Pre mladého človeka, hľadajúceho svoje miesto v spoločnosti vždy je dôležité, o koho sa mu podarí oprieť sa pri stanovovaní svojich životných cieľov a predsavzatí, najmä ak ide o čas, plný neistoty, neznáma. Pre mňa jedným z tých, ktorí pozitívne ovplyvnili aj môj život bol práve Pavol Strauss, ktorého som osobne nepoznal, ale som vedel, že je mladý lekár (v čase mojich študentských rokov na gymnáziu), že je konvertitom zo židovstva na katolícku vieru a že patrí k hŕstke kresťanských intelektuálov, ktorá sa aktívne zapojila do vytvárania nového kresťanského nakladateľstva a časopisu VERBUM v Košiciach (v r. 1946).

Pamätam sa, že vtedy ma veľmi oslovila a zaujala od neho vcelku útla knižka pod názvom ,,Všetko je rovnako rovnako blízke i ďaleké“ (Kaleidoskop z cesty po Švajčiarsku), ktorú vydalo spomínané vydavateľstvo Verbum vo Vita (edícii časových úvah), redigovanej Dr. V. Jankovičom, v r. 1947. Ide o vzácne dielo, ktoré na malom priestore podáva veľa zaujímavých myšlienok, často zašifrovaných do metafor, ktoré po ich pochopení odhaľujú čitateľovi jedinečné bohatstvo myšlienok autora upriamujúceho jeho pozornosť na problémy, súvisiace s povojnovou krízou ľudskej spoločnosti. Sila tu vysloveného slova zmocňuje sa mysle človeka, aby ju nasmeroval na problémy jeho vzťahu k životu, vede, umeniu, náboženstvu, prírode. V tom sa odráža i osobné poznanie autora so švajčiarskou krajinou, ktorú vníma ako ostrov nedevastovaného miesta vo svete, ktoré nebolo tak kruto a ničivo dotknuté vojnou ako iné krajiny Európy, ba celého sveta. Z celej plejády jeho hlbokých reflexií pozoruhodné sú tie, v ktorých sa zamýšľa nad určitými obmedzeniami, hranicami v ľudskej spoločnosti, ktoré môžu byť ľudskou kliatbou (napr. pri budovaní spoločnej kultúry, bez zbytočných ohraničení a izolácie), ale i požehnaním (napr. pre Švajčiarsko počas 2. svetovej vojny, kde sa nedostala ničivá sila vojny, tejto pliagy ľudstva). Podľa neho hranice sú ,,istým zábradlím pred pádom do ničoty“. Veľmi podnetná je úvaha o tichu a samote pre rozorvanú dušu moderného človeka, z ktorých vyrastá pravá viera a pravé umenie. V kontexte tejto myšlienky treba chápať jeho úprimný vzťah a obdiv k básnikovi R. M. Rilkému, autorovi ,,Duinských elégií“, ktoré považuje za vrchol svetovej lyrickej tvorby, pretože tu umeleckým tvorivým procesom básnik preniká ,,do podstaty všetkého jestvujúceho“. Obdivuje u Rilkého aj jeho úprimný vzťah k duši ruského človeka (zrejme ešte neovplyvnenej boľševickou revolúciou), kde počas pobytu básnik našiel Boha, chápaného ako zmysel bytia, ako čisté Svetlo a Lásku ako ,, akt, ktorý preniká všetko „. Podnetné sú aj jeho reflexie oumení (i abstraktnom), ktoré je prejavom vnútorného videnia človeka, jeho tvorivých pohnútok i keď uznáva, že v tejto kreatívnej oblasti človeka neraz môže ísť aj o treťotriednych umelcov, epigónov, či až podvodníkov – ako v iných oblastiach tvorby (napr. v hudbe, medicíne).

