PS: List o lacnom, ľahkom a úsmevnom zabúdaní

(Úryvky)

Kto zabudne na zabúdanie, príde k sebe. To je prvá a posledná stanica.Vždy sa čaká na prípoj na obe strany. Kým sa ruka nepošmykne k dobru.
Vítaná chvíľa príde neohlásená. A do nej sa pomestí všetko, čo bolo a čo mohlo byť. Knižnica času ako pohrebisko možností. A všetko v nás. Obraz obráteného obrazu sveta.

Zabúdanie je aj obrana. Stále pripomínanie našich slabostí a nedokonalostí kruší našu obranyschopnosť. Veď stále rastieme alebo môžme rásť. Nie sme len zmes chýb. Veď máme vlohy narásť cez seba a nad seba. Opak vyvoláva úzkosť. Nik nie je celkom dobrý a nik celkom zlý. Vyzeráme tak trochu ako mozaika našich možností. A sme aj ozvena našich túžob. Pozostávame z nezmerného množstva zárodkov a všetky nepovyrastú.
Ale zabúdanie je aj zabijácka zbraň. A nakoľko je duchovná potencia, najmä v duchovnej oblasti. Šípy zabúdania sú nastavené všetkými smermi. A vždy do duchovných organizmov živých i už neživých.
No, najľahšie sa zabudne na to, čo nevieš a čo nechceš vedieť. Záveje dní a rokov všeličo prikryjú. I sám sa stávaš vlastnou minulosťou. Tak čo tí druhí. Sám pred sebou sa zamlčíš, ba umlčíš.
I čas má obrátené strany. Len hudba nemá odstavec zabúdania, lebo pozostáva zo skroteného času.
Všetci zapriahnutí do káry ducha ostávajú večne prítomní. Nik a nič sa nemôže stratiť. Trvanie v nekonečne možných variáciách je nemenný osud všetkého stvoreného. Okrajom nejestvujúceho sa tmolí ríša zabúdania. Zabúdanie ako vytúchnutý vzťah, ako driemoty duše.
V zabúdaní je aj nepriateľstvo. Nenapísaná strana pred zabudnutou hanbou, keď čas zamrzol pred vlastnými vrátami. Zabúdanie sa nedá charakterizovať ako zvrátená a vykoľajená funkcia mozgu, nie, má korene v duchovnej scéne, v eticko-estetickej, a v mravnej a psychologickej. Je vždy disfunkciou obranného, sebaobranného a agresívneho úseku vnútra človeka a doby. Zabúdaniu vždy podlieha to, čo chceme zabudnúť, alebo čo nás núti spoločenská a ľudská konštelácia doby alebo jej vyhradeného úseku.

Všetko jestvujúce a každý jestvujúci má vzťah k všetkému jestvujúcemu. A v tom vzťahu cíti svoj význam vytúžený alebo vytušený. Bez vzťahu by vajatal v duchovnom vzduchoprázdne, by svoje bytie cítil ako nezmyselné. Každý výtvor, každé dielo by stratilo raison dêtre, keby nemalo nadviazať na niečo z minulosti alebo prítomnosti a na dajakú ozvenu teraz a do budúcnosti. Len tak je všetko prepojené cez časopriestor do všetkých duchovných bytostí. A aj tie nespoznané výtvory vysielajú signály do všetkých dôb. Toto duchovné vlnenie vzbudí i cez tisícročia nové impulzy. Nevieme, čo všetko a odkiaľ do nás prichádza. Tu i tisícročia nie sú priehradou a priedelom. Duchovná komunikácia nepozná hranice.
A preto je taká zodpovednosť za všetky duchovné statky, ktoré sa tu nazhromaždili cez tisícročia. Ale i za ich tvorcov. I keď je všetko a všetci len kvapka do mora. Voči nikomu a ničomu nedobehneme spravodlivosť. Veď určenie človeka nekončí v ňom samom, ale nad sebou. Človek svet svojho vnútra nemôže ohraničiť sebou, ale musí ho rozšíriť do čím širších a väčších (nečit. slovo – J.R.). A čím ďalej zamerá svoj pohľad, svoje zámery, oblasť svojej ochoty pomôcť ľudsky a duchovne, rozšíriť poznanie ríše pravdy a slobody, tým viac sa napĺňa jeho vnútorný svet šťastím pokoja.

