľkých básnikov našich i zahraničných. Náboženskú spiritualitu katolíckej moderny mu zosobňoval najviac Janko Silan, to aj najväčšmi zbližovalo laika Strauss s kňazom Silanom. Styk s priateľským okruhom kňazským bol pre Straussa najprijateľnejší aj najprospešnejší, mali spoločnú svetonázorovú frekvenciu. Strauss ako mysliteľ bol reflexívny typ, vo všetkých svojich dielach. V esejistických reflexiách analyzoval pozitívnu i negatívnu tematiku tých čias. Najmä problémy morálne, kultúrne, politické. Hodnotil ich kriticky, zavše až pripesimisticky, ale vždy hľadal optimistické riešenie. Zvierali ho obavy, úzkosti, prenasledovali predlžujúce sa „apokalyptické tiene“. Napríklad: „Je pravda, že žijeme v hroznej dobe. Doba je vždy sumárnym obrazom ľudí a človek je natoľko obrazom hrôzy, nakoľko sa líši od obrazu Božieho. A ľudstvo má vždy takých filozofov, akých si zasluhuje. Zlo sa priostruje na to, aby nakoniec nebolo iného východiska ako dobro – ak nadobro nechce zaviaznuť v záhube a ničote“ (Keď zaznie slovo kultúra, 1991). Svet sa dostal do takej situácie, že nemá inú možnosť, inú alternatívu, ako otvoriť pre ľudstvo opačnú bránu, cez ktorú vnikne do neho pozitívny prúd najvyšších ideálov a hodnôt, obrodzujúcich a zachraňujúcich národy sveta, prinajmenej Európy. Keď si položil otázku, či ľudstvo prežije (mysliac na hrozby morálne, sociálne, technické, ekologické v predposlednej kapitole dejín ľudstva), ubezpečoval čitateľov, že zasvieti „nové slnko“, prebudia sa „nové oči“, ak sa vynorí „obzor dôvery“, ak sa budúcnosť bude budovať na „novej dôvere“. Napísal: „Byť – to je žiariť. Žiariť – to je trvať. Trvať – to je neprerušiteľný rast. I za najčernejším viečkom obáv“ (Má ľudstvo budúcnosť?). Išlo o dôveru v kresťanské, nanovo aktualizované ideály, čo pretrvali veky – pravda a spravodlivosť. O dôveru nielen obnovenú, aj obrodenú. Hrozil sa ekologických katastrof. Ničiteľov prírody, schopných zvolávať „svetový kongres na spoločné oplakávanie hlúpej a zločinnej spoločnej cesty na zničenie planéty“, vysmial, obžaloval, aj odsúdil. Zvrátili „hierarchiu hodnôt“, „odbožštili svet“, ide im len „o peniaze a moc“, všetko je pre nich „úžitkovo determinované“, „podvodníkom a politickým kšeftárom“ sú ľahostajné zdevastované krajiny, kde hynú milióny detí pre nedostatok obživy a vody. Treba oživiť a oživovať prírodu, svet, ľudstvo. Zároveň dvíhať nad materiálnu sféru oblasť etickú, sociálnu, duchovnú – to nútilo Straussa varovať i kárať (Svetový smútok). Kresťanský humanizmus robil Straussa pokorným, ale v prípade ohrozenia Stvoriteľovho diela aj – útočným. Angažoval sa uvedomele za ľudské i božské práva. Straussovým evanjeliom bola blahozvesť lásky, všade pociťoval jej nedostatok. Kto komu vyhovuje, pýtal sa, na pracovisku, v susedstve, v obchode, zdravotníctve, politike, rodine? Všade samé nepochopenie a neznášanlivosť! Koľko je opustených, hladných, prenasledovaných, sužovaných, týraných – až po vyvražďovaných! „Strašná je celosvetová ohrozenosť ľudstva! Už sme pozabudli, že sme všetci deti Božie, že sme bratia a sestry“!, pričom všetci sa „vezieme na tej istej prederavenej lodi“. Veľkí a vznešení duchovia napospol boli „zapálení myšlienkou všeľudského zbratania“ – to sa dosiahne iba putami vzájomnej medziľudskej solidarity a lásky (Nech stretne človek človeka). Strauss cez lásku ku Kristovi mal otvorené srdce pre všetkých trpiacich a núdznych, navyše i preto, že bol lekár. Apeloval, že všetci sme „deti Večného Otca s plným srdcom Božej lásky“ aj s ochotnými pomocnými, zachraňujúcimi rukami (Nástroje lásky). No nemusel jednostaj premáhať tiene ani zaháňať tmy, boli chvíle, keď Strauss mohol i radostne zajasať. Najmä v roku 1988, keď bola vyhlásená samostatná slovenská cirkevná provincia: „Uvedomovať si existenciu na kolbišti sveta, je začiatok jeho historickej realizácie. I slovenského národa. A že jeho existencia bola pred svetom uznaná takou morálno-duchovnou inštanciou, ako je Svätá stolica, je faktickou realitou. To, že uznala slovenský národ ako svojbytnú entitu, dokumentovala pred blízkym i ďalekým svetom tým, že uznala za vhodné určiť Slovensko ako suverénnu cirkevnú entitu pri uznaní štátnych hraníc a zvrchovanosť slovenskej cirkevnej provincie“ (Povzbudenie a nádej). Tu splynulo Straussovo kresťanské cítenie s národným zmýšľaním. Aj rok 1990 bol veľkou radostnou udalosťou v Straussovom živote. Odohrala sa v Prahe, v hlavnom meste vtedajšej republiky, ako prelomová udalosť v dejinách českého národa. Doručili mu závažný list: „President Československé federativní republiky Václav Havel a František kardinál Tomášek, arcibiskup pražský, Vás zvou na setkání Svatého Otce Jana Pavla II. s představiteli vědy a umění, které se bude konat dne 21. dubna 1990 v Rudolfově galerii Pražského hradu v 19.30 hodin.“ Mohol sa tu zúčastniť ako reprezentant vedy aj umenia. No Strauss prišiel aj ako veriaci kresťan, s kňazským srdcom, aby pozdravil najvyššieho kňaza, zosobňujúceho ideálnu duchovnú osobnosť a žiarivý zjav medzi pápežmi 20. storočia. Tradične protipápežská Praha po prvý raz prijala námestníka Kristovho, Havlovi, ktorý Jána Pavla II. pozval, javilo sa to – ako zázrak. Sám Strauss stal sa žiarivým príkladom slovenského konvertitu za pontifikátu tohto poľského pápeža, ktorý pohol cirkevnými aj politickými dejinami modernej Európy.

Obaja, hoci rozdielnou mierou, zachraňovali svoje národy z morálneho chaosu a dávali im perspektívu nádeje. Laik Strauss azda aj podľa príkladu rímskeho veľkňaza.

Július Pašteka