„Od ľudí s veľkým srdcom a obdarených múdrosťou sa máme čo učiť…“

(Z prejavu Prof. RNDr. Libora Vozára, CSc., rektora Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre)

Často sa v dobrom prekvapím, vážené dámy a vážení páni, koľko vzácnych a múdrych ľudí žije v našej malej krajine. Zároveň sa zháčim, ako málo o niektorých vieme. Ale keď sa spýtate na nejakú tzv. celebritu, ktorá sa zrodila z noci do rána, zväčša po nejakom škandále, vie o nej všetko div nie celé Slovensko.
Žijeme zvláštnu dobu. Nielen rýchlu, ale, žiaľ aj povrchnú. Akoby sme nemali čas na nič. Naháňame sa za materiálnymi vecami, a pritom zabúdame na starú známu pravdu, že to, čo sa dá kúpiť, vlastne nemá cenu. Vytráca sa z nás duchovný rozmer a akoby sme sa han-bili za všetko, čo je ľudskej bytosti najprirodzenejšie – za radosť, za skromnosť či za pokoru. Aj láska, spolupatričnosť a porozumenie sú neraz iba prázdne slová, ktorými je priam módnym trendom plytvať. Ale to, čo v skutočnosti cítime, zostáva zamknuté v najtajnejšej trinástej komnate. Našťastie jestvujú ľudia, ktorí svoju trinástu komnatu nechávajú otvorenú a svoje pocity, myšlienky šíria ďalej, aby nás dennodenne presviedčali, že náš život a svet sa skladá z krásnych maličkostí. Takým človekom bol aj humanista a spisovateľ Pavol Strauss a takými sú i laureáti ceny, ktorá je po ňom pomenovaná. A ja som šťastný, že títo ľudia sú nám v mnohom vzorom, ale aj veľkou inšpiráciou pre tých, čo prídu po nás.

„Originálne dielo,
ktoré nemá obdobu…“

(Z prejavu Prof. PeadDr. Zdenky Gadušovej, CSc., dekanky Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa)

Pavol Strauss má medzi osobnosťami novodobých slovenských dejín svoje miesto, preto som rada, že na tak váženej univerzite, akou je Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, vznikla celoslovenská Cena Pavla Straussa, ktorá sa odovzdáva významným slovenským intelektuálom.
Pavla Straussa si na filozofickejfakulte pripomíname aj literárnou cenou, ktorá je určená mladým začínajúcim básnikom, prozaikom a esejistom. Nehovoriac, že na budove školy je osadená tabuľa, ktorá všetkým okoloidúcim pripomína, že Pavol Strauss v nej ordinoval takmer štyridsať rokov. Tam za ním chodili vďační pacienti, ale aj ľudia, ktorí potrebovali inú pomoc, duševnú. Denne ošetril okolo stovky ľudí, ktorí trpezlivo čakali, kedy prídu na rad. Pavol Strauss mal zvláštny dar, len čo sa objavil vo dverách, okamžite vedel, ktorý pacient potrebuje pomoc ako prvý. A podľa toho ich volal. Zaujímavé, že ľudia nefrflali, nesťažovali sa, ako majú vo zvyku, ale poslušne čakali. Aj v tom bol Pavol Strauss výnimočný, ako je výnimočná celá jeho tvorba.
Zanechal originálne dielo, ktoré nemá obdobu. Jeho myšlienky aj po rokoch majú silu a nestratili na aktuálnosti, práve naopak, zosilnela ich mravná naliehavosť. Máme sa od neho čo učiť. Majú sa od neho čo učiť naši študenti, ale aj my pedagógovia. Je tak trochu symbolické, že naša fakulta sídli v priestoroch, kde Pavol Strauss denne trávil desať i viac hodín, pretože pre neho pracovná doba neplatila. Ordinoval dovtedy, kým mal pacientov. Sestrička dávno odišla, ale on vo svojej ordinácii ostával. Umelci a inteliktuáli vedeli, že za Pavlom Straussom treba prísť neskoro popoludní, keď ujo Paľo, ako ho familiárne volali, mal čas na múdre, povzbudivé slovo.
Neraz mám pocit, keď prechádzam chodbami našej fakulty, akoby tam jeho duch zostal. Chodí so študentmi na prednášky, cvičenia, sedí s nimi v laviciach. Inokedy zase stojí s nami, pedagógmi za katedrou a prednáša. Kiežby nám niekedy našepkal, čo robiť, aby zo študentov boli nielen vzdelaní, ale aj morálne hodnotní ľudia…
Ďakujme Bohu, že mnohí z nás Pavla Straussa poznali a že nám zanechal také inšpiratívne dielo. Aj keď sa jeho myšlienky zdajú na prvý pohľad ťažké, miestami možno i komplikované, Pavol Strauss je čitateľný a mimoriadne ľudský. Ako málokto rozumel ľuďom, dobre poznal anatómiu človeka, ale aj všetky záhyby jeho duše.

