„Poznám dejiny a historický vývoj myslenia, a preto mi je jasné, že príde čas, keď sa pustia do hľadania stratených fragmentov toho, čo sa ešte nepodarilo zničiť. Avšak tento fakt mi vôbec nie je útechou, naopak je mi odporný, pretože je prejavom strašnej ľudskej hlúposti, ktorá pretrváva od počiatku dejín a, zdá sa, bude trvať až do ich konca.“

(Pavel Florenskij, Soľ zeme, s. 84.)

Ešte skôr ako sme uvedený druhý cyklus listov Pavla Straussa pánu doktorovi Sýkorovi dali do tlače, okolnosti nás donútili navrátiť sa k dielu Pavla Florenského. – Toho Florenského, o ktorom sme v doslove ku knižočke „V dotyku s Pavlom Straussom I“ napísali, že „Pavol Strauss mi z ruských mysliteľov pripomína najviac práve Pavla Florenského (o ich vzájomnom zrkadlení by raz bolo treba napísať zvláštnu monografiu), ba zdá sa mi, že aj pre Pavla Straussa by bolo najdôstojnejším a najorganickejším oslovením „Otec Pavol“, ako si Rusi oslovujú Pavla Florenského“ (s. 87).
Pritom nám prišiel do rúk list 37-ročného Pavla Florenského (z apríla 1919) svojej tete z otcovej strany Zinaide Ivanovne Florenskej-Strukovskej, ktorú vnímal ako jedinú jemu známu Florenskú a ako jedinú príbuznú zo strany otca, deda a pradeda. Tento list nám okamžite pripomenul našu výzvu k adresátom Straussových listov z úvodu k tomuto uverejnenému cyklu – a vôbec našu povinnosť vo vzťahu k pozostalosti – v najrozsiahlejšom zmysle slova – našich veľkých duchov.
Prečítajme si pozorne úryvok z tohto Florenského listu, a myslime pritom neustále na Pavla Straussa – my, jeho „pozostalí“:

„…Nie, to nehovorí zo mňa zvedavosť, keď sa Vás vypytujem a keď sa mi žiada zachytiť každú aj tú najmenšiu čiaročku z minulosti, ktorá sa mi tak stratila. Nie, to je pocit zodpovednosti pred budúcnosťou, splnenie povinnosti, a úcta k minulému, splnenie prikázania o úcte k svojim predkom (podč. J. R.). Veľmi ma bolí, keby ste vedeli, aké muky mi spôsobuje pomyslenie, že sa tak potratili a tratia údaje o našej minulosti, naše fotografie,našedokumenty.Veľmi, veľmi sa hanbím, že Vám tak nástojčivo pripomínam svoju prosbu, aby ste prešli Váš rodinný archív a požičali mi z neho všetko, čo sa dá, na zoznámenie sa a skopírovanie. Viem, že nemáte ani času, ani dosť síl. A zároveň prudko cítim v mojom vedomí hlas: „Teraz – alebo nikdy.“ Áno, každý deň môže znamenať nenávratnú stratu. Žijeme v takých časoch a v takej fáze nastupujúcich udalostí, keď so zachovaním pamiatky na minulosť musíme byť skutočne na stráži. To je dôvod, prečo sa vzdávam posledných zvyškov úctivosti a nalieham na Vás, aby ste urobili všetko možné pre splnenie Vášho dávneho predsavzatia prezrieť váš archív a požičať mi, čo sa dá. Mne je vzácny každý kúsok, každý riadok, lebo aj maličkosť niekedy vrhá nečakané svetlo na veľmi závažné veci; tie drobnosti sú mi vôbec jednoducho drahé a milé. (…)
Veď podobné dokumenty – to je život, život minulých, vzácnych čias, jeho posledné hmatateľné stopy na tejto zemi – a predstava, že by sa také stopy mohli nenávratne stratiť, a pritom vinou mojej ľahkomyseľnosti alebo skleslosti – tá predstava sa rovná strate svojich blízkych a cítim ju ako ostrý nôž…“
…Ak sme si prečítali tento Florenského list a mysleli pritom na Pavla Straussa, netreba k nemu nič dodávať…

+ + +

Výstižným dokladom toho, aký dôraz sa v rodine Florenských kládol na zachovanie pamäti rodu, je aj list rodnej sestry Pavla Florenského Jelizavety (napísaný o 30 rokov neskoršie – 19. sept. 1948 – teda už po bratovej smrti) matke:
„Neustále rozmýšľam, že veď ja nič neviem o tvojom živote do tých čias, ako som si sama začala uvedomovať okolie, aj to len čiastočne. Tvoje detstvo, mladosť… (…) Veľmi, veľmi ťa prosím, skús vykresliť pre mňa ich (tvojho otca, matky – J. R.) portrét, a pokiaľ možno konkrétne: črty tváre, hlas, vlasy, zvyky, vzdelanie, oblečenie, na aké si spomenieš, povaha, udalosti, nejaké drobné príhody… Napíš mi, na čo zomreli, či boli dlho chorí, všetko, čo si pamätáš, alebo čo si sa dozvedela od iných. Veľmi, veľmi ťa o to prosím. A okrem toho napíš svoje spomienky na mladosť a detstvo, na svoje sestry a bratov. A napíš aj o našom otcovi.“
Neprekvapí nás preto, že v ZÁVÄTI Pavla Florenského svojim deťom z roku 1917 nájdeme aj takéto body:
„Snažte sa zapisovať všetko, čo môžete o minulosti nášho rodu, rodiny, domu, zariadenia, vecí, kníh a pod. Snažte sa pozbierať fotografie,autogramy,listy,vytlačenéajrukopisnédielavšetkých, čo mali k našej rodine a rodu nejaký vzťah, našich známych, blízkych, priateľov. Nech bude vo vašom dome zachytená celá história rodu a nech všetko okolo vás bude presiaknuté spomienkami, aby nič nebolo neživé, tuctové, bezduché.
Dom, knižnicu ani iné veci nepredávajte, iba v krajnej núdzi. Hlavne sa mi žiada, aby dom dlho patril nášmu rodu, aby pod ochranou Prepodobného Sergija mali ste aj vy, aj vaše deti a vnúčatá dlho-predlho spoľahlivú ochranu a pevnú oporu.“

Ak sa raz niekto naozaj pustí do „zvláštnej monografieovzájomnom zrkadlení Pavla Straussa a Pavla Florenského“, iste objaví hlbokú vnútornú súvislosť medzi spomienkovými dielami Florenského (napr. „Mojim deťom“, „Spomienky na dni minulosti“…) a Pavla Straussa (hlavne „Človek pre nikoho“ a „Kolíska dôvery“).

(J.R.)

„Nechcem, aby na vás zabudli, aby ste vy, mŕtvi, boli sve­tu takí zbytoční ako mnohí z nás živých! Veď to, že nás robia zbytočnými, že reflektujú iba na tých, čo žijú a mys­lia v predpísaných schémach, je živou smrťou mnohým. A mnohí zutekajú radšej do smrti skutočnej. Nie, nech tí dnešní hrobári zajtrajškov vedia, že ich zločiny budú hlásať naše večne teplé hroby, ktoré sú pre počty večnosti užitoč­nejšie ako ich prchavé úspechy a pankhartské slávy.“

(Pavol Strauss, Človek pre nikoho, s. 121.)