PS: Veľké chvíle života

Čo sú veľké chvíle v ľudskom živote? Keď sa oženíme, keď sa nám narodí dieťa, keď nám dajaký minister potrasie ruku, keď vyhráme v lotérii, keď susedovi zhorí dom a nám nie atď. A s Bohom sa stretáme a môžeme sa stretať, a nie sme dosť otrasení do základu svojej podstaty pred Tým, ktorému je svet len náhodnou podnožkou.
V každej ozaj veľkej chvíli života je človek sám, úplne sám. A najväčšími chvíľami sú smrť a stretnutie s Bohom. Ba hádam len to druhé, lebo i smrť je v ňom zahrnutá. A riečisko, ktoré nás k obidvom privedie – je utrpenie.
Všetko veľké je ťažké. A vo chvíli veľkého utrpenia a veľkej opustenosti spoznáme pravú hodnotu Božej opory. Nik nie je tak ubolený, aby prerástol cez Krista, a nik nie je taký opustený, aby nezačul tlkot Božského Srdca.
Všetci sme prežili časy hrôzy, bolesti a stiesnenosti priam apokalyptických rozmerov. Životy zhášali ako polozbytočné zápalky, smrť sa vyrábala vo veľkom, vraždilo sa temer továrensky, smrť skoro pršala na svet. Nejeden z nás sme boli v situáciách krajných životných možností, smrť nás už-už olizovala. Život bol pozbavený všetkej dôstojnosti; žiť znamenalo čakať na koniec.
Ťažké chvíle sú onou kráľovskou lúčavkou, ktorá spálila všetko prídatné, a čo zvýšilo, bol rýdzi kov nepostráda-teľného, a neostalo nič – i vtedy, keď už ničoho nebolo – iba láska ku Kristovi, a ani nie modlitba, ale džavot srdca obrátený k Nemu. Najplnšími chvíľami života ostanú tie bezdyché minúty za bombardovania, strávené v kaplnke blízko Najsvätejšej Sviatosti, keď bolo srdce rozhodnuté: Ak umrieť, tak blízko Teba, Pane! A od tých chvíľ ostalo ešte pevnejšie predsavzatie: Keď žiť, tak blízko Teba, Pane! (…)
Ale bolesti a utrpenia rastú a tiež túžba po vykúpení sa začína rozrastať naším storočím. Dal by dobrotivý večný Pastier Kristus, aby si nakoniec všetky národy, i pohanské, i schizmatické, i národ židovský, bratsky padli do náručia v jeho znamení a volali s biblickou matkou Rut: Ľud tvoj je ľud môj a Boh tvoj je Boh môj.

(Mozaika nádeje, 1947)