J. Rybák: O jazyku Pavla Straussa

Straussove rozvažovacie „opytovacie” vety

„Ľudia, pozor na každé slovo.”

(P. Strauss)

„Stretávame sa s iným, než na čo sme boli zvyknutí.”

(M. Rúfus v predhovore ku Straussovej knihe Rekviem za živých)

1. Keď sa dostaneme k rukopisom Pavla Straussa (hneď sa presvedčíme, prečo musíme rozlišovať rukopis a vytlačený, prípadne aj naklepaný text), jedným z výrazných znakov jeho štýlu, ktorý nám možno najskôr udrie do očí, je častý výskyt opytovacích viet bez otáznika. Pritom čím menej sme načítaní Straussa, tým viac podliehame pokušeniu “chýbajúci” otáznik do textu doplniť. Príklady: Akú úlohu zohrala hudba vo svete ticha. Však penetruje cez všetky oblasti bytia. (Rekviem za živých) – Z ktorej strany vykvitne nádej do našich životov. – Načo toľko hľadať a zháňať, keď je tu budova kresťanstva, ktorú len treba občerstviť a oživiť premietnutím do všetkých uholných bodov životných pregnancií. – Ničím sme i so slovom. A čím by sme boli bez neho. – Len či je vôbec možný zánik. – Kde sa v nás berie tá sila a odolnosť. Cez vedomie “Pán je môj pastier, nebudem mať nedostatku”. – Čo urobil zo seba človek. Vždy len odvrat od obrazu Božieho. (Variácie o tom istom)

2. Pokušeniu doplniť do textu Pavla Straussa chýbajúce otázniky nepodlieha len čitateľ, ale aj redaktor. Presvedčíme sa o tom porovnaním rukopisov a vytlačených textov Straussových diel Kvety z popola a Rekviem za živých. (V prvom prípade máme v rukách pôvodný, v druhom preklepaný rukopis.) Doplnené (v tlači) otázniky vyznačujeme zátvorkou:

Kvety z popola
Či ide len o pošmyknutú koncentráciu a či sa posunuli cieľovosti života (?) – Triešť prítomnosti nás určuje, ale nedá sa nadobro určiť, či je skutočne tu. Čo ak sme len snom veľkého spáča (?) – Do akej prítomnosti sa môže zobudiť (?) – A kde sa pomestí toľká prítomnosť všetkých vekov (?) – Ako možno chápať iných, keď sa nevyznáme v sebe (?) – Kedy a kde sa narodí nový Alexander, čo pretne gordický uzol zlovôle a všetkých zauzlených bied a mizérií duševných a morálnych (?) – Ale kto by vedel tieto diaľky odkrokovať (?) – Či je to záslužné, že vlastne len pobehávame v zákulisí podstaty života, lebo sa navzájom nechceme ani znepokojovať, ani strašiť (?) – Ale kto sa k tomu prizná (?) – Kto ale vládne len ďalekým pohľadom, za vypožičané chvíľky (?)

Rekviem za živých
Rozmer dobra a krásy ako jediná cesta. Ale ako ho vprojikovať do detí bez narušenia slobody omylov (?) – Ako načrtnúť kontúry záhuby, kým neuveria, že zlo je choroba (?) – Ako ukázať, že vlastnenie vrcholí v pochopení, v prenikaní, nie v uchvátení (?) – Je smrť nemenné skupenstvo alebo nepochopiteľná brána nového poznania (?) Je delidlo duchov. – Jestvuje matematika nad ľudský pochop. Kto sa tu zorientuje (?) – Kto kedy určí hraničnú čiaru medzi všetkým a ničím (?) – Kde sa učupí príval otázok, ktoré sa nás chystajú zmárniť (?)

