Po tom, s akým ostychom som v Listoch PS–6 uvádzal listy dvoch autorov, ktorí považujú za aktuálne a žiadúce začať proces blahorečenia Pavla Straussa (porov.: „Dva listy o tom istom“, s. 18) – bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som pri náhodnom otvorení dávneho zošitu Zápisníka (z r. 1994, krátko po Straussovej smrti) objavil poznámku, v ktorej sa hovorí o tom istom:

„To sa mi zdá byť mnohovýznamné aj pre budúce hodnotenie Paľkovho (Straussovho) odkazu: dnešok bude prudko odmietať všetko, čo by poukazovalo na jeho svätosť, a bude si z neho silou-mocou robiť čistého mysliteľa, dokonca estéta…
Ale budúcnosť – budúcnosť sa k nemu vrúcne privinie ako k blahoslavenému – a čo najvyššie hodnotíme na Straussovi teraz, bude vnímať iba ako cestu, ktorá vyvrcholila práve jeho svätosťou.“

Táto poznámka sprevádzala čítanie „Ruže sveta“ Daniila Andrejeva – a práve toho miesta, kde Andrejev konštatuje, že na horizonte kultúry stredovekého Ruska „nevidíme ani jedného veľkého mysliteľa. Toto dlhé obdobie nebolo bohaté ani na umeleckých géniov. Ruská kultúra však nikdy neskoršie nežiarila takým počtom svätých a blahoslavených“ – čo mi neodbytne pripomínalo pravzor toho, čo by Ruža sveta mala uskutočniť v budúcnosti.
„Slovensko vysiela do Ruže sveta blahoslaveného Straussa!“ – hovorím na záver spomínaného textu.

Z bohatých poznámok, ktoré sprevádali čítanie spomínaného Andrejeva, si môžeme – vo vťahu k našej téme – odcitovať ešte toto:
„Čítanie Andrejeva mi znova pripomína, že nesmiem podľahnúť ilúzii stotožniť Paľkovo poslanie s jeho literárnym odkazom, že jeho poslanie smrťou nekončí, ale stúpa, že vlasť najvyšších duchov tohto národa dostala mohutnú posilu – akoby tam pribudol nejaký slovenský sv. Juraj…
Z toho by som sa mal preniknúť presvedčením, že čokoľvek budeme robiť v súlade s poslaním, s Božím princípom v sebe – môžeme sa spoľahnúť, že bude orosené hojnou milosťou Paľka a Marienky (Medveckej).“

+ + +

V tej chvíli som si uvedomil, že tie záznamy zo zošitov zápisníka tesne po Straussovej smrti musia predsa tvoriť obsah knižočky „So Straussom – po Straussovi I“ (Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 1998). A skutočne ich tam (porov. strany 45-49) nájdeme. – Pri listovaní tejto knižočky ma však čakali ďalšie prekvapivé záznamy:

(12. jún 94)
Na spiatočnej ceste autom z Nitry som profesorovi Korcovi (rektorovi Univerzity P. J. Šafárika, ktorý sa zúčastnil Straussovho pohrebu – J. R.) povedal: „Ak nám Pán Boh dopraje ešte dlhšie požiť, stretneme sa pri Paľkovom hrobe z príležitosti jeho blahorečenia.
Pán profesor to blahorečenie napodiv pripustil, i keď samotný proces považuje za natoľko zdĺhavý, že sa my toho v žiadnom prípade nedožijeme.“
Poznámka: Profesor Korec zomrel vo februári 2003.

(15. jún 94)
My sme vlastne stále v pozícii emauzských učeníkov: „A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo“ (Lk 24, 21).
Preto si máme znova a znova pripomínať slová: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!“

(16. jún 94)
Akože nemyslieť na Straussa, keď Kristus v Lukášovom evanjeliu hovorí: „Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti.“

Akoby sa aj na jeho osude boli vyplnili slová: „Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev, vstali, vyhnali ho z mesta a viedli ho až na zráz vrchu, na ktorom bolo ich mesto postavené, a odtiaľ ho chceli zhodiť. Ale on prešiel pomedzi nich a odišiel“ (Lk 4, 28-31).

