Vzhľadom na počet Straussových denníkov mohlo by sa pove- [5] dať, že to bol jeho najobľúbenejší literárny žáner. Napísal ich celú desiatku; žiaľ, nemecké denníky z mladosti ani neskorší francúzsky denník sa nezachovali. Dosiaľ vyšli jeho denníky zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Najviac ich napísal v deväťdesiatych rokoch (doteraz neboli uverejnené). Pozoruhodné denníkové zápisky uverejnil už v Mozaike nádeje (1948). Stali sa mu priam záchrannou vnútornou potrebou, keď musel odísť do dôchodku a nemohol doma publikovať. Žil vyradený z literárneho života, preliačený do seba, do „ticha“ a „samoty“, pritom citlivo vnímajúci dramatické dianie vo vonkajšom svete domácom i zahraničnom. Denníkové zápisky odrážajú Straussov vnútorný život („dejiny duše“, mimoriadne cenné pre prípadného biografa); zároveň predstavujú jeho intelektuálny „chorobopis“ (v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch častejšie upadal do čiernych depresií, vyžadujúcich dnes psychologickú i sociologickú analýzu). Hoci denníky písal pre seba (už preto, že bol introvert), svojou myšlienkovou náplňou sú rovnako závažné v jeho tvorbe ako denníky v tvorbe viacerých veľkých autorov 20. storočia (napr. André Gide, Franz Kafka, Thomas Mann). Esej i aforizmus, ako sám priznal, boli mu najbližšie literárne žánre svojou stručnosťou a bezprostrednosťou. Z „veľkých“ žánrov najviac mu vyhovoval denník, celoročné zapisovanie myšlienok v denných dávkach. Mal v tom predchodcov i vzory, ako sa čitateľ dozvedá z knihy Za mostom času (1983). Vraj keď sa človek vnútorne dusí, treba si „duševne odkašlať“ – tak vznikajú aforizmy, „patria k duševnej hygiene“. Denník má iné poslanie. Strauss hovorí: „každé písanie má autobiografi cké črty. Najmä denníkové záznamy“. No denník nie je len „záznamník“. Je i zrkadlom a sebazrkadlením – odráža vonkajší svet i pisateľov subjekt. Strauss bol pri vymedzovaní tohto žánru kritický aj sebakritický: „Aký význam majú denníkové zápisky? Pre niekoho je to klamné zdanie sebarealizácie. Pre niekoho to môže byť kloaka grafománie. Pre mnohých – aj renomovaných umelcov – je to obdivovaná fotografi a prázdneho, len sebaobdivom habkajúceho vnútra… Ale niekedy sú obdivuhodným a úprimným vyznaním čistého alebo po čistote prahnúceho ducha. Podnetné úvahy, sprievodný komentár bojujúceho srdca, ktoré sa otvorene konfrontuje s meniacou sa scenériou citovej i myšlienkovej oblasti, sformovanie ideových polôh (napr. Gabriel Marcel alebo Julien Green) a zrkadlový obraz súčasného sveta.“ Kto čítal prvú sériu Straussových publikovaných denníkov, vie, že boli prevažne subjektívnym sebazrkadlením. Vonkajší spoločenský svet, najmä politický, vstupoval do jeho zápiskov až neskôr, keď bolo možné bez rizika ho demaskovať, súdiť aj odsúdiť. Ku ktorým autorom sa Strauss hlásil? Celkom otvorene k trom francúzskym vzorom: „K vrcholom denníkovej literatúry patria knihy Léona Bloya, Juliena Greena a Gabriela Marcela.