Zabúdanie nie je mŕtve more, pod úrovňou oceánov sa všetko krištálovo uchováva. Preto je to také živé more. I v ňom sú potôčky a studničky v predsmrtnej úschove. Tu nevybočujú úsmevy slnka, tu sa krížia šípy nehy zabudnutých sŕdc. I pohroma starých bohov nevyvolá úzkosti zajtrajších možností. Všetko rastie v neprielomných kruhoch ustavičného trvania. Bolestne chrumkáme tvrdnúci chlieb poznania.
Denne previevajú iné vetry svetom a vždy v iných súradniciach, a predsa v tú istú dobu opelujú tie isté závany podobné mozgové duchovné výpuky, podobné vnútorné konštelácie. Similia similibus curentur. Jedna je choroba sveta, jeden liek na ňu. Tu sú si i antipódi v duchovnej rovine. A najviac ak tušíš premielanie atmosfér.

Koho dnes zaujíma, ako kto zomrel z veľkých v umení, v politike a z duchovných výrazných osobností. A kto vie, či sa pri každej smrti nezachvieva vesmír.
Svet zabúdania je svet vo svete. A pozostáva z mnohých poschodí. Zabúdanie, čo zabudlo na mnoho, na čo sa zabudlo, a na mnohých, na ktorých sa nemalo a nesmelo zabudnúť.

Nik nezomrie na verímboha. Pri každej smrti zakolísa vesmír. Zatrasú sa veraje sveta. Ľudská duša je centrum sveta. Len vo zvrhlom svete sa to neráta.
Ktoré sú tie hlavné zastávky života. Akej miere podliehajú. Ktoré momenty života sú tie najhlavnejšie. Ktoré a u koho ich treba podčiarknuť. Udalosť nie je, keď sa hviezdy zatrasú. Ale je aj jemné a nečakané gesto. Zvláštne predstavenie, krásne a čudne prečítaná veta. Do seba zakliesnené mladé oči, ale i starecká dobrotivá spokojnosť. Blesky nevyskočia len z chmár, ale i z rozrušených sŕdc. Vojny sa rozhodujú i v spálňach. A diela vznikajú aj v kútikoch. Rovnováha nie je predbúrkový stav. A zemetrasenie vyvolá puknutý azúr zeme. Zbytočné sú búrky v nás.
Lenže život je aj možný ako tragédia (nečit slovo – J.R.) tieňa. Ako útek znemožneného sna neuskutočnenej noci. Ako záblesk psychoidnej nespoznanej geniality v zdeformovanej skutočnosti. Nie noc je tmavá, ale sen. Neraz sa hrúzou triasli i zablatené vlny hrôz a katastrof. Umierajúce deti všetkých čias nezavreli tieto čierne dvere tragédií. A nebol si pred nimi ešte žiaden istý.
Neide o romantické zdvojenie duševnej bezperspektívnosti, neide o vyprovokovanie duševných priepastí poza korene bytia. Tu ide o to, že všetko, čo bolo a čo je, a všetci, čo boli a čo sú, sa nachodia v úrovni významu. Všetko je tak potrebné, tak dôležité ako slnko nutnosti, ako smer koľajníc a ich pevnosť. Plenitudo arboris vitae. Každá myšlienka dopĺňa svet, každé gesto ho môže obohatiť. Každý umelecký zjav ho završuje, každé dielo prírody alebo ľudského umu ho dotvára a teší sa samo v sebe.
Každá chvíľa je dôležitá, dnes i v každej minulosti. Svet stratil zmysel pre hodnoty. Preto ušli cez sito času akcenty dejinné i psychologické. Preto nejestvujú uzlové body významých chvíl v tvorivých životoch mysliteľov a umelcov v našom povedomí. Preto sa zastrájajú na nás fúrie zlého dejinného svedomia. A nevieme pritlačiť na bod, ktorý by ho oživil. Preto nechávame poplávať dolu prúdom všetko, čo by sa malo vždy znova oživiť. Preto sme takí ochudobnení a vyprázdnení, lebo sme podprahoví pozaspávaní kriesitelia hod-nôt osobných, dejinných a kultúrnych.
Žijeme akoby v susedstve vlastného života. Aký vzťah sa tak môže vytvoriť k životom minulým, zapadlým, tragickým a pomýleným, k ich (nečit slovo – J.R.) , k ich debaklom, k ich krízam a osudovým zauzleniam, ale aj k ich životným a tvorivým konfliktom,kichvzletomakichpádom, k ich významu a k ich omylom.
Či sa dá všetko rozmotať a odvinúť, či sa dá vysliediť podstata všetkých životných labyrintov, všetkých osudových rozhraní, všetkých lomných plôch existencií.
A muselo sa to všetko stratiť? Či sa môže niečo, čo v akejkoľvek forme žilo, vypariť? Pretože nie sú mysliteľné časové priepasti, musí mať každá bytnosť primeraný priestor. Všetko, čo je, musí byť. A je neodmysliteľné z dejín bytia.
Ak je myšlienka večná, nie je nič stratené. Čo je neulapiteľné, nie je určené na stratu. A čo je neviditeľné, nie je ani rozbitné. Ani puknuté spomienky ho nevyvrátia. I keď sú doliny obrátené kopce, nie je ešte ticho odvrátená hudba. I slovo je kostra ticha.