Osobnosť storočia

(Z prejavu Doc. PhDr. Jozef Leikerta, PhD. – vedúceho Katedry kulturológie FiF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre).

Cena Pavla Straussa sa zrodila spontánne a najkrajšie ako mohla. Skromne, ba až s bázňou a úctou k Pavlovi Straussovi, o ktorom sú mnohí presvedčení – a nielen my na Katedre kulturológie – že bol jedným z najväčších slovenských mysliteľov 20. storočia. Myslím to s plnou vážnosťou. Strauss bol osobnosť, ktorá sa rodí raz za sto rokov. Mimoriadne skromný až pokorný, navyše hlboko veriaci.
Jedno je isté, že Pavol Strauss bol veľký spisovateľ a jeho esejistické dielo sa dá čítať len po kvapkách, aby sme dokázali vnímať a pochopiť celú jeho hĺbku. (…)
Ceny Pavla Straussa, tieto vážne a vážené ocenenia organizujeme bez kapitálu a finančnej podpory štátnych orgánov či samotného Ministerstva kultúry SR, ale s nesmiernou láskou a za podpory niekoľkých jednotlivcov a zopár inštitúcií, ktorí si uvedomujú význam a dôležitosť tohto mimoriadneho ocenenia. Isto aj preto nie je táto cena o peniazoch, ani o bohatej recepcii, ale o ľuďoch, o láske a dobroprajnosti. Predovšetkým o tom, čo nám v dnešnom svete chýba a po čom tak túžime.
Ako predo mnou hovoril pán rektor i pani dekanka, poslaním Ceny Pavla Straussa je oceňovať významné osobnosti Slovenska. Nie sú to obyčajní ľudia, ale ľudia obdarení nesmiernou láskou a obetavosťou. Ľudia navyše pracovití, skromní, vytvárajúci neskutočné hodnoty. Možno aj preto sú všetci takí podobní Pavlovi Straussovi.
Na Cene Pavla Straussa je pekné to, že ju navrhujú študenti a až potom s definitívnou platnosťou komisia zložená z pedagógov, ktorí ich vedú, usmerňujú, ktorí im dávajú sami seba.
Viac razy som sa zamýšľal nad tým, prečo sa Pavol Strauss vo svojej tvorbe tak pravidelne a detailne venoval fenoménu smrti. Pravdepodobne to bolo tým, že ju ako veriaci človek považoval za súčasť života, hľadal v nej nie koniec života, ale pokračovanie, určitý predel, hranicu, čiaru. Čiaru života, ktorú má každý od narodenia vpísanú v dlani, ale predovšetkým v duši. A tak ako človek uvažuje o živote a chce pochopiť jeho princípy, zákonitosti, tak by sa mal usilovať porozumieť aj smrti, lebo aj tá má svoje zákonitosti.
Svoju zákonitosť má aj to, že na našej katedre vznikla Cena Pavla Straussa. Dokonca v tej istej budove, kde kedysi sídlil Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska, ktorý dohliadal aj na Pavla Straussa a inštruoval, ako sa má postupovať proti nemu. Nie je to zákonitosť, či Božie riadenie, že práve tu sa zrodila cena, ktorá nesie jeho meno? A nie je zákonitosť, že v budove, kde vyše štyridsať rokov pôsobil ako najobyčajnejší lekár, ale pritom najžiadanejší a najnavštevovanejší, sídli dnes Filozofická fakulta, ktorá cenu udeľuje?
Aj za vás sa pýtam, milí priatelia, kde sú tí, čo Pavlovi Straussovi krivdili, ktorí mu zakazovali vydávať knihy a obmedzovali ho v slobode? A kde sú tí, čo toto všetko riadili, kontrolovali a vymýšľali ďalšie opatrenia? Určite mi dáte za pravdu, vážené dámy, vážení páni, že nikto nikdy po nich nepomenuje žiadnu cenu a tobôž nie takú, akou je Cena Pavla Straussa… Predsa je len na svete spravodlivosť a poctivá práca sa dočká ohodnotenia, aj keď nie hneď a vtedy, kedy by sme to najviac potrebovali.