Svoje úvahy orientuje aj na oblasť fyzikálneho sveta a jeho vzťahu k metafyzike. V tejto súvislosti konštatuje odklon od mechanistického poňatia sveta k oveľa dynamickejšiemu chápaniu hmoty. Na dôkaz toho uvádza názor prof. Aurela Stodolu, slovenského vedca v Švajčiarsku, ktorý konštatuje, že ,, predtým vládla vo zväzkoch malých atómových čísiel prísna nevyhnutnosť, teraz pre správanie jediného atómu jestvuje pravdepodobnosť, chápaná v zmysle štatistickej strednej hodnoty „. V hĺbke hmoty sa otvárajú nové svety, zbližovanie sa prírodných vied, filozofie, umenia a myslenia vôbec.

Metaforické chápanie smrti ako ,,najľahšie pochopenej spravodlivosti“ vrcholí jeho reflexiou o zmysle života. Kritizuje západný spôsob myslenia, z ktorého sa zrodila i erupcia krajného nacizmu. (O komunizme ešte nehovorí, lebo by to bolo azda predčasné z hľadiska vtedy ešte len nastupujúcej ideológie). Krajný racionalizmus západných ľudí pokladá za ničivý, pretože orientuje ľudský záujem iba o pozemský, individuálny život, z ktorého vyviera vypočítavosť. Táto je brzdou normálneho, citového života človeka – zrejme tu mal na mysli rozvody a rozchody manželstiev. Už pred mnohými desaťročiami prorocky predvídal dôsledky takého vývoja. Avšak vrcholom úvah Pavla Straussa bolo neustále hľadanie odpovedí na večne živé a nástojčivé otázky o zmysle života a ľudského bytia. Vidí ich v Láske a Dobrote, ktoré sú záchranným pásom v hľadaní ľudského šťastia.

Nastoľovanie takých otázok bolo, pochopiteľne, veľkou posilou každého mladého človeka, ktorý sa s obavami díval do budúcnosti blížiacej sa éry temnej totality komunizmu. Bol som rád, že pri zrode vydavateľstva Verbum sa objavila taká podnetná knižka, ktorá burcovala mladých k uvažovaniu o správnom živote.

Druhým mojím stretnutím s myšlienkovým bohatstvom tohoto nášho veľkého mysliteľa bolo oboznámenie sa s jeho knihou Človek pre nikoho, ktorého hodnota tkvie v nesmiernej hĺbke vyslovených myšlienok, adresovaných ľuďom, túžiacim po pravdivom slove.
Knižka vyšla vo vydavateľstve DAKA v r. 2000 Bratislava, teda v čase, keď už vydaniu takého diela nestala v ceste moc žiadneho ideologického cenzora. Prenikanie k jadru myšlienok, vyslovených v knihe, zaodetých do pekných básnických metafor a symbolov, je cesta neľahká, poznačená zastaveniami mysle, aby čitateľ nabral akoby druhý dych na prenikanie k podstate myšlienok, ktoré chce autor predostrieť čitateľovi. Treba priznať, že nie vždy sa mu podarí preniknúť za škrupinu symbolov a metafor. Ale čítaním nových a nových kapitol sa mu častejšie stáva, že stále viac a viac pochopí obsah Straussových myšlienok, osvojí si metódu ich podávania, až napokon zistí medzi nimi vnútornú spätosť a súvislosť. Vtedy sa mu podarí dešifrovať pravdivosť a krásu autorových predstav a ideí.o živote.