Každá chvíľa života je dôležitá. Každá je štiknutie večnosti. Každá kvapka sa raz aj vyparí. A každý koniec hraničí s koncom dákeho konca. Nemilosrdné závrate lomcujú vpadnutým horizontom zajtrajškov.
Niekomu je všetko ľahostajné. To sú tí, ktorí ešte nenadobudli vzťah k podstate vlastného bytia. To sú emigranti v sebe. Veď len cez seba dostávame vzťah k iným, i dávnym, životom.
Kto a kedy zohľadní tie mnohé prekonané choroby, kto tie toľké bolesti a utrpenia, kto tie v koncentrákoch, vražedných inštitúciách a hladomorniach nášho storočia zdegradované životy. Keď by nemal jediný ľudský vzdych a ston vyjsť naprázdno. Keď by slzy nemala vpíjať len zem a piesok. Keď by srdce a myseľ nemali vyznieť do prázdna.
V tomto svete, ktorý je plný významu, v tomto svete, ktorý je vždy obraz hlbších svetov a odraz z týchto obrazov, sa treba priblížiť, kým žijeme, s nesmiernou pietou k všetkému, čo žilo a žije. Ale nakoľko všetko žije, nesmieme vyjsť z úžasu a z obdivu z všetkých prejavov objavnosti. Áno, myšlienka je večná, a každé jej mihnutie treba zaregistrovať. Veď sa v toľkých oblastiach obdivuhodne manifestuje, v nových obmenách vynára a svet komplexifikuje.
Každý človek, ale i každý národ žije vlastne z nezabúdania. Iskrenie ducha má začiatok, ale nesmie dôjsť konca. I v každom vzdychu je zrkadlenie morálnych hodnôt národa. Čo z hĺbky minulých čias a z duchovného vrenia ľudí nie je očerstvená minulosť, ale jej prítomnostná recidíva, v novej prítomnosti zopakovaná v zvlnený novotvar. Nič nestratí svoj život, vždy len metamorfozuje. A v tom je tušenie zmyslu smrti.