“ Konvertita Bloy (1846 – 1917) bol v mnohom Straussov vzor, učiteľ, inšpirátor. Obklopilo ho „sprisahanie mlčania“. Ako polemického pamfl etistu ho ofi ciálne literárne kruhy ignorovali, aby ho svojou nevšímavosťou umlčali. Nevydávaný a neuznávaný Strauss, jeho veľký slovenský ctiteľ, podobne sa cítil obkolesený „sprisahaním mlčania“. Green (1900 – 1998), obľúbený prozaik Straussovho priateľa Jozefa Felixa, bol autorom mnohozväzkového denníka, mnohými vyššie oceňovaného než jeho pochmúrne romány. Marcel (1889 – 1973) ako náboženský mysliteľ priam ho očaril svojím Metafyzickým denníkom; vraj vo „vírení sveta myšlienok vždy bol na hranici absolútna“. O svojich denníkoch sa vyjadroval až priskepticky: „Tieto moje poznámky sú len zajakavým a nemotorným a troskovitým vyznaním na okraji života, myslenia, čítania rôzneho druhu a nemohúceho tápania od doby lekárskej aktivity až po terajší dôchodkový stav“ – tak doslovne napísal v máji 1983. Avšak hneď dodal: „Teraz by to chcelo byť niečím primárnym…“ Pre „dôchodcu“ Straussa denník sa naozaj stal primárnym literárnym žánrom, centrálnym útvarom jeho literárnej a mysliteľskej tvorby. Tu reagoval na všetko, čo ho zaujalo či znepokojovalo; rovnako aj odreagovával všetko, čo sa ho bolestne dotýkalo ako človeka, lekára, mysliteľa, vyznávača. Hoci v denníkoch je naplno prítomný celou svojou osobnosťou, obchádza v nich tzv. intímnosti. Vraví: „Nie intímnosti sú v denníkoch zaujímavé, ale čo okolo nich vo svete myšlienky vzniká“ – teda stav duše a mysle. Spresnil i svoju pozíciu ako autobiografi zujúceho autora, lebo sa cítil predovšetkým „súkromným“, nie „verejným“ indivíduom: „Sú rôzne typy denníkov. V jedných je všetko zaznamenané, čo autor cez deň podnikal, zažil a vykonal. V iných sú komentáre k čítaniu a o rozhovoroch s význačnými osobnosťami. Sú denníky politikov a verejných činiteľov, ktoré zachytávajú mienky a udalosti a náčrty politických koncepcií a analýzy situácií a ľudí verejného života. Križovatky dejín. Ale vo všetkých chýba vnútorný život autora, jeho myslenie, meditatívna zložka, glosy o tom, čo na neho pôsobilo, či už stretnutia, či konfrontácie názorov, náznaky perspektív, ale aj vyplaveniny podvedomia.“ To je teda u Straussadennikára to podstatné: prítomnosť, prezencia vnútorného života. „Dejiny duše“ Pavla Straussa treba čítať, poznávať, skúmať cez jeho denníky. Písal o sebe aj pre seba, ale nie „egotisticky“ – v stendhalovskom sebazdôrazňujúcom zmysle. Nie aby sám seba dvíhal, staval si vlastný pomník, čiže priamo jeho slovami povedané: „nikdy mi nešlo o renomé“. Cez denníky dal vidieť čitateľom, ako rástol na tvorivú autorskú osobnosť, schopnú europeizovať domácu slovenskú kultúru. Motivovalo ho jeho národné cítenie, národné zmýšľanie: „svoju lásku a oddanosť Slovensku som chcel dokumentovať tým, že to, čo som získal čítaním a štúdiom, a vžil sa do kontextu európskej kultúrnosti, som chcel v tých chabých písačkách – aspoň okrajovo – implantovať v slovenských mysliach“; do tradičnej národnej mentality, vzdelania, tvorby. No „písačkami“ neboli jeho eseje, refl exie, memoáre, epigramy, tobôž denníky. To bolo Straussovým hlavným poslaním: „chcel som prispieť k poeurópšteniu slovenskej kultúrnej sféry“, „môj ideál je potenciovať renomé Slovenska vo svete“. Ako spisovateľ používajúci rôzne literárne žánre naozaj mal právo obmeniť si známu Descartovu fi lozofi ckú formulku „myslím, teda som“ na literárnu formulku „píšem, teda som“. Predovšetkým denníky dokazujú, že si svoju tvorivú existenciu potvrdzoval práve