O nových nositeľoch ceny Pavla Straussa

Prof. MUDr. Róbert Hatala, CSc.
(Z prejavu laudácio na Prof. MUDr. Jaroslava Simana, PhD.)

Vážený pán rektor, vážená pani dekanka, vážené dámy, vážení páni, milý pán profesor Siman.
Je pre mňa veľkou cťou a potešením, že môžem pri dnešnej slávnostnej príležitosti odovzdávania ceny Dr. Pavla Straussa za kultúru vzťahu lekára k pacientovi milému pánovi prof. Dr. Jarkovi Simanovi vyjadriť niekoľko úprimných myšlienok.
Dovoľte mi na začiatku zdôrazniť, že udeľovaná cena zvýrazňuje osobitne významnú, všetko prenikajúcu časť pôsobenia a postojov nášho laureáta. Chcel by som vám ju preto trochu začleniť do celku, do rámca jeho celoživotného účinkovania. Úprimne povedané mám preto predurčený trocha malý priestor. Malý priestor pre veľkú integrálnu lekársku osobnosť akou je pán profesor Siman.
Filozofimajúpresnéaprísnekritériáosobnosti v pravom zmysle slova. V prvom rade je to tvorba. Osobnosť tvorí. Tvorí dobro a hodnoty pre všetkých. Osobitne ak ide o lekára. Rozsah i obsah tvorivosti laureáta sú obdivuhodné. Je naším najstarším aktívnym chirurgom. Má nesmierne široký chirurgický záber, aký doteraz nemal nikto z nás. Od traumatológie, hrudníkovej, cievnej chirurgie až ku kardiochirurgii. Sám o sebe hovorí, že jeho profesionálny život je naplnený srdcovou chirurgiou. Bol pred takmer 40 rokmi pritom, keď sa na Slovensku rodila. Operoval dospelých, no hlavne operoval – deti. Jeho vynikajúce chirurgické výkony – osobitne keď korigoval chyby matky Prírody – vedeli nadchnúť celé teamy expertov, právom zaujali pozornosť našej spoločnosti, našli ohlas v zahraničí a boli po zásluhe najvyššie oceňované.
Keď hovoríme o tvorivosti, treba osobitne spomenúť veľký záslužný vydavateľský čin – reprezentatívne dielo Princípy chirurgie, ktorého je profesor Siman priekopníkom, organizátorom, spoluautorom a hlavným editorom.
Veľké činy a výkony osobností sa rodia z bohatých zásob osobných kvalít. Stoja na nepretržitej sebakultivácii profesnej i duchovnej. Profesor Siman má vlastný systém životných hodnôt a vedel mu byť verný aj v časoch neprajných. Uvedomuje si zodpovednosť za vlastné schopnosti, pretože „každý chirurgický výkon je zápas so smrťou“. Nestačí rutina, treba sa prekračovať, hľadať nové výzvy. Pozná limity – etické i biologické – svojej lekárskej profesie. Nadovšetko je majestát života, človeka, pacienta.
Vo svojich brilantných esejách o medicíne, lekároch, pacientoch – napísaných s pokorou a múdrosťou skúseného lekára – zdôrazňuje: „Chirurgia to nie je len technika, len zručnosť, skúsenosť. To je predovšetkým dlhá úzka strasti- a láskyplná cestička k duši človeka – pacienta, ku vzájomnej dôvere, na ktorej často všetko záleží.“ Lekár – chirurg Jaroslav Siman mal vždy veľkú ambíciu – citujem „aby pacient v jeho očiach vždy videl nádej, že s pomocou Božou bude žiť“. A to je tá vlastnosť a schopnosť prechádzajúca celou osobnosťou nášho vzácneho priateľa prof. Simana, za ktorú sa mu dnes po zásluhách udeľuje cena Dr. Pavla Straussa.
Nakoniec dovoľte ešte myšlienku, citát od mysliteľskej osobnosti samotného Dr. Straussa z jeho Modlitby pre lekára: „Lekár je ústrednou postavou v našom živote, záštita nás všetkých. Nikto sa nepriblížil tak podstate bytia ako on.“ A potom Pavol Strauss prosí Pána, aby nám dal lekárov vzdelaných, osvietených vedou, trpezlivých, jemných, súcitných, veriacich – dokonalých. Toľko Dr. Strauss. A mne dnes nezostáva nič iné ako s potešením konštatovať, že naše ľudské prosby Pán niekedy plne vyslyší – ako je to v prípade nášho laureáta.
Profesorovi Jarkovi Simanovi z úprimného srdca blahoželám, ďakujem mu za vzácne priateľstvo a prajem mu zdravie, radosť a ešte veľa slnečných dní.
Ďakujem vám za pozornosť

