Ťažko je ozrejmiť si, kedy vtrielila do nás myšlienka ako nahá kostra a postupne sa na nej usalašili svaly a cievy a koža, a celý živý výzor vstúpil naraz do jestvovania. Živý výtvor votkaný do živého priestoru, do atmosféry ducha. Takto sa i v tomto kútika života slovo telom stalo. A prebýva medzi nami oživotvorený faktor, factor constituens, a podlieha všetkým možným variantom perceptability.
Všetko vychádza z formotvorných priestorov ducha a človek ako jeho nositeľ. Vízia, ako bludička premôže občas systém liene a prebudí nadradený prejav ako odlomený systém v žblnkote zobudených nápadov.
Ale ide vždy len o individuálneho kriesiteľa zadriemanej duchovnej vitality, ktorá sa neutopila a len ožila v opare modlitby. Veď modlitba nie je oklieštenie, ale rozšírenie ekonomiky času.
Sú typy, ktoré vytvárajú a potrebujú systémový okruh sveta myšlienok vo všetkom. Poriadok nadovšetko. Ešte i v poriadku. Na jeho okrajoch môže vzniknúť i systematický neporiadok. A môže mať i svoju estetickú oblasť. A tak vznikajú stavy okolo literatúry v imanencii svojho protirečenia. Možno dielo obdivovať a pritom s ním nesúhlasiť. To je kultúrny zástoj.
Vždy a vo všetkom ide o človeka a jeho vnútro.A sú tu faktory, okolo ktorých sa krúti vnútro človeka. Ale genealógiu myslenia si treba špecifikovať. Ako vo všetkom, v prírode i v oblasti vnímania, a na to naštepené vymoženosti, ktoré potencujú akceptabilitu, treba si uvedomiť, že je všetko preformované princípom emanácie a akceptability. Súvisí to s údobiami dispozície, s kultúrnotvorivým prostredím, s psychodelickou adaptabilitou a psychofyzickou tonizáciou danej chvíľky. S tým všetkým súvisí variabilita chvíľkovej náladovej reaktivity. Iná je pôda v rôznych obdobiach duševného roku, a tým sa aj menia zákony možnosti sadenia a ich vhodnosť. Princíp otvorených dverí duše nie je všeobecný.
Človek je vždy ten kultúrotvorný element. Tvorca svojej doby, kde nazhŕňa poklady hodnôt prevzatých z celosvetovej pokladnice všetkých národov vo všetkých oblastiach dobra a krásy. Do slovenských duší inkarnované vrcholné hodnoty prevzaté a prehodnotené z duchovných dielní sveta, vytvárajú novú a novovytvorenú aglomeráciu cenností poznania vedy, vízií sveta, umenia a metafyzických inšpirácií.
Hľadanie je prvá forma rozhľadenia, ako vnútorný cestopis po oblastiach možných subjektívnych poznaniach a uchvátení získaných oporných bodov. Vždy na ceste vyhľadania pravdy. Mnohé cesty vedú k nej z rôznych oblastí poznaní, z rôznych stupňov hľadačstva cez reflektory a ďalekohľady a drobnohľady slova a rozvinutej myšlienky a cez značne zahmlené horizonty. Všetko sa to kumuluje v nás, preráža cez diaľavy vnútra, ocitne sa v záľahe oživujúcich vízií a snov, a neočakávane sa objaví ako ideotvorná subjektivita najbližšieho okolia.
Sprvu nevieme, kde sa čo berie, mieša sa to blízke i to ďaleké, krpaté vrcholce a nečakanou krásou, zahladených údolí, orosených peľom narodených detí a do smrti oslovených chvíľ.
Všetko sa krúti okolo základných premís osobného života. Čo v nás nie je preformované, nemôže ani rezonovať. A to sú predpoklady celosti životného postoja. Je mnohočlenný cestou reflexie,adaptáciou krásy poézie a hudby, pretvára tie dve sféry v kultúrotvornú jednotu, ktorá tu stojí zoči-voči životu, pretvára ju, preladí v súlad trvania a predpokladu jednoty slovenských ľudí v ohrade duchovného sveta. Len do toho je vštepený metafyzický prvok, ktorý prežiari všetko v silu prežiarenú najvyšším svetlom večnej pravdy.
Prehodnotenie a nadhodnotenie ľudského vnútra je len ozrejmenie našej imanencie, kým sa nepretvoríme do nášho určenia, cez stanice vývojaschopnosti. Naše fyzikum je v podstate emanácia našich vnútorných predpokladov, našich duchovných hodnôt, meditatívnych fikcií,modlitbových uzurpácií, náznakov vízií a omilostení. To sa všetko vleje do kultúrnosti osobnosti. A tak rastie národ kumuláciou takýchto osobností.