písaním, spisovateľskou aktivitou. Chcel obstáť i pretrvať v domácej slovenskej literatúre, hoci vyrastal z nemeckej a napájal sa z európskych prameňov: „Kde sa zaradím ja s tým málom, čo vyšlo, a s tým, čo možno raz vyjde? Milujem tento národ i so všetkými charakterovými defektmi, najmä v terajšej dobe. Chcem všetko, čo som získal výchovou, čítaním, vývojom, štúdiom, dať k dispozícii. Svojou konverziou chcem ľudí utvrdiť. Svojimi písačkami chcem prispieť, čo len haliermi, do pokladnice myslenia.“ Aj v roku 1985 zdôrazňoval nadosobný presah svojich „písačiek“: „Keď som ešte schopný niečo napísať, splácať svoj dlh vďaky milovanému slovenskému slovu, milovanej slovenskej zemi a môjmu katolíckemu spoločenskému určeniu, či už teraz a či v budúcnosti“ (Odvrátený hlas). Na týchto tzv. písačkách mu mimoriadne záležalo. Darmo ich znevažoval, tvorili podstatnú náplň jeho celoživotného úsilia, dávali zmysel všetkej jeho intelektuálnej i umeleckej aktivite. Inak by sme v jeho denníkoch nenachádzali ponosy na vyradenosť z literatúry, že je nevydávaný a nepovšimnutý. Napríklad v knihe Odvrátený hlas: „Nevšimnú si ma, zabudli na mňa, prenasledujú ma, opovrhujú mnou, sú nevrlí, nevraživí, ľahostajní, nepriateľskí, nedôverujú mi, závidia mi…“– takto sa v Straussovi miešali trpké pocity odstaveného lekára s trápnymi pocitmi odstaveného spisovateľa. Nečudo, že pri dlhodobej frustrácii upadal do rezignácie a skepsy, priam zatracovania vlastnej práce. V knihe Sme mocnejší než čas (1989) priznáva: „… ako diskvalifi kovaný som sa utiahol do ticha…, skoro do nemoty… Neviem, prečo mám dvadsať rokov zavreté všetky dvere k literárnym priestorom. Skoro všetky. Doteraz som sa nesnažil vysliediť príčinu. Odkiaľ vychádza ortieľ? Či je príčina moja konverzia? Môj pôvod? Či vychádza z kruhov evanjelických, či zo židovských, či zo slobodomurárskych, či z komunistických – ozaj človek pre nikoho.“ Dosť prekvapujú tieto otázky u človeka, ktorý ešte pred polstoročím zažil šok pri Stalinovom zásahu do „kultúrnej politiky“ a vedel aj o pretrvávaní stalinských praktík v celom tzv. socialistickom bloku až do jeho zániku. Strauss bol v pofebruárovom i v poaugustovom období „nežiaducim autorom“, neprijateľným i nepriateľským. Cítil sa príslušníkom „tragickej generácie“ v „náramne sekularizovanom svete“ (Odvrátený hlas); generácie, ktorá skoro celý svoj život „trávila v perspektíve na koniec sveta“. Žil, pracoval, tvoril v očakávaní apokalyptického riešenia svetových dejín. V jeho denníkoch nájdu sa veľmi pesimistické výroky, akési „záblesky temna“ – napríklad: „Dielo každého spisovateľa je vydarený alebo nevydarený obraz jeho životného bankrotu“; knižnica je „hrob kníh“, každý človek „živý hrob svojich možností“, on sám „polozbankrotovaný chirurg diletujúci v literatúre“, „čítanie a písanie je mánia, ktorá nakoniec neuspokojí pisateľa ani čitateľa“ a pod. (Sám za sebou, 1970). Pretože sám sa defi noval ako „chorobný optimista“, nemohol sa stotožniť s nijakým pesimizmom (historickým, spoločenským, metafyzickým), no nevyhol sa pocitom – apokalyptickej úzkosti. Najmä vzhľadom na duchovný a morálny stav európskeho ľudstva, ktorý hodnotil ako povážlivo kritický. Celé Straussovo spisovateľské dielo je presvietené svetlom kresťanskej viery a kresťanského humanizmu. Takže nepíše pesimisticky – ani o smrti, dosť častej témy jeho denníkov. V jeho podaní nie je v nej nič gotické ani barokové, nič záhrobné, nič desivé. Podľa denníka Za mostom času dalo by sa Straussovo poňatie zhrnúť do formulácie: „život je čakáreň večnosti“ a smrť „vkročením do absolútna“. Tvrdí: „Ak smútok preváži harmóniu v duši, nie sme dosť zrelí pochopiť zmysel smrti.