Prof. MUDr. Jaroslav Siman, PhD.

(Z prejavu laureáta Prof. MUDr. Jaroslava Simana, PhD.)

Dovoľte, aby som vás najprv pozdravil. Keď som počul slová laudácia pána profesora Hatalu a ostatných, ani sa mi nechce veriť, že sa to aspoň troštičku dotýka mňa.
Je to také neviem či nadnesené, ale môžem povedať len to, že som sa snažil, celý život som sa snažil. A ak niečo vyšlo, tak to bola snaha pomôcť. Viete, človek má vo svojej najhlbšej duši rôzne pocity. Pocity, ktoré sú uložené veľmi, veľmi hlboko a o ktorých vie iba sám. A jeden z týchto pocitov je pocit viery, ktorý je zakorenený veľmi hlboko a na to, do akej miery tá viera je alebo nie je, si vie človek odpovedať skutočne len sám.
Druhý pocit, ktorý mi prichádza na rozum, je pocit lásky, ktorý musí byť znova nezištný, plný a naozaj hlboký. Ale ja by som sa nechcel zaoberať dnes týmito dvomi pocitmi, lebo každý ich má v sebe súkromne. Ja by som z týchto všetkých pocitov vytiahol jeden jediný. A to je pocit vďaky.
Neviem, do akej miery budem môcť z tejto trémy, z dojatia a zo všetkého, čo tu odznelo, vyloviť tie správne slová. Neviem, ale chcel by som vyjadriť naozaj hlbokú vďaku všetkým bez rozdielu, ktorí ma vytiahli spopod reflektorovoperačných lámp do iného života. Do života ducha, do života kultúrnej tvorby, do života rozdávania, skúsenosti, ktorí ma posvätili. Ja by som to takto nazval, alebo označil menom jedného úžasného filozofa,ktorým je Pavol Strauss, ktorého som osobne poznal, ktorý okrem toho, že robil chirurgiu, rozosieval perly ducha. Dával ich na papier, aby sme my všetci ostatní, ktorí sme jeho nasledovatelia alebo pokračovatelia, mohli tieto perly loviť, aby sme ich mohli používať, aby sme ich mohli študovať, aby sme sa mohli z nich tešiť.
Perly ducha Pavla Straussa sú nenapodobiteľné a ja som nekonečne šťastný, že môžem byť tým, ktorý sa bude hrdiť touto cenou, že sa môžem hrdiť tým, že som nositeľom Ceny Pavla Straussa.
Ale ešte jednu vec by som chcel povedať. To, čo mi jednoducho ešte zostáva. Čo dlhujem. Celý život som robil s ubolenou ľudskou dušou, s uboleným ľudským telom a prežíval som to. Celý život som sa tešil z nádejí spolu s tým pacientom. Celý život som žialil nad prípadnými neúspechmi. Toto ma svojím spôsobom poznačilo; a ak mi čaša osudu dožičí, že budem môcť z toho, čo som prežil v živote ako lekár a ako človek – a ak budem vládať, – rád by som po vzore Pavla Straussa urobil niečo podobné, ak to niekto bude čítať.
Chcel by som zakončiť jedným jediným slovom. Slovom, ktorým končia aj rozprávky, zázračným slovom, ktoré otvára duše, a to je slovo ďakujem.
Ďakujem Vám všetkým..

Prof. MUDr. Ivan Hulín, DrSc.
(Z prejavu laudácio na Prof. Petra Michalicu, ArtD.)