(22. jún 94)
Aj o Paľkovi a o jeho pôsobení na nás platí, čo on povedal o Eucharistii: „Eucharistia je Božie dlátko, ktoré z nás oddlabáva našu náhodnosť, až z nás ostane iba Kristus. Zoblečie nás, načisto, aby sme boli ozaj pripravení ´obliecť si Krista´.“

(29. jún 94)
V Mlejnekovej Komunikaci 93, č. 1 je celý cyklus: Vademecum – Edita Steinová. Chcel by som si ho podrobne prejsť, lebo skrze E. Steinovú sa nám veľmi prečisťuje a zvýrazňuje (lupa!) pohľad na Paľka.
Steinová je tu nazvaná „Ester dvacáteho století“. Iste by sa aj pre Straussa našiel v Starom zákone taký presvedčivý symbol.
Životopisné údaje Steinovej: 12. október1981 – 9. august 1942. Umiera v tom istom mesiaci a roku, ako Paľko prijal krst.
Po 45 rokoch bola vyhlásená za blahoslavenú. – Pre Straussa by to bol rok 2029.
(Poznámka. Preratúvam to znova, a zisťujem, že som Straussov termín nechtiac o 10 rokov skrátil.- J. R.)

(3. júl 94)
V 27. čísle Katolíckych novín ma mimoriadne zaujal článok „Veľké jubileum roku 2000“ – úvaha kardinála Korca o výsledkoch mimoriadneho konzistória, venovaného tomuto výročiu.
Keď som čítal, že „Svätý Otec predložil návrh, aby sa do programu prípravy na veľké jubileum zaradilo a zhromaždilo toto veľké svedectvo viery“, že „každý kardinál zo skúseností svojej krajiny môže prispieť do martyrológie“ – že „Svätý Otec hovorí o veľkom bohatstve svätosti“ – napadlo mi, že je povinnosťou a poslaním slovenskej cirkvi priniesť k tomuto výročiu celej všeobecnej cirkvi celé Straussovo dielo.

Tento záver podporujú aj nasledujúce myšlienky kardinála Korca: „Kristovým príchodom prišla na svet neslýchaná svätosť. Nijaké iné náboženstvo nevnieslo do sveta toľko svetla, aké prinieslo kresťanstvo. (…) Cirkev mala v každom storočí svätcov. To neslýchané, čo sa inde ťažko rodí, zrodí sa v Cirkvi zo svätosti Krista, ktorý v Cirkvi pôsobí, oživuje ju duchom… Cirkev si to chce uvedomiť aj na Slovensku, kde sme trocha pohrdli touto svätou kresťanskou cyrilo-metodskou tradíciou.“

(21. júl 94)
Áno: úloha zvestovateľa – v tom je Straussovo špecifikum na pozadí celej slovenskej literatúry.- A keby sme skutočne, naskrze nedokázali pochopiť, kto nám to bol v osobe Pavla Straussa nebesami darovaný, Slováci, čítajme (čo sa o ňom za jeho života nemohlo napísať, ale teraz je ten čas tu):
(Daniil Andrejev: Růže světa:) „Aby se umělec mohl stát zvěstovatelem, je zapotřebí velkého vypětí, dlouhodobého úsilí sil Prozřetelnosti, je zapotřebí neustálé, dlouho před jeho zrozením začínající práce na hmotných oděních jeho monády ze strany cherubínů, daimonů, stichiálií, demiurga nadnároda a jeho Pospolité Duše, ze strany Synklétu metakultury a Synklétu světa. Neboť pootevření duchovních orgánů jeho bytosti – a bez toho není zvěstovatelství možné – je proces neobyčejně pracovně náročný, je daleko náročnější na práci, než je tomu u libovolné, i té nejmohutnější umělecké geniality.“

(25. august 94)
V tomto čísle Verbumu (1994, č. 4) vyšla aj Paľkova esej „Proroci“ – zrejme posledná práca, ktorú posielal do tlače. – Ako sa všetko zvýznamnilo, že vychádza až po smrti!
Ja som v článku o Straussovi vypustil motív „Strauss – Izaiáš XX. storočia“ – a Paľko mi teraz sám ukazuje, ako je tento motív prirodzený a organický. Áno, znova a znova sa presviedčam: v Straussovi máme zvestovateľa, Slováci! Svojho proroka!

Nenadarmo Strauss čítal Nový zákon v jednej a Starý zákon v druhej ruke. A čím bol starší, tým ho proroci pútali viac. Proroci – ako „schody večnosti“!
„Vyvolený národ Hebrejov!“
„Z tých tisícročí vystúpili markantné postavy, ktoré pošinuli vývoj v mase ľudí cez tieto jasné hlavy.“
Moje tušenie o Straussovom poslaní na prahu novej civilizácie mi pripomenuli jeho slová o prorokoch: „Otvárajú nové úseky duchovných dejín. Zostupujú schodami dôb a včleňujú sa do nových oblastí.“

Čo bolo absurdné, sa stáva pravdou: „Tie najabsurdnejšie impulzy prevládali časom a obrysy duchovného videnia sa skonkretizovali do prekotných foriem.“
Áno, žijeme v prelomovej dobe, keď „scéna vesmíru a vesmíru duší sa pretvára“. – A to je doba pre prorokov.
A tu je Strauss – prorok: „Vytvorila sa doba, kde preberá človek, zvláštny človek, úsek zvláštny, cez jeho slovo sa prihovára sila absolútna, ktorá v každom zlomovom období vytvára novú náplň neviditeľna.“
V „neviditeľne“ je nová náplň novej doby po prežívanom zlome už „silou absolútna“ stvorená. – Len preto sú možní jej zvestovatelia.
V tom je naša veľká nádej….

