J. Gregová: Vzácna spomienka

Vážený pán profesor!
Ďakujem Vám zo srdca, že cez Vaše aktivity okolo pána prim. Straussa sa mi oživili spomienky na milého, vzácneho človeka, spisovateľa-básnika, filozofa,správneho lekára-chirurga, hudobníka-diletanta (ako sám seba pomenoval). Keby som mala zostaviť poradie týchto atribútov, nevedela by som to zodpovedne urobiť. Bol naozaj všestranný umelec. Svojich „10 talentov“ riadením Božím rozmnožil do potrebných dimenzií. Bol človekom, ktorý veľmi poctivo hľadal pravdu, „načieral na hlbinu“ (ako nám to radil náš veľký pápež J. P. II.), a keď ju našiel, ostal jej verný – naviac – nenechal si ju pre seba. Odovzdával ju plným priehrštím a – ako hovorí žalmista – ešte aj v starobe prinášal ovocie.
Z mojich spomienok na neho môžem napísať len také fragmenty – aby som aj ja ostala verná pravde. Prvýkrát som ho stretla vo Výskumnom ústave výživy ľudu, kde bol on pacientom a ja na školiacom mieste. Bolo to za hlbokej totality. – Tam ma zaujala jeho denná raňajšia účasť na sv. omši. Od tamojšieho šéfstva dostal tiché dovolenie ráno odísť na sv. omšu.
Potom sme sa niekoľkokrát (možno 3-4x) stretli v Dolnom Kubíne, kde mal on priateľov (J. Gebaru, prim. J. Glucha, Vl. Mišalu). Spomínam si, že na jednom z tých krátkych stretnutí som mu hovorila, že si často pripomínam jeho slová, že človek je vo všetkých veľkých chvíľach života sám. On ma opravil – že nie – nie je sám – je so svojím Stvoriteľom.
Viac som ho teda poznala z jeho kníh. Ako prvú som „prežúvala“ Mozaiku nádeje. Odtiaľ som často doma – v rodine, ale aj medzi kolegami citovala jeho uzávery. Napr.: „Pravda tohto sveta je lož, aj keď sedí v mocnom kresle, aj keď má ľudský a sociálny náter.“ Potom som čítala do omrzenia Zákruty bez ciest, z ktorých som kúpila viacej exemplárov a rozdávala svojim kolegom. Podobne Zápisky diletanta. Vystrihovala z Katolíckych novín – jeho krátke úvahy o tichu, o technickom „pokroku-nepokroku“ atď.
Keď teraz po neúplnom páde totality vyšli jeho ďalšie knihy, pokúpila som ich po jednej skoro všetky, naposledy Človeka pre nikoho, ale aj ďalšie: Ecce homo, Torzo ticha, Odvrátený hlas, Úsmev nad úsmevom, Kolíska dôvery, Tesná brána, Život je len jeden, Za mostom času, – ale som ich neprečítala. Iba sa na ne s úctou pozerám a čakám, kedy príde ten čas, keď ich prečítam. Zaiste sa tomu počudujete a možno i pokrútite hlavou – či sa to zhoduje s pravdou, čo som tu všetko popísala? Ako sa môže ozajstný obdiv priateliť s takou povrchnosťou? Nebudete ďaleko od pravdy, ak si to poviete. Ešte že od pána J. Geburu, ktorého sám v liste pán primár spomína – viem, že pán primár bol pre svoje názory po celý život v paľbe neprajníkov, ako musel odísť z primárskeho miesta za ambulantného chirurga a pod. Všetky tieto skutočnosti sú Vám iste lepšie známe ako mne, uvádzam to iba preto, aby ste lepšie chápali môj zdanlivo „malý“ záujem o dianie okolo aktivít ohľadne p. primára. Preto som Vás odkázala na Ing. Vl. Mišalu, ktorý mal s pánom primárom 5-ročný kontakt, keď študoval na VŠP v Nitre.
Vrátim sa ešte k tomu – prečo som tie knihy doteraz neprečítala: lebo sa stali pre mňa ťažkými. Bývam totiž sputnaná svojimi „nezdravými náladami a emóciami“, ubúda mi zdravý rozum a pribúdajú diery v pamäti. Čítam preto ľahšiu literatúru: životopisy svätých, ale aj nádejne svätých – Matku Terezu, Jána Pavla II., posledne Rabína, ktorý sa vzdal Kristovi… Okrem toho varím, pečiem, upratujem, všetko viac-menej improvizujem.
Pripojene posielam tri kópie listov od p. primára Straussa. Ak Vám na niečo poslúžia, budem rada. Vianočné a veľkonočné pozdravy neposielam. (…)

J. Gregová s manželom
Dolný Kubín 3. IV. 09.

Vážená pani doktorka Gregová s rodinou!