…Peter Michalica. Pri vyslovení tohto mena sa nám vynárajú z hĺbky pamäti obrazy, predstavy a možno zaznievajú aj tóny a určite máme pocit niečoho povznášajúceho. Často nám behajú zimomriavky po tele. Prečo? Prečo je to tak? Pokúsim sa povedať niekoľko viet, ktoré však nemôžu byť vyčerpávajúce. Možno iba oživia to, čo máme v pamäti uložené. Povedať niečo iba tak, čo sa pri tejto príležitosti patrí, považujem za nenáležité. Avšak možnosť predniesť niekoľko viet, ktoré sú iba výberom z obdivuhodného a dotýkajú sa Petra Michalicu, je mi bližšie.
Napísal som si ich ako sedem zastavení:

Zastavenie prvé: Peter Michalica ako neopakovateľná osobnosť
To, čo sa spája s husľovým virtuózom, profesorom Petrom Michalicom nie je jednoduché, ani priemerné, a ani to nie je možné vložiť do nejakej šablóny alebo pridať k niečomu, čo je podobné alebo čo by bolo analógiou niečoho. Je to preto, že Peter Michalica je nezvyčajným zjavom a po každej stránke neopakovateľnou, výnimočnou osobnosťou. Peter Michalica je velikán našej súčasnosti, a preto vyslovené vety môžu byť povedané iba zdola a nie zhora. Nemôžu byť vetami hodnotiacimi, ale vetami obdivu. Obdivu k obrovskému a nadrozmernému svetu hudby, ktorý tvorí a ktorý nepretržite dvíha najmä pre povznesenie nášho ducha, našej mysle, aby nás krásou a obdivom nie iba nadchýnal, ale aj nútil byť lepšími.
Jeho svet hudby určite prevyšuje betónové múry výškových stavieb a mrakodrapov kdekoľvek. V nekonečne vesmíru sa ním oživené skladby spájajú so zmyslom našej existencie.

Zastavenie druhé: Hudba, myslenie, emócie
V jednom našom rozhovore, ktorý bol aj knižne publikovaný, som povedal, že Peter Michalica dokáže verbálnym úvodom, ale najmä hudbou vyvolať u poslucháčov zvláštny mentálny stav. Áno, hudba samotná je tou skutočnosťou, ktorá vyvoláva emócie, lebo často je aj transformovanou formou emócií skladateľa. Pri interpretácií Petra Michalicu ide aj o neobyčajný zážitok.
Nemyslím si, že je a bolo náhodou to, že všetci nositelia Nobelovej ceny mali a majú mimoriadny vzťah k hudbe. Nie je hudba obrazne povedané notovou osnovou myslenia? Hudba zvyšuje prah vnímania u poslucháčov, ktorý si môžeme až uvedomovať, a nielen to. Podrobné analýzy ukázali, že pri počúvaní hudby sa pozoruje ústup od analytického myslenia. Objavuje sa holistické a intuitívne myslenie. Ale aj eufória, relaxácia alebo celkom zvláštne napätie. Peter Michalica sa pri každej skladbe ponára do hlbín ľudskej duše a skladby, aby nič nevypadlo z tejto komplexnosti.

Zastavenie tretie: Virtuozita a interpretácia
Začnem otázkou: Potrebujeme Petra Michalicu na to, aby sme počúvali interpretovanú skladbu? Počúvanie dokonale reprodukovanej skladby je príležitosťou pre hlboké ponorenie sa do samotnej skladby. Je príležitosťou pre hľadanie a objavovanie skladateľa a jeho zámeru.
Skladba v podaní Petra Michalicu je skladbou nielen s pridaním jeho virtuozity, ale je vždy mimoriadnym zážitkom. Literárne dielo si môžem čítať kedy
chcem a ako chcem. Hudobnú skladbu by som aj pri vlastných schopnostiach mohol deformovať, keby som sa nevyrovnal Petrovi Michalicovi. Som hrdý a verím, že som mnou aj celé Slovensko, že máme husľového virtuóza, ktorého obdivuje a ktorému tlieska svet.

Zastavenie štvrté: Dokonalosť a precítenie
Hudobný skladateľ môže partitúru meniť, trhať na kúsky, upravovať a prepracovávať. Horšie je na tom Peter Michalica. On musí nie iba usporiadať tóny do poradia a rytmu, ako ich pripravil skladateľ, no on musí v prvom rade pochopiť a precítiť zámer, odkaz skladateľa. Priznajme si, že toto je skutočnosť, ktorú cítime pri každej skladbe v podaní Petra Michalicu. On nie je interpret iba v zmysle presného interpretovania tónov, on interpretuje skladbu v jeho podaní, vnímaní a cítení. Preto ho celkom odôvodnene považujem za spolutvorcu každej skladby, ktorú som kedy počul v jeho podaní.