Prechádzky stáročiami neskreslia pohľad na súčasnú dobu. Ananalýza životov minulosti neznehodnotí životy našich súčasníkov. Všetko prechádza predpísanou trasou. Ide len o ten neustály pochop.
Všetky literárne postupy všetkých čias sledujú tieto postupy. Na tom stoja všetky literárne výtvory až po kritiku a až po sumáciu hodnôt i pahodnôt. Je ich nezmerné množstvo, a predsa je plno prázdnych miest. Je plno veľkých výtvorov i malých, plno veľkých diel i malých a menších. Ale svet ducha rozhodne nie je saturovaný. Krása a múdrosť ešte neprekypeli a túžba po nich je rozkošatená. Výkrikmi hlad-ných sŕdc a duší sú ozvučené tie prázdne priestory. A stroskotajú hriechom zabúdania. Veď ani pochovaním sa nič nedá pochovať definitívne.Ajvduchovnomakultúrnom svete je perspektívou údolie Josafat. Zabudnuté a do zabúdania pochované kosti duchovných hodnôt a krás sa zaodejú do živého mäsa a kože.
Do priepastných hĺbok minulosti zaodiate odviate deje, osobnosti a ich skutky a výtvory túžia po oživení. Len žijúci im pomôžu a tí z minulosti, čo ich oživili svojimi prácami. Kto žije život iných, žije dvojnásobne. Možno, že v nás žijúcich sa ozýva i život dávnych. A viac než možno.
Neprekonateľný odpor k všetkému minulému je nepriznaná úbohosť a vyprahlosť vnútra. Nie je to deficitrozvahya úvahy o vlastnej budúcej minulosti. Je to forma rozvratu podstaty nádeje o možnosti živej a žitej minulosti.
I keď si uvedomíme úbohosť a márnivosť všetkých našich úsilí, či ide o vládcu, či o kultúrneho činiteľa, či o robotníka, tie vonkajšie a vnútorné rozlety sú len havkaním na hrošej koži dejín. Chvíľa samoty básnika rozvíri duševnú atmosféru viac ako strategické plány vojvodcov.
Zabudnutie zabudnutých je na seba naštepená krutosť. Je na úrovni zneuctenia hrobov a vraždy nenarodených. Kde ostáva údel mŕtvych, ktorý je skrytý v nezdielnych hrôzach umierania. Svetové dejiny umierania čakajú svojho autora. Smrť nie ako útočište, ani ako únik, ale ako vystupňovanie života a nie ako „dávanie zmyslu nezmyselnému“.
Milovanie ako súhlas milovania milovaniahodných. Ale je tu zástup, nezmerný zástup milovaniahodných. Svet čistého a pokojného umierania. Životy veľkej a krásnej životnej potencie. Tu životy, čo len kotúlali sudy, a tu také, čo posúvali hodnotový potenciál sveta. I za životom každého buriča, i za životom veľkého vojenského alebo spoločenského vojvodcu sú chvíle ticha srdca a mysle, chvíle smútku, súcitu a detskosti, chvíle sĺz, lásky a záblesky dobroty. Lebo aj tá pristane i na brehoch neľútosnej lásky a tvrdých túžob.
Kde potom umiestniť pirátov absolútneho zla. V sebe nemôžu pristáť. Kde tých przniteľov nevykopaných hrobov. Svet mŕtvych je rozložitejší ako svet zatiaľ živých. Medzi nimi nie sú priepastné priestory, ale dych odsunutého ducha. Tu je stále komunikácia cez živú tieňohru odsunutého vedomia i hrbolatého svedomia. Veď všetko je ustavičná prítomnosť i za posunutými kulisami času.
Jedna myšlienka, jedna spomienka je akt ďalekosiahleho významu. Sú myšlienky, ktoré sa nedajú zabudnúť po celé trvanie ľudstva, preformované po všetky veky. Ale ani tie miliardy sekúnd úzkostí, tiesní na hranici zúfalstiev. Že nad všetkým narastie zavše čerstvá tráva. Veď je ona rovníkom medzi svetom nad sebou i pod sebou. Dva svety a jeden svet. Zakliesnená do mora únosov istôt obývaným všetkými pliagami a hnusobami dravej pažravosti a slizkej bezcieľnosti. Dravci pre všetko, čo má tvar. A nečaká ich dno láskavým obja-tím.
Svetový inventár tragédií sa nikdy neukončí. Tvár dnešného sveta je tragický úškľabok. Krik prehlušuje krik, chvat závodí s chvatom, homocentrická deviácia etosu zabŕda vo vlastných výkaloch.