(1. september 94)
Buďte teda k nemu spravodlivé, budúce veky, k Pavlovi Straussovi, dajte mu, čo si zaslúžil (teda vezmite si od neho, čo vám dáva)!
„Teprve věky uvily kolem Augustina láskyplný věnec, kterého zasluhoval. Teprve po jeho smrti až dodnes je uznávána, osvětlována jeho velikost, jež je skoro po všech stránkách osvěcující. Jeho druhý život v křesťanských duších a v Církvi není ukončen a nikdy se neskončí.“ (Giovanni Papini, Svatý Augustin)

+ + +

Na záver ešte jedno: „V tej chvíli mi napadlo…“ – V tej chvíli mi napadlo, že po správe o Straussovej smrti som uvažoval o najvhodnejšom mieste jeho pochovania…. – ale to už dajme slovo záznamu zápisníka z 5. júna 1994 (v knižočke J. R.: V dotyku s Pavlom Straussom 1997, str. 73):

(5. jún 94)
Keď sme včera uvažovali o mieste Paľkovho odpočinku, myslel som najprv na Slovenský národný cintorín v Martine, ale potom nás napadlo: prečo nie Mikuláš, to miesto, kde sú na čele s Hodžom pochovaní najvýznamnejší dejatelia tohto kraja. (…)
Keď som sa v noci zobudil, zrazu však prišla ku mne myšlienka: veď my uvažujeme o Straussovi ako o človekovi literatúry, a nie o človekovi VIERY, ktorým predovšetkým bol. Hlavne tým sa musíme riadiť pri výbere miesta jeho odpočinku – a tým, čo sa mne neustále v týchto zošitoch pripomína: že ak bude mať Slovensko niekoho blahoslaveného, tak to bude Pavol Strauss.
A zrazu sa mi zazdalo, že jediným dôstojným miestom, jediným miestom PRAVDY je mikulášsky chrám, pri múre ktorého by mal ako v KOLÍSKE DÔVERY spočinúť – tým viac, že sú tak blízko seba: miesto jeho prvého i druhého narodenia.
Veď tou Kolískou dôvery bol naozaj Paľkov KRST – Bože môj, iba teraz to skutočne ku mne došlo! – áno, tu, v tomto chráme bol Paľko ako náš národný svätec odkolísaný. (…)
Dlho som sám seba skúmal, či ma pritom nevedie nejaká malicherná osobná pohnútka, ale prišiel som k záveru, že nech som akokoľvek nehodný, táto myšlienka je vnuknutím, ktoré si nemôžem u seba nechať.

…A človek je len natoľko niečím, nakoľko niekde je. Aby človek nebol metafy­zickou haraburdou, musí si ozrejmiť svoju polohu vo svojom vnútornom ves­míre. Čo sa nutne premientne i navonok. Život je stále stretanie, so zážitkami, s ľuďmi, s názormi, s postojmi, s bolesťou, s knihami, a pri všetkom a všetkých stretaniach konfrontácia, so sebou a o všetkom. A až sa z toho stane zmes seba so všetkým, môže aj pre iných niečím byť. Oporou, posilou, prípadne vzorom. A až vtedy si môže občas uvedomiť, že nie je zbytočný. A každý a všetko je potreb­né. Len ho treba postaviť na patričné miesto, v patričnom osvetlení.

 A národ je natoľko nehodný, nakoľko ľahko zahodí ľudí. Pri každej spolo­čenskej zmene nemožno predsa začať znovu budovať novú kultúru. Kto zužu­je možnosti duchovných výbojov, je ipso facto hrobárom možných výbojov. A Voltaire tvrdil, že „moc vždy zotročí človeka, ktorý ju drží v ruke“.  Epigónske prílepky z cudzích kultúr môžu rozšíriť a skypriť vlastné duchovné záhony, ale ich nikdy trvale nenahradia. Otázka tu nikdy nemôže vyzerať: Palma namiesto svrčín? Môže byť iba kontrastom, exotickým príspevkom, ktorý v zmenenej živ­nej pôde i tak dlho neobstojí, iba ak v násilnej imitácii skleníkových púští.

     (Pavol Strauss: Život je len jeden, s. 54.)