Zastavenie piate: Rozhľadenosť a vytrvalosť
Pre pochopenie skladateľovho zámeru musí byť človek široko rozhľadený, veľmi vzdelaný, musí vedieť veľa o čase vzniku skladby, o skladateľovi a o súvislostiach, v ktorých skladba vznikala, ale aj o živote ľudí v súčasnosti. Jeho verbalizované obvody sú jasným dôkazom takého prístupu. Jeho ľudské vlastnosti, jemnocit, ale aj schopnosť anticipovať budúce sú obdivuhodné. Lenže spolu s profesorom Žuchom sme došli k záveru, že všetko by mu bolo nanič, keby sa to nespájalo s húževnatosťou a s trvalým obnovovaním a upevňovaním zvládnutého, myslím každej skladby. Trvale a opakovane.

Zastavenie šieste: Hudba ako súčasť života
Hĺbku precítenia každej skladby nie je možné predstierať. Preto si myslím, že osobnosť Petra Michalicu charakterizuje obdivuhodná dôslednosť.
Naše vnímanie nie je výmyslom ani niečím, čo by sme si mohli nahovárať. Ako patofyziológ tvrdím, že medzi činnosťou mozgu a hudbou je evidentný súvis. Ako inak by sme mohli presne určiť, ktorá skladba v nám veľmi vzdialenej, napr. čínskej hudbe, je uspávan-kou. Alebo ako je to možné, že plod v tele matky môže od 36. týždňa gravidity rozdielne reagovať zmenou svojho pulzu na rozdielne skladby. A na viac si ich aj pamätá. Len čo zaznejú prvé takty, frekvencia jeho srdca sa zníži alebo zvýši. Ospravedlňujem sa za túto soma-tizáciu hudby, ale používam ju ako argument, že hudba nie je iba pre obdiv, pre zábavu, alebo ako zvuková kulisa burácajúcej súčasnosti. Hudba je oveľa viac. Je tým, čo nás dvíha vyššie k ľudskosti. Hudba oživená jedným nástrojom dovoľuje hlbšie vnímať každý tón a celú skladbu. Peter Michalica to vie a my to vždy cítime.

Zastavenie siedme: Posolstvo pre budúcnosť
Verím, že po slovách, ktoré som povedal, nemôže nikto zapochybovať o tom, že Peter Michalica a Pavol Strauss mali a majú spoločný cieľ. Dvíhať myseľ ľudí k povznášajúcim myšlienkam do sveta dobra a ľudskosti. Inokedy pootvoriť 13. komnatu ľudskej duše.
Žijeme. Žijeme a každý z nás si nesie nielen svoje tajomstvo, ale aj svoj kríž, svoje utrpenie. V takých chvíľach vzácne tóny stvorené Petrom Michalicom, či nevšedne povedané a prednesené slová Pavla Straussa sú v úlohe pomocníka Šimona. Nie na Golgotu, ale do sveta ľudskosti. Zmysel tvorby obidvoch bol a je rovnaký. Odlišujú sa iba formou. Keď sa sústredene započúvame do tónov, do hudby, ktorú oživuje Peter Michalica, keď precítime skrytú hĺbku myšlienok v hudbe alebo v poézii Pavla Straussa, unáša nás pocit vznešenosti a cítime odkaz pre budúcnosť. Najmä teraz, keď si začíname uvedomovať, že predkladané plány ľudskej a človečenskej budúcnosti nie sú dobré, je pre nás hudba nádejou pre inú budúcnosť. Vznešenú, bez zabíjania ľudí ľuďmi, preto si myslím, že je nie iba oslavou, ale našou povinnosťou, aby sme tým, ktorí živia v nás vieru vo všetko povznášajúce, vyslovili našu podporu aj tak, že prispejeme svojimi myšlienkami a rozhodnutiami k ich uznaniu, k ich oceneniu.

Poznámka:
Improvizované spontánne vystúpenie Prof. Petra Michalicu je na písmo – bez ujmy na obsahu – neprevediteľné. Požiadali sme ho preto, aby nám svoje vzácne myšlienky dal do písanej podoby a uverejníme ich v nasledujúcom čísle Listov PS.