Pavol Strauss – Staré smidky

Som Lipták

Každému sa raz môže pritrafiť,žezačne pozostávať len z minulosti. Lebo