Samotný, trochu tajuplný názov tejto knižky evokuje v čitateľovi otázku, čo ním chcel autor povedať, vysvetliť, odkryť zo svojho vnútra. Jeho priateľ, básnik Milan Rúfus to azda najlepšie vystihol v predslove ku dielu, keď hovorí ,, .. znie to trpko ako prirodzená reakcia autora na čas, v ktorom ‚nesmel‘. Nesmel verejne prehovoriť a on sa pri svojej vnútornej konštelácii cítil ako kňaz, ktorého nepustili na kazateľnicu“. Keď M. Rúfus čítal rukopis, donesený autorom v čase totality, nemohol pre jeho vydanie nič v danom čase urobiť, iba smutne konštatovať ,,Trpkosť naznačená názvom však v rukopise nepokračuje a Straussov obraz času je pokojný. Len čas bol nepokojný a neobjektívny vo vzťahu k autorovi „. Veľmi mnohovravné slová veľkého básnika. (…)

Po prečítaní knižky, či skôr po postupnom prelúskaní autorových myšlienok, zaodetých do básnických metafor, čitateľ nadobudne hlboký dojem, že autor knihy je človek, ktorý si slovom, sebareflexiou lieči vlastnú dušu, zráňanú príkoriami a necitlivým prístupom bezcharakterných ľudí, s ktorými sa v živote stretol. Prijíma však utrpenie ako veľmi pozitívnu skutočnosť. Jej presvedčený , že ,,Bez utrpenia je život prázdny . …Niet veľkosti bez utrpenia „. Sám to zakúsil na vlastnej koži, najmä keď musel opustiť miesto primára a neskôr aj riaditeľa nemocnice v Skalici, ktorú s obetavosťou a s veľkým elánom budoval. Po presťahovaní do Nitry musel prijať podradné miesto, nezodpovedajúce jeho skúsenostiam a odbornosti. Niektorí riaditelia ho vítali s veľmi pochybnými pocitmi, ba až, ako sám poznamenáva
,,ako zločinca“. Avšak nezanevrel na svet, ani na ľudi, z ktorých si získal mnoho priateľov…
Vo svojich reflexiách sa opiera o veľmi pozitívny vzťah k hudbe, ktorá sa stala neodmysliteľnou sprievodkyňou celého jeho života. Bola akýmsi korením jeho žitia,
,,nosným stĺpom bytia, vôle a hrejivej nádhery”. Sám bol aktívnym hudobníkom (hral na klavír). Mal nesmierne rád Mahlerove a Brucknerove symfónie, Bethovena, Liszta, Rachmaninova, Šostakoviča. Sám povedal, že jeho život je postavený na troch pilieroch : na hudbe, na slove a myšlienke a na medicíne. Teda druhým pilierom bola literatúra, ktorú pre neho predstavovali také mená ako V. Hugo, L. Bloy, F. M. Dostojevský, F. Werfel a iní, ale aj socialisticky orientovaní ako T. Mann, B. Brecht, R. Roland. Avšak najväčší vzťah získal k poézii R. M. Rilkeho, ktorého poézia ho fascinovala veľkou hĺbkou citu, objasňovaním podstaty bytia a pretváraním myšlienok v obraz a symbol. Tretím pilierom jeho plodného života bola medicína, užšie chirurgia. Už v čase poli-tického odmäku (v r. 1968) mohol známy lit. kritik Jozef Felix vysloviť o ňom názor, že MUDr. P. Strauss je lekár-spisovateľ, ktorého obidva atribúty v jeho osobnosti dokonale splývajú. Za každým jeho riadkom, čo napísal ako spisovateľ, je utajený aj lekár, kým u iných našich spisovateľov (napr. u M. Kukučína, I. Stodolu a iných) necítiť až takú previazanosť obidvoch atribútov. On bol do špiku svojich kostí výborný chirurg, ktorý chcel pomáhať chorým, pomáhať podľa svojich najlepších síl a vedomostí, aj keď zažil tvrdú diskrimináciu zo strany vtedajšej vrchnosti.

Z celkovej koncepcie diela (aj z iných jeho diel, ktoré uzreli svetlo sveta po veľkej politickej zmene v r. 1989) sa vynára osobnosť spisovateľa-lekára, pritom skromného ,,človeka pre nikoho“, ako pevný charakter, ktorý sa nekláti ako trstina ohýbaná silným vetrom.

