Kvety z popola

Prečítala som Za mostom času. Tieto denníkové zápisky sa mi čítali ťažko. Ináč som vnímala Kvety z popola! Cítila som sa ako bežný návštevník botanickej záhrady, ktorý si chce za jedno popoludnie prezrieť všetko, čo tam je. Samozrejme je ohúrený množstvom, krásou, veľkosťou alebo miniatúrnymi rozmermi niektorých rastlín. Vníma však len nepatrný zlomok z toho, čo sa tam nachádza. Pritom mu uniká podstata – vzájomné vzťahy rastlín, vzťah k prostrediu, podnebiu, pôde a vplyv človeka. Mnoho tam vidí, a ešte viac nevidí. Mnoho vidí, a o chvíľu väčšinu z toho, čo videl, zabudne. Kedy sa mu to videné vynorí z pamäti? A vôbec, vynorí sa niekedy?
Aká je naša pamäť čudná! Niečo sa zachová, niečo odhodí a niečo pochová kdesi v svojej hĺbke, kde to zapadá prachom zabúdania. Len niekedy, nevieme ako a prečo, v tom našom podzemí zafúka prievan, zvíri prach a čosi zabudnuté sa objaví našim užasnutým očiam. A my obdivujeme: To je nádhera! Skadiaľ sa to vzalo? Zabudli sme na svoje zážitky z botanickej záhrady, a predsa sa to nestratilo. Je to tam kdesi v nás…
Tak akosi je to aj so Straussovým slovom vo mne. Nerobím si ilúzie o sebe, že z toho, čo som prečítala, si veľa zapamätám. I napriek tomu som mu vďačná, že napísal, o čom rozmýšľal. Aj tým, ktorí jeho slová šíria.
Témy, ktorými sa najviac zaoberá – človek, svet, život a smrť, doba – sú stále aktuálne a presahujú obzor myslenia dnešných ľudí. Vidí ďaleko, z nadhľadu, a predsa presne. Aký ďalekohľad pritom používa? Ďalekohľad viery s objektívom lásky k človekovi, svetu, životu, kráse, pravde a slovu. Nedá sa pri čítaní nežasnúť a neobdivovať.

Najviac ma oslovila kapitola Výlet do náhody. Niektoré vety sa mi zdali dôverne známe, napr.:
– Náhody sú nevyhnutnosti, ktorých pôvod a úzadie nepoznáme.
– Neviditeľný kompas dbá o poriadok v neporiadku.
– Náhoda je… moment prekvapenia.
– Človek je len málo použitá anténa tisícich impulzov, ktoré idú povedľa.
– Náhoda, či nápad je začiatkom vynaliezavosti, a to je často prelom vnútornej zátarasy a stagnácie… je kľúč.
– Atmosféra ducha je nad všetkým.
– Je vždy zhlukom nepoznaných pozitív.
– … je schopná oživiť elán života.
– Náhoda je dôkazom, že život je otvorený systém a vzkriesenie nádeje je vždy možné.

Koľko „náhod“ sa udialo v živote každého z nás! – Dávam to do úvodzoviek, lebo neverím v náhodu. Zhluk toľkých náhod! Napríklad:
Náhodou náš priateľ dostal do rúk knižočku Zákruty bez ciest.
Náhodou som ju prečítala ja.
Náhodou po rokoch prišiel do Lipian za farára straussovec V. Šosták.
Náhodou zvolali na tunajšie gymnázium sympózium o P. Straussovi.
Náhodou zavolali aj nás.
Náhodou nemal kto napísať o tom článok a dcéra ma o to poprosila.
Náhodou som si myslela, že je to do školského časopisu a spravila som to. Keby som vedela pravdu, tak to odmietnem.
Náhodou to J. Rybák uverejnil v Listoch PS (asi mal veľa prázdneho miesta).
Náhodou som sa dostala na stretnutie Spolku PS v Lipt. Mikuláši.
Rátam – tých „náhod“ je rovných 10. Sú to náhody, či „náhody“?
Mnoho vecí nepoznáme, ani ich pozadie a význam. – Mne je ľahšie uveriť, že za všetkými „náhodami“ môjho života je Boh, ako uveriť v taký usporiadaný dlhý rad nevedomých náhod.

Eva Voskárová

Poznámka: O svojom stretnutí so Straussovými Zákrutami bez ciest písala E.Voskárová v Listoch PS-3, str.15; straussovskému sympóziu v Lipanoch (v máji 2004) bol venovaný blok príspevkov v Listoch PS-2, s. 4-5. (J. R.)