Pri minulej návšteve na Orave dozvedel som sa o tragédii, ktorá sa u Vás chystala. Viem, že veľká bolesť a žiaľ sú nemé.
No, dovoľte, aby som sa pár myšlienkami k Vám preniesol.
Človek si netrúfa prečítať a porozumieť záhadné písmo diaľav, ktorým smrť zapĺňa priestor medzi ešte živými a tými, čo sa nimi už nezdajú. Kto vie, kde kto doskočí zo zrázneho môstika života. A kedy. A len to blízke i ďaleké v človeku, tie predpokladané menlivé stupne poznania hraničia s naším nechápavým srdcom.
Veď smrť je i priehrada, i brutalita, i pokoj a zábezpeka. Pre uštvané srdcia je smrť útočišťom. Pre rozorvané mozgy je prístavom. Pre všetky zpretrhané spoje vnútra je tichou zátokou.
Ale kto už vie, na ktorom zastavení svojej životnej cesty Krížovej práve klesol. No, každý vie, že tam speje. Už Cicero spomínal, „že filozofovať znamená učiť sa zomierať. Že život filozofa je stála meditácia o smrti“.
Ale zatiaľ čo sa my trápime rozrušenou mozaikou našich citov, sa naši drahí mŕtvi utiahli do velebnej anonymity svojej smrti a my ich len rušíme ako neznámych staviteľov majestátu katedrál v ich kamennej nepostihnuteľnosti.
Ale sú – zdanlive – nedokončené životy, ktoré sa nezdajú torzom (i keď je každý život a každé dielo torzom svojich možností).
No, to všetko len z pohľadu z tejto strany života. Žičím Vám, pani doktor i manželovi a všetkým, ktorým Váš Peter bol všetkým, aby ste ho v plnej kráse svojej mladosti cítili osláveného na Srdci Ježišovom, ako Jeho neskonalého miláčka.
To Vám žičím prežívať v oddanosti do vôle Pánovej.
Váš Dr. Pavol Strauss
Nitra 10. 10. 85

Milá Julinka!

Úprimne sa teším Vášmu úspechu. Rád by som vedel, akým smerom sa poberáte. Budem vďačný, keď mi o tom napíšete. Mám radosť z radosti Vašej mamičky.
No, nech už budete robiť čokoľvek, nech Vám i cez Vás zohreje srdcia ten, čo sa pomestí do všetkých sŕdc a bol vydedencom betlehemskej maštalky, aby cez Vás žiaril láskou a dobrotou.
Žičím Vám i celej Vašej rodine požehnané Vianoce a požehnaný Nový rok.
Váš Dr. Strauss
Nitra, Advent 87

Milá pani doktorka!

Pochopte, prečo som doteraz neodpovedal na Váš list a nepoďakoval sa za veľkonočný pozdrav. Rodinné problémy po havárii staršieho syna a choroby blízkych vzácnych duší mi zadrhli slovo v pere.
Ale Váš vzácny list mi dobre urobil. Zrekapituloval som si, že len pod krížom, alebo na kríži vieme, že človek nie je biologickým tvorom, nestačí nadanie, ani sláva, ani cnosť, k tomu je potrebná bolesť. „Bolesť je svätyňa, v ktorej Boh chce byť s človekom sám“ (J. Schieder).
Viem, že ste prešla školou bolesti, a preto si u Vás duplom lásku k duchovnej postati života vážim. Však plávame v duchovnom mori božej prítomnosti a prozreteľnosti. Sme si zajedno v intenzívnom povedomí, že Boh je tu.
Stred nášho vnútorného života sú Vianoce a Veľká Noc. Preto je bratský pozdrav, v stálej istote príchodu Pána medzi nás i Jeho Vzkriesenie a tým na večný život, vždy aktuálny. Veď čo má duchovnú postať je určené pre večnosť.
V tomto povedomí si Vás i celú rodinu od srdca pozdravujem, Julinku do toho subsumujem. Denne si na Vás spomínam.
Váš P. Strauss
Nitra 21. 4. 88

 Ujmite sa Jožka Gebura, pozdravte ho. Je to slovenský Jób. Buďme jeho priateľ­mi.