“ A pozadie jeho názoru? Boh je „všetko vo všetkom“. Všetko preniká, je vo všetkom prítomný… Sme v ňom, nakoľko vieme, že je tu, že je v nás, vo všetkom, čo život prináša…“ Boh je to absolútno, do ktorého možno z čakárne života vkročiť cez bránu smrti, vplynúť do večného bytia. Všade a vo všetkom pociťoval akési „tajomno“, obklopuje človeka, preniká ho, napĺňa ho – ak je hoden transcendentálnej lásky. „Pečať tajomna na živote je smrť“ (Odvrátený hlas). Celé toto Straussovo nazeranie súviselo, ako je zjavné aj známe, s tým, že bol človek s „metafyzickou orientáciou“. Duchovný a mravný stav sveta, podľa neho, je povážlivý aj kritický, pretože akoby ľudstvo prerušilo vonkajšiu i vnútornú komunikáciu s transcendentnom. Hneď začiatkom roku 1989 konštatoval: „Boh mlčí. Veď sme ho vykázali. Naše vnútorné antény nie sú na jeho cestu nasmerované. Už nekomunikujeme jeho smerom“ (Sme mocnejší než čas). On stále bol v úzkostiach i obavách započúvaný do hlasov svojho vnútra a ich mnohonásobných ozvien. V ňom sa hlas transcendentna ustavične ozýval, viedol s ním nepretržitý dialóg. Dominovali témy náboženské i kultúrne, v tomto roku, keď domáce dejiny dostávali prudký spád, čoraz častejšie témy spoločenské aj politické. V jeho denníku Sme mocnejší než čas množili sa priame reakcie na objektívnu realitu sveta v zakľučujúcom sa 20. storočí. Ak sám priznal, že prv „nevedel a nechcel reagovať na vonkajšiu realitu“, teraz sa mu to priam vnucovalo. Napríklad na aktuálny problém pokrytectva: „Neúprimnosť je hlavným príznakom doby vo svete i u nás. Najmä v intelektuálnej sfére. Verejnosť sa traktuje lžami, neúprimnosťou k sebe i navonok. Takmer všetci majú maslo na hlave, nik si ho nekupuje, podľa slov Janka Silana. A vystatujú sa a naparujú tendenciou k revízii duchovného násilia, ktoré sami napáchali a ho kryli, a v tejto charakterovej deviácii sú ochotní i dnes pokračovať. Veď na iné sa nezmôžu. Čo sa nahanobili slovenský štát, ktorý mal svoje chyby krásy, a v rámci reminiscencie na prvých dvadsať rokov federácie sa im papule neskrivia, keď hovoria o slovenskom štáte, o dnešnom, vo federácii.“ Pretože „pred každým z nás svietia dva princípy: pravda a sloboda“, no „pravda je viac než sloboda“. Nemá ilúzie o ideáloch politikov, nemilosrdne ich demaskuje: „Politici po celom svete, ktorí rozhodnú o tom, o čom v pozadí rozhodli fi nančné a obchodné kruhy… Z lásky ostal sex, z fantázie svet drog, z lásky k vlasti nacionálne emócie a nenávisť, ktorá je v strehu, kedy bude môcť skočiť.“ V máji 1989 upozorňoval: „…žijeme v spoločenskom svete, kde ešte pred pár rokmi popravovali, súdili a odsúdili i nevinných ľudí na desať-dvadsať rokov na základe falošných obvinení… Kde ešte učiteľky organizovali podpisové akcie detí, aby ľudí súdených odsúdili na smrť. Kde odsúdenci museli brániť svoje odsúdenie. Medzi nami ešte žijú ľudia, čo to praktizovali a obdivovali politický teror ako veľkú spoločenskú múdrosť. Ešte dnes minulí zločinci hľadia na nás, veriacich, ako na vždy potenciálnych zločincov…“ Nie inak v ostatnom svete, napríklad v komunistickej Číne, kde sa podnikajú „náramné represie“ proti všetkým, čo demonštrujú za demokraciu a slobodu myslenia.“ On sa hlásil k otvorenej humanistickej demokracii, bez nátlaku a násilia: „Demokracia, ktorá má narovnať a vyrovnať scestné formy života ľudí a ich duší, musí predovšetkým dať ľuďom právo o všetkom samostatne myslieť a aj to vyjadriť. Demokracia je relaxácia politického života… Demokracia je stav milosti i pre politický život…“ Demokracia žiada teda aj možnosť mravno-duchovnej obrody človeka: „…by sme sa žiadnymi praktikami nemali zbaviť zodpovednosti za naše vedome i podvedome spáchané zlo. Musíme mať silu vôle zbaviť sa ho poležiačky u psychiatra alebo na kolenách u kňaza.“ Hoci Strauss bol lekár, v tomto očistnom procese neuprednostňoval psychiatrov ani psychoanalytikov. Ešte v mladosti vytriezvel z revolučných „teórií“ a v priebehu ďalšieho života sa oboznámil aj s „praktikami“ revolucionárov, spájajúcich propagandu s terorom: „Tragické sú postavy i každej revolúcie a z jej nenávistného úzadia ostali v rovine ľudskej len poľutovaniahodné tiene, či vo Francúzsku, či v Rusku, či v Číne, či v Maďarsku od Béla Kuna po Kádára, ale aj u nás. Reprodukujú jasné postavy. Možno vedľa Krista postaviť Dantona, Robespierra, Napoleona, Stalina, Hitlera? Sú to len rozpadnutí úbožiaci. A ochotne zabudnutí.“ Všetci svetskí revolucionári začínali hlásaním slobody a skončili v neslobode a násilí. Strauss hovorí o dvoch tvárach slobody, pravej i nepravej: „Sloboda je duch voľnosti, ktorý však vo svojich historických variáciách vo svojom mene už mnoho ľudí zahlušil, od prenasledovania kresťanov po náboženské boje a vraždy, až po revolúcie vo Francúzsku, Mexiku a Rusku, až po dnešné ubíjanie slobody v mene novej koncepcie slobody. Ale pravá sloboda, okrem oslobodenia prenasledovaných, chudobných a hladných, je oslobodenie každého človeka od všetkého zla, od závisti, nenávisti, zloby a hriechu – až po slobodu dietok Božích.“ Štyridsať rokov represívneho systému nijako nemohlo presvedčiť Straussa, že slobodu prináša až – socializmus. Ešte v roku 1985 sa vyslovil nelichotivo: „Nesmierna je sila ľudskej tuposti. Koncentrujú sa na nepodstatné, na získavanie majetkov, tzv. pozícií a výnosných miest, a na získavanie moci, aby získali to predošlé. A volá sa to reálny socializmus. A má to v sebe psychicky a eticky všetky neduhy a odpornosti kapitalistickej mentality. Zabudnuté sú tie obete násilia, biedy, bojovníci za spravodlivosť sociálnu a ľudskú. Všetko je zabudnuté, i všetci veľkí duchovia, čo im stáli po boku. Všetci sú na jedno kopyto, evanjelici, katolíci, demokrati, komunisti“ (Odvrátený hlas). Nelichotil naozaj nikomu, s rozhorčením súdil všetkých – ako starozákonní proroci. A mal také ostré argumenty, že by s nimi musel súhlasiť každý marxista: „Ukradnutý chlieb pre hladujúce deti nie je krádežou a hriechom. Ale milionárske podarúnky pre manažérov pri hospodárskych a fi nančných transakciách sú podlosti“ (Sme mocnejší než čas). Kritizoval najmä intelektuálov pre ich „servilnosť“ a „bezcharakternosť“: „Neúprimnosť, faloš, bezohľadnosť a sebectvo sú najcharakteristickejšie známky charakteru ľudí tejto doby vo vede i mimo nej“ – teda aj v literatúre a umení. Lenže si uvedomoval aj deformujúci tlak dejín: „Máloktorý človek a máloktorý národ sa ocitol v takých ťažkých a ničivých stavoch ako slovenský. Tisíc rokov národnej poroby, dve svetové vojny s ich sprievodnými ťažkými okolnosťami, ktoré vyžadovali nekompromisný kresťanskýpostoj, zanechali rany a jazvy aj v morálnej a charakterovej základni. Prechod z jednej formy násilia do druhej vytvoril zohnuté chrbtice, ten mnohoročný strach a existenčné obavy zdeformovali otcov rodín. A mnohoročná ofi ciálna faloš, zamaskovaná vnútorná štruktúra, vyfarbila sa vo všetkých vrstvách obyvateľstva. V tom postoji zhrbených chrbtov boli úradníci, vedci, lekári, literáti. Ba vari všetci. Až teraz sa postupne vyzliekajú z falošnej hadej kože, zamaskovanej tváre, zo súhlasného hrkútania. Ľutujem tento národ, lebo ho milujem.“ Týmto posledným výrokom dokazuje, že Straussovo srdce naozaj bilo súhlasne so srdcom Slovenska. K uvedeným zhrbeným prisluhovačom priradil – ešte v denníku Za mostom času – aj klérus: „Tragédiou kňazov všetkých čias bolo, že sa báli politických činiteľov viac ako Boha.“ Pri posudzovaní politickej reality slovenských dejín nemohol obísť tragickú udalosť z augusta 1968. Vyjadril sa o nej s neskrývane rozhorčenou emóciou: „Už som zažil v našej vlasti niekoľko prevratov. Najnelogickejšia a najodpornejšia bola invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Od tých čias sa natoľko normalizujeme, že nič nie je normálne. Ani hospodárstvo, ani priemysel, ani zdravotníctvo, ani literatúra. Po toľkej direktívnosti a sterorizovaní už niet pomaly v nijakej situácii normálnych ľudí, ktorí sa nedali aspoň čiastočne zdeformovať a znásilniť… Väčšina národa aj intelektuálov zhrbila chrbát a … adaptovala sa úradnému tlaku. Komunistov už niet, len straníkov. Ja som bol tiež zapálený vnútorným ohňom starých komunistov. Tí však boli rozplamenení kresťanským duchom obetavosti, bratskosti a lásky. Tým sa končia epochy. I v hazarde dobrodružnosti. Postavy, ktoré vytušili vizionári ako Dostojevskij a Solovjov.“ Túto ruskú líniu videl predĺženú v disidentskom Solženicynovi: „Duch Dostojevského a Solovjova sa v dnešných časoch zopakoval a ukázal v diele a tvorivej koncepcii Solženicyna.“ Iba takí autori poskytovali z rusko-sovietskej strany – nádej, perspektívu nádeje. Ak pri monitorovaní druhej polovice 20. storočia narazil Strauss na toľké negatívnosti, možno sa čudovať, že ho zachvacovali pocity „skazy“, skorého „vzniku“ svetovej civilizácie, ba ľudstva vôbec? Najmä vzhľadom na morálno-duchovný stav moderného človečenstva? V denníku Odvrátený hlas napísal: „Máme pred sebou nesmierny vedecký a technický rozmach a spoločenský aranžmán na zemeguli. A vidíme skĺznutie človeka do hlbín a plytčín, aké tu neboli pred technickou revolúciou. Drogy, terorizmus, uvoľnenie zo všetkých pút etiky, hypersexualizmus a absolútna bezohľadnosť. To sú etikety, ktoré by dnes pristali miliónom ľudí.“ Nie div, že na ďalších stránkach tohto denníka z roku 1985 hovorí o „aktuálnej možnosti záhuby celého ľudstva“. Vyvoláva desivú víziu: „Svet hrôzy čaká za dverami. A v miliardách ľudí sú decentne skryté zúrivé kvílenia a ryčania zúfalstva, prichystané na chvíľu svetovej katastrofy, alebo na chvíľu apokalyptického prívalu. Svet hrôzy čaká za dverami.“ Tieto pesimistické tóny zaznievali aj v denníku Sme mocnejší než čas, ktorému dal podtitul „Apokalyptické tiene“. Napríklad: „Apokalyptická atmosféra sa zažrala do duší a kazí ich, aby nedôverovali nádeji. Svet je zrelý na nový príchod Kristov“. Alebo: „Žijeme predapokalyptickú dobu z atómovej i ekologickej perspektívy.“ Ako „chorobný optimista“ nikdy sa nevzdával nádeje, nemohol pripustiť skazu stvorenstva ani zánik človečenstva. Na hrozivé „tiene“ vo vývine svetových dejín poukazoval už pred ním kultúrny historik Johann Huizinga alebo sociológ Pitirim A. Sorokin, ale nevzdali sa budúcnostnej perspektívy. Pritom nepoznali hrozby technické, atómové, ekologické, prejavujúce sa pred očami lekára Pavla Straussa. Stali sa koncom 20. storočia prostriedkami reálnej „anihilizácie“ všetkého. Svoju optimistickú „nádej“ čerpal aj z učenia jezuitu Teilharda de Chardin, prírodovedca a teológa, tvorcu kozmickej vízie o vesmíre, v ktorom Boh bude „všetko vo všetkom“ a nadobudne plnosť večného bytia. Priamo sa hlásil k jeho teisticko-kozmickej fi lozofi i: „… viem, že je všetko dar, milosť, od nášho fyzického existovania až po kalendár našich nápadov. Veriť v živého ducha znamená veriť v živého Boha. Položiť sa do silového poľa Jeho lásky a útrpnosti s našou úbohosťou. Medzi Bohom a realitou nie je priestor, ktorý by sa mal preklenúť. On sám je naše životné médium. Naozaj ‚le milieu divin‘, Božské prostredie. Teilhard de Chardin nám ho najviac sprítomnil. My ostatní už len prežívame jeho objav“ (Odvrátený hlas). Prežíval ho aj v podobe spomínaného „tajomna“. V Straussovom vnútre sa ozývalo mnoho hlasov a veľa ozvien – preto i jeho denníky boli mnohohlasé a mnohotematické. Centrálnou oblasťou jeho mnohostranného záujmu bola – medicína a kultúra. V nich sa angažoval ako človek i ako spisovateľ. A s ašpiráciami nadosobnými, čiže národnými aj európskymi. Išlo mu o plný národný rozvoj Slovenska, rovnako i o jeho poeurópštenie, kvalitatívne povýšenie na akúsi paralelu blahobytného a kultúrneho Švajčiarska (Všetko je rovnako blízke i ďaleké). Neskôr vyslovil podobnú prajnú predstavu, priam predpoveď: „Predpokladám, že Slovensko a Rakúsko sú zemepisným stredom aj budúcej Európy a môžu vyrásť i v jeho duchovný stred“ (Sme mocnejší než čas). Isté nábehy na tento predpoklad sa začínajú črtať v 21. storočí. No skonkretizoval istým spôsobom aj predstavu o národno-kultúrnom rozvoji Slovenska. Čo treba vykonať? „Duchovné a etické normy urobiť spoločenskými normami a slovenský národ urobiť adekvátnym partnerom európskym a svetovým. Nevyčleniť nič z dedičstva národa, ani náboženskú členitú kultúru, ani umeleckú a folklórnu. Veď vo všetkom je cena každého pre všetkých“ (Sme mocnejší než čas). V jeho vlastnom vývine to znamenalo čoraz tesnejšie primknutie k domácej slovenskej tradícii – cez veľké priateľstvo s básnikmi, ako Janko Silan alebo Milan Rúfus, s literárnym kritikom Jozefom Felixom; cez obdiv tvorby Ivana Kraska, Pavla Országha Hviezdoslava, Valentína Beniaka a pod. Keď zomrel v roku 1984 Silan, v denníku ho takto pochválil: „Čo si napísal, ostane tu. Veľké dielo, ešte nie je dosť poznané, ale jeho veľký závan sa prenesie do duší ako zvláštny, svojský typ básnického poznania, na ktorý národ nesmie a nemôže zabudnúť. Bol si pravým a veľkým básnikom.“ Neskôr povedal: „Písal seba, a bol to portrét veľkej časti národa. Veď básnik je človek, čo cíti ako každý, ale vie to jedinečne povedať“ (Odvrátený hlas). Kvality Kraskovej lyriky boli pre Straussa nespochybniteľné: „… vo svete sú hory kníh… Všade, aj u nás, aj v Rakúsku a Nemecku, sú autori s desiatimi i viacerými knihami, a nič by vo svete neubudlo, keby ich nebolo. No Ivan Krasko by vždy chýbal s tými dvoma útlymi knižočkami“ (Sme mocnejší než čas). K monumentálnemu Hviezdoslavovi, lyrikovi národnej, náboženskej, prírodnej inšpirácie, sa postupne približoval. Považoval to u seba za isté zaostávanie: „Ako som ešte zaostal v poznaní Hviezdoslava, toho nevyčerpaného a nepoznaného duchovného a mravného obra!“ (Odvrátený hlas). Z literárnych kritikov najbližší mu bol európsky rozhľadený Jozef Felix, majstrovský prekladateľ francúzskych, španielskych a talianskych autorov (Villon, Cervantes, Dante); zakaždým ho paralelizoval s kritikom Alexandrom Matuškom. Po prvý raz sa s Felixom stretol v nemeckom zajateckom tábore určenom na deportáciu. Ich priateľstvo utužovali blízke literárne záujmy. Charakterizoval ho ako „najmarkantnejšiu kritickú slovenskú osobnosť vedľa Alexandra Matušku… Pre slovenskú literatúru je to medzníková osobnosť… Ľudia ako Felix a Matuška robia Slovensko veľkým“ (Sme mocnejší než čas). Keď začali vychádzať Felixove Vybrané spisy, spomínal na neho ako priateľ i lekár. Opäť uviedol, že „bol spolu s Matuškom najrozhľadenejší kultúrny historik“, ale aj vyzdvihol, že „cez celé jeho dielo sa tiahne niť etiky a humanity“. Vzťah medzi Straussom a Felixom vraj sa menil „z čisto literárneho na duchovný“, takže Felix sa postupne „zo skeptika stal spiritualisticky orientovaný mysliteľ“ (Odvrátený hlas). Široké Straussove konexie s európskou literatúrou, najmä s ne meckou (Goethe, Heine, Rilke, Werfel, Th. Mann, Musil atď.) a s francúzskou (Hugo, Balzac, Baudelaire, Valéry, Saint-Exupéry atď.) nijako neprekážali jeho hlbšiemu pripútavaniu k domácej slovenskej literatúre 19. a 20. storočia. Pôsobili v jeho tvorbe ako novátorské impulzy, inšpiračné stimuly, kvalitatívne kritériá. Dôkazom sú jeho esejistické knihy i jeho refl exívne denníky, s kríženými témami slovenskými a európskymi. Sú náročným čítaním, ale obohacujú a povznášajú čitateľa ako mysliacu bytosť, hľadajúcu základné pravdy života, spoločnosti, dejín, kultúry, univerza. Podľa Straussa, je „najdôležitejšia vec sústrediť sa na poznávanie podstaty bytia. Myslieť, premýšľať, meditovať. To sa dnes zaznáva. I v literárnej oblasti sa pred týmto žánrom vydavateľstvá sťahujú do ulity“ (Odvrátený hlas). Vysoko treba pochváliť vydavateľstvo, ktoré si tento žáner dalo do programu v záujme duchovnej obrody a umeleckého zušľachtenia národnej kultúry v dezorientovanom 21. storočí. Francúzi stále čítajú obdivuhodné Pascalove Myšlienky, plné intelektuálneho iskrenia veľkého konvertitu. Slovenskou náhradou za ne môžu byť u nás diela Pavla Straussa.

Július Pašteka