Tretím mojim stretnutím s jeho ideovým svetom bolo poznanie okolností a zdroja jeho duchovného prerodu z knižky I. A. Petranského Život pod hviezdou – Osudy Tomáša Dezidera Munka (vyd: Michala Vašku, 2008 Prešov). Už skôr som sa dozvedel, že Pavol Strauss bol veľmi spriaznený s židovsko-kresťanskou rodinou Munkovcov, ktorú postihla strašná tragédia zavlečenia do koncentráku takmer na konci 2. svetovej vojny a tam k následnej fyzickej likvidácii (na začiatku r. 1945). Manželia Munkovci z Ružomberka, sami konvertiti na katolícku vieru, sa stali jeho krstnými rodičmi a s nimi aj s ich deťmi zažil intenzívny, naozaj kres-ťanský život ešte keď boli na slobode, pred zatknutím. Jemu samému tiež hrozilo zatknutie, ako to spomína v svojej knižke Človek pre nikoho, keď sa v čase SNP stal zajatcom gestapa a s podozrivým nemeckým menom bol kandidátom na istú smrť oveľa viac ako iní zajatci. Všimol si, že veliteľ eskorty ho viackrát volal po mene, akoby sa obával, že mu zajatý väzeň utečie. Prišiel k nemu a mu pošepol ,, Pán doktor, toto nie je pre vás …Mám v eskorte 151 mužov. Mám však odovzdať len 150. Pre vás je to nebezpečnejšie ako pre tých druhých. Ak tu máte známych, pustím vás, vrátim vám doklady a zavediem vás ta“. Po vysvetlení, že v blízkej nemocnici má známych, ho veliteľ skutočne prepustil a on sa nečakane ocitol na slobode veriac, že toto oslobodenie má nejaký zmysel. Prípad ukázal, že aj medzi nepriateľskými vojakmi sa nájdu čestní ľudia, citliví k nešťastiu druhých.

Je naozaj obdivuhodné, ako bol Pavol Strauss hlboko duchovne naviazaný na túto židovsko-katolícku rodinu v Ružomberku, ktorá skončila tragicky, vinou krutého a nezmyselného prenasledovania židov zo strany vtedajších predstaviteľov nemeckého národa, preniknutých rasistickou ideológiou a pomstou na nevinných ľuďoch. Táto skutočnosť je nepochopiteľná dodnes, keďže ide o konanie ľudí jedného z najkúlturnejších národov sveta, ktorý dal ľudstvu Goetheho, Kanta, Bethovena a iných velikánov ľudstva.

Vývoj vzťahov Pavla Straussa k rodine Munkovcov je obdivuhodný. Z archívnych dokumentov (najmä z listov, ktoré si navzájom posielali), uvádzaných v knižke mladého historika Petranského, je azda najlepšie vidieť, že zdrojom presvedčenia a hlbokej viery Pavla Straussa, príkladom pre jeho vlastný život, bola viera a presvedčivý kresťanský život Gizely, Františka, Tomáša a Juraja Munkovcov, spečatený ich vlastnou obetou za Krista. Jezuitský novic Tomáš Munk vo svojom liste zo dňa 26. 8. 1943 pra-je Pavlovi Straussovi básnickou rečou ,, aby Tvoje uši zostali vždy útlocitnými pre vánok božieho šepotu. …“ , z čoho cítime vútornú, duchovnú spriaznenosť ich duší, ktorej P. Strauss zostal verný celý život. Človek si nevdojak kladie otázku: kde a ako sa našla taká vysoká duchovnosť v mysliach týchto mladých ľudí, vyrastajúcich v nepriaznivom prostredí času druhej svetovej vojny ?

Tým končím svoju úvahu o veľkom človekovi a o ľuďoch, ktorí sa podstatnou mierou pričinili o to, že bol taký akého ho poznáme z jeho diela.

Pavol Kalinay
(Redakčne krátené.)