Ani tí, čo sú šťastní, nie sú šťastní. Ten najvitalizujúcejší vitamín dnešku chýba. Svet plný živých obielených hrobov nemá čas na tie neobielené. Utopených netreba utápať. Ušetrené sú pohľady na hroby, načo ich investovať. I keď sú v nich pozostatky tých, čo zanechali pozostatky duchovných a umeleckých hodnôt, čo zanechali pozostatky po zvratoch spoločenských, čo boli sami symbolom, živým symbolom revolučných zmien, čo boli iniciátormi nového ducha na križovatkách dejín, hudby a literatúry, maliarstva a stavebníctva.
Ale koľko aj ľudských slabostí, neduhov a chorôb bolo za tým všetkým. Ale koľko tých minulých bied telesných a morálnych vystiera svoje slizké chápadlá do našich dní. A to isté nebo je lahodným príklopom nad všetkou dobovou zdedenou úbohosťou. Žijeme všetky doby.
Všetko je pochované do nás. My sme hroby sveta. A ako nemožno vypnúť slnko, ako nemožno odvolať sen, nemožno vymyslieť nový čas ako hazard večnosti. Poézia nezačína na hranici snov, ale tam, kde strčíme prst do ústrania nepochopiteľna.
Na duševné priečinky nasadal prach, len nami zatienený, a nevykopané kostry čakajú na zázrak z údolia Josafat. Všetko sa raz pohne. Zotleté telá básnikov a prorokov, i mudrcov i vrahov. I Homér i Vergíl, i Dante i Shakespeare, i Hviezdoslav a Hollý, i Krasko, aj Izaiáš a Jeremiáš, i Napoleon a Stalin, i Gándhí i Hitlerovci všetkých dôb.
Hodina smrti je ich súd, ich jasný i temný hrob. Postrach milosrdenstva a úľak lásky. I duch má vence a tŕňové koruny, vyvrátené predstavy zeme. Premiešané vrchy a moria do nových vesmírnych sústav. Sitom hviezd sú preosiate vyvreliny sĺnc. Čo zvýši, je pľušť vyvrátených duší. Vízia konca je zabudnutý začiatok. A apokalypsa je vypožičaný odvar.
Bol by svet viac stratený, keby sa nič nebolo vytvorilo. A či je tu toľká opora. Dejiny i dejiny kultúry sú jediné veľké popravisko. Čo bolo ohodnotené bohatstvom a dobovou slávou, sa dostalo do tých istých priečinkov ako nespoznané a odmietnuté. Sú kritériá evidentné a aplikované a kritériá nad každou evidenciou.
Pochovanie do lexikónov, dejín literatúry a školských čítaniek, čo možno i s obrázkom, sú len diskrétnejšie formy zabúdania. Čo má duchovnú podstatu, sa môže živo zlúčiť len s duchovnou atmosférou živých bytostí. Lebo v tejto oblasti je všetko oživené a jestujúce.
Niet rozdielu a odstupňovania zabúdania. Tu nie sú hrádze medzi ligotavými úspechmi a nespoznaním. Bariéra smrti vymaže dobové kvalifikácie.Anisystémumelého vyhládzania tu nezaváži. Smrť je fakt, ale nie kategorizácia duchovnej závažnosti. I keď má každý svoju smrť, je vždy dovŕšením vnútornej konštelácie. Doteraz nevypovedaným slovami.

Niekto je alebo bol neznámy. Niekto sa stáva neznámym. Ale to nie je problém encyklopédií, ale evidencia duchovných závanov. Kto je pochovaný do sféry ducha, ten žije. Čľapkanie novinových alebo iných mediálnych spravodajov nezamedzí podprahové pseudozbytočnosti.
Nie je podstatná oficiálnačasopiseckáalebo učebnicová dôležitosť. Keď je smrť, je každá dôležitosť efemérna a pochybná. Čo je Goethe, Dante a Hviezdoslav, je (nie je? – J.R.) ich ozvučenie v dejinách literatúry, ale ten láskavý životný refrén v dušiach rôznych dôb. Tak ako je pravá hudba to, čo vzniká po počúvaní, nie sú ani múdrosti týchto géniov iné ako invokácie vnútorných duševných vibrácií, bez ktorých by bol život ožobračený. I zo zabudnutých kútikov slávy dolieha niečo vzrušujúce a nikdy nedopovedané.

(Z rukopisu Pavla Straussa Neodoslané listy vybral a skrátil J. Rybák.)