3. Doplňovanie otáznikov v texte Straussových Kvetov z popola je o to prekvapujúcejšie, že jazykový redaktor tejto knižky Blažej B e l á k bol prvý, čo v tlači poukázal na špecifickýcharakter mnohých Straussových „opytovacích” viet: “Jeho (Straussovo) podanie je nenásilné, zo všetkého najviac sa štíti propagandizmu a ošúchaných poloprávd. V najťažších chvíľach kladie otázky, nečakajúc odpoveď. Natoľko sa neraz s otázkou (a s nemožnosťou odpovedí) stotožňuje, že tento postoj premieta aj do or-tografieopytovacejvety,ktorúzakončujebodkou. Ide o variant rečníckej otázky, ktorá vonkoncom nie je iba rečníckou.” (Pavol Strauss: Kvety z popola. Verbum 3, 1992, 1, s. 55-56.)

V tejto formulácii sú nám viaceré veci nejasné (iba “v najťažších chvíľach”?; “kladie” otázky – nie skôr nekladie?; nie je viac “stotožnenia” v Straussových opytovacích vetách s otáznikom ako bez neho?; ak sú rečnícke otázky vlastne tvrdeniami, nie sú tieto Straussove opytovacie vety skôr antitvrdeniami? – a pod.), ale prvenstvo v poukaze na túto špecifickúvlastnosťStraussovhoštýlutreba Belákovi priznať. Okrem toho by podrobnejší rozbor textu Kvetov z popola ukázal, že Belák rešpektuje pôvodný autorov “neotáznik” aj tam, kde by to iní redaktori nerešpektovali. Celkove sa po redakčnej úprave zvýšil počet otáznikov v Straussovom texte približne o 30.

4. Rovnaký osud ako otáznik má v Straussových rukopisoch aj výkričník: nenájdeme ho – u Straussa – tam, kde by sme ho čakali, a redaktori neodolajú nutkaniu a “chýbajúci” výkričník doplnia. Príklady (doplnený výkričník dávame do zátvorky):
Koľko toho sa zabudlo zo starých múdrostí a znovu sa objavuje (!) — Koľkí zapadli prachom, ktorí niečo povedali a majú aj nám čo povedať, koľká krása stavieb, sôch a básní sa nechala zámerne rozpadnúť (!) – Koľko rozumovej a duchovnej veľkosti sa nechalo zmoľovatieť (!) — Koľkým tvorcom a koľkým dielam sa krivdilo (!) (Kvety z popola) –Dozrievanie nie je sebaklam. Ale dozrievanie nie je ani pasívne vŕšenie rokov. Len činnosť, len práca je život (!) – Ach, čo vy viete, ľudia (!) – Veď život chirurga to je len úbytok. – I keď sa všetko neobráti na svoj opak rozbitím foriem, zliepa sa z trosiek v nevychodený útvar nového trvania. Výhoda nevychodeného (!)

5. Z doteraz povedaného, pravdaže, vôbec nevyplýva, že by sme v Straussových rukopisoch nenašli otáznik vo vetách takého istého typu, ako boli vyššie uvedené (v bode1, 2) bez neho. (V takom prípade sú rukopis aj vytlačený text zhodné.) Príklady:
Kedy začnú kamene volať, lebo iné nezvýši? – Kedy si doliny uznajú svoju prázdnotu a ľudské srdcia budú škrípavo zaznievať? – Kedy sa spríkri času nemenný údel? – Kedy sa zastaví príval ostudností, a kým a kde?— Kedy sa začne radostne začínať? (Kvety z popola) – Kde je tá neznáma zem, vlasť ochotných obetí pomoci? – Kde je tá spoločná mať tých tisícich zapredancov šikovnosti? – Kedy vznikol ten prvý pohyb, čo pospájal priehlbne ničoty? – V čom korení rast, čo premenil túžbu na čin? (Rekviem za živých)
Nemyslím, že by nás výskyt takýchto prípadov mohol oprávňovať doplňovať do Straussových textov otázniky vo vetách toho typu, ako sú uvedené v 1, 2. Okrem rešpektovania autorovej vôle si musíme uvedomiť, aká príznaková je prítomnosť Straussovho otáznika – na pozadí toľkej neprítomnosti!