Poézia a filozofia sú príbuzné oblasti. V poetovi je filozofia a vo filozofovi poézia, len v odlišnom obraze. Aj krása a dobro susedia. V kráse je prvý šteblík dobra. Môžu sa prerastať a potencovať. Nemusí v tom byť obraz systému. Kde sa v duchu dotkne človeka, vzbĺkne nádej. Svet a svet ducha obohacuje človeka a človek pretvára a formuje svet.
Spiritualistická koncepcia sveta povyšuje ho v uvedomenené dielo božie, napĺňa ho v oblasť šťastia, trvania a uvedomuje ho do trvania stáleho nárastu prehodnotenia hodnôt. Lenže človek môže dorásť do vtrielenia po hranice hriechu v jedinej nádeji na omilostenie lotra z pravej stany Kristovej.
Keďže je subjektívny faktor vo všetkom podstatný, sa na tejto scéne formuje obraz sveta. A do jeho formácie sú pribraté všetky ideové a predstavové elementy. Pritom je vnútorná stavba sveta nikdy nie dohotovená. A odkiaľ stále nabrať stavebné prvky. Z kútikov mozgu pozhŕňať zdrapy paradoxov a pozliepať všetko aforistickým lepom. A čo prečnieva zgillotinovať zvyškami posmechov.

Prvé veľké svetlo, ktoré ma osvietilo, bol jedinečný poetický duch Rilkeho, ako to vycítil i Boris Pasternak, a z básnikov mysliteľov Pascal, Lippert a Kierkegaard. Žijeme v dobe, z ktorej sa vyšmykol cit pre dejiny a dejiny duše. Stojíme na okraji duševne vytúchnutých dejín, vo vyprázdnených zákonoch myšlienky. A do toho sa nám treba znovu vpratať. A skrytý do obnosených šiat ducha nerobiac pred tvárou budúceho sveta dobrú štafáž. Kde sa to chceme dostať. Devalvácia hodnoty človeka nie je ani zďaleka na ústupe. Imanentný rozklad postupuje až na hranice únosnosti. V trblietavom svetle ohrozenej vízie sveta sa zachvieva večná trojica pravdy, dobra a krásy jako večne konštitutívny prvok. Jedno sa zahmlieva v druhom.
Sme vsotení do veľkej rezervácie časopriestoru, aby sme sa v ňom udomácnili. Máme k dispozícii všetky gradienty ducha, aby sme si osvojili čas po uplatnení v priestore. Do času môžme vtlačiť všetko realizované dianie, priemety ľudí do seba i mimo seba, akvizície nových postov, posúvanie cieľových rovín a získavanie atribútov. Dobre je, keď nedochádza ku konfrontáciám. A najlepšie je, keď si každý kon prefiltrujeme cez metafyzické sito. V hlbinných dimenziách sa osvedčuje ušľachtilosť našich postojov. A to žičím slovenskej národnej komunite.

Prítomnosť Boha bola, je a má byť určujúcim faktorom u nás. Tadiaľto sa nám dostanú všetky kultúrne atribúty. Len hranicou pravdy, dobra a krásy sa k nám a do nás dostávajú všetky hodnoty, ktoré robia život hodným života. I keď je všetko naštepené na podklad fyzický, je potrebné ho duchovne potencovať. Nezriadené prvky hodnotové sú schopné to anulovať a vývoj odsúvať. Lebo ten začína pri koordinácii rozumových faktorov, intuície a prvkov vízií a vizionárskych a fantazijných častí duchovnej aktivity. Všetko možno myslieť, ale dotvoriť možno len podstatu duchovnú.
Život vstrebe všetko, len ide o to, v čo to pretvorí. Zárodok všetkého je duchovný a stáva sa časom parafrázou samého seba, lebo sa stane tým, čím má byť. Aj všelijaké bočné intence tu pôsobia. A tak sa časom zabývame v tej novotvorbe. A vždy ako výsledok transcendencie. Všetko, čo vzniká v akejkoľvek oblasti, má punc absolútna. S tým stojí a padá obraz sveta i nádej prijateľného sveta.
Myšlienka nemá skrýšu na rozhraní sveta ducha. Usadí sa na určenom mieste a ukáže sa zábleskom jestvoty. Pre slovenskú dušu je táto ríša ducha akceptabilná. Len ju treba do nej inplantovať. A zostane v nej oblasť pravdy, dobra a krásy a stane sa tak prirodzenou oborou kultúry a duchovnosti a integrálnou súčasťou kresťanskosti a europeizácie.