6. Diskusia o úprave Straussových textov do tlače a o miere zachovávania jeho pôvodného rukopisu sa ešte nezačala. Každý jazykový redaktor však musí riešiť tento problém, a rieši ho “na vlastnú päsť”. To sa týka nielen interpunkcie, ale aj lexikálnych a gramatických zvláštností, slovosledu a pod. Jeden redaktor napríklad rešpektuje Straussovo obľúbené (!) sloveso projikovať, vprojikovať (ako sme videli v bode 2 príklad z Rekviem za živých, alebo ako sme ho rešpektovali aj v nami redigovaných textoch); iný redaktor ho zásadne nahrádza inými slovesami – ako napríklad B. Belák v Kvetoch z popola: Len do nich projikujeme (premietame) svoju nádej na dynamizmus budúcnosti. – Máme tendenciu všetky problémy projikovať (projektovať) mimo seba, absolutizovať ich. – Pretože sa každé životné prostredie skladá z protív, a tieto kontrasty, ktoré sú vo vnútri každého človeka sa projikujú (premietajú) navonok v kontaktoch od úsmevov po nevraživosť a nežičlivosť, dochádza k zrážkam…

Sme presvedčení, že takáto diskusia nedá na seba dlho čakať – jednak preto, že sa v pribúdajúcich vydaniach nevyhneme rastúcemu počtu variácií jedného a toho istého Straussovho textu, a jednak preto, že čo nevidieť začne záujem o preklady do iných jazykov a vydavatelia i prekladatelia budú stáť pred problémom, ktorej podobe Straussovho textu dať prednosť.

+ + +

Uvedené poznámky o Straussových „opytovaco-neopytovacích“ vetách si poležali pár rokov v rukopise. Teraz, keď sa ukázala možnosť ich uverejnenia, žiada sa mi k nim pripojiť ešte pár dodatkov:

1. Tento čiastkový problém sa dotýka čohosi oveľa hlbšieho, čo by sme mohli nazvať Straussovou cestou k poznaniu, alebo Straussovým typom poznania. Straussov hľadajúci („spýtavý“) duch nepátra na hraniciach poznania po jednoznačných, definitívnych odpovediach, ako sme na to zvyknutí v našom bežnom svete otázok – odpovedí. Dalo by sa povedať, že jeho „odpoveď“ je vždy otáznejšia, ako bola východisková „otázka“. Krásne to vysvitá napr. z týchto jeho slov:
„Riešenia, po ktorých nič nie je definitívne vyriešené, ale všetko vždy otáznejšie! Krásnou dúhou neobjavenej túžby oddialené úseky nastávajúcej budúcnosti, a predsa chvíľami prejasnené videnia neodstrániteľnej nevyhnutnosti.“ (Kvety z popola)

2. Čím vyšší duch, tým je spätosť výrazu a významu väčšia. A v prípade Pavla Straussa ide o jedného z najväčších duchov, akých slovenská zem mala. Rešpekt voči pôvodnej podobe Straussovho rukopisu je v priamom vzťahu s obdivom k jeho dielu: čím väčší obdiv, tým väčší rešpekt. A obdiv je – ako Strauss sám hovorí v Kvetoch z popola – „najobdivuhodnejší fenomén ľudského vnútra a nosný stavebný základ jeho vnútornej štrukúry. Nepoľapiteľný úkaz, ako základ všetkých analýz a výskumov, všetkých pozorovaní a zrovnaní na pántiku budúcnosti.“

3. U preporodeného ducha alebo ducha, ktorý prelomil bariéry nášho trojrozmerného sveta a preboril sa do nových svetov, je aj reč preporodená. Túto reč nemôžeme merať kritériom prirodzeného (prirodzené je to, čo zodpovedá nášmu stupňu vedomia), ale skutočného. A skutočné často obracia naše prirodzené hore nohami.

4. Otázka predpokladajúca a vyžadujúca odpoveď je výzvou. Výzva je v reči sprevádzaná špecifickou intonáciou, ktorá sa vyznačuje stúpavým charakterom. Dodatočné nasýtenie Straussovho textu akoby chýbajúcimi otáznikmi (aj výkričníkmi) môže vo vedomí čitateľa (i napríklad v prejave recitátora) urobiť tento text nenáležite vôľovo-výzvovým, nátlakovým, intonačne vypointovaným, čo je v rozpore s pravou podobou Straussovho vedomia, s tým „nenásilným podaním, ktoré sa štíti propagandizmu“ (Belák).

Skúsme si porovnať v duchu dve podoby čítania (a teda dve intonácie) nasledujúcich úryvkov z textu Rekviem za živých: najprv – v rukopise, potom – v knižnom vydaní:

Život je zabitý, nech žije život. Vzkriesi sa obraz o živote, oberučný. Obraz prerastá obrazový svet.
Život zanikol, nech žije život! Vzkriesi sa obraz o živote? Obraz prerastá obrazový svet. (s. 170)

Umelec je v určitom zmysle stále umierajúci. A čo už vieme o tom, čo vidia umierajúci. Čo už vieme o vnútorných štádiách umierania.
Umelec je v určitom zmysle stále umierajúci. A čo vieme o tom, čo vidia umierajúci? Čo vieme o vnútorných štádiách umierania?

Kto kedy určí hraničnú čiaru medzi všetkým a ničím. Kde sa učupí príval otázok, ktoré sa nás chystajú zalomáziť.
Kto a kedy určí hraničnú čiaru medzi všetkým a ničím? Kde sa učupí príval otázok, ktoré sa nás chystajú zmárniť?

A prečítajme si k tomu Paštekovu charakteristiku Straussovho vedomia (v Edičnej poznámke ku knihe Rekviem za živých): “Krutou úprimnosťou čitateľa neraz provokuje, zavše šokuje. Avšak ako vysoko eticky angažovaný autor v pokore a pokľaku blíži sa k najvyšším tajomstvám života i smrti (podč. J. R.). Aj z hĺbok jeho pesimisticky prifarbených slov šíri sa jas metafyzickej istoty. Nikdy a nikde ho neopúšťa láska k životu, k človeku, k umeniu.“

5. Je teda jasné, že v „opytovacích“ vetách skúmaného typu nejde o opytovanie sa, o otázku, predpokladajúcu odpoveď, ale skôr o akési rozvažovanie. Pritom ani tento termín nie je možno najvýstižnejší. V každom prípade sa mi zdá, že tieto Straussove „otázky“ prekračujú hranice toho, ako rozvažovacie otázky definuje napr. František Kopečný (Základy české skladby, SPN Praha 1958, s. 267): „Jsou ještě t.zv. otázky deliberativní (rozvažovací), jimiž se tážeme sami sebe. Jsou buď zjišťovací (Mám to udělat?), respektive rozlučovací (Mám mu to dát, či si to mám nechat pro sebe?), nebo věcné (Co mám dělat?; Ke komu jít?).“

Vždy tu ide o výber z dvoch či viacerých variant, ktoré sa núkajú hovoriacemu akoby „na jednej čiare“. Spomínané Straussove vety mi zatiaľ skôr pripomínajú morské vlny, ktoré – jedna za druhou – olizujú breh tajomného, neznámeho sveta, a zakaždým si – pri návrate – akési tušenie o ňom so sebou odnášajú…

Nebolo by najlepšie nazvať tieto Straussove „otázky“ rozjímavými, či kontemplatívnymi?- hútam, keď v knihe T. Špidlíka – M. I. Rupnika „Nové cesty pastorální teologie“ čítam takéto Rupnikove slová: „Církev má přístup a řešení, které je originální, a které ji charakterizuje v celé její historii, a tímto řešením je kontemplace: rozjímavým pohledem proniknout svoji vlastní realitu, realitu širčích skupin či národů a také realitu samotné církve“ (s. 564).

Mám pocit, že najvýstižnejšie by túto povahu Straussovho poznávajúceho ducha (aj jeho poznávajúceho jazyka) vyjadril hudobník… Áno, ocitáme sa už vlastne akoby v svete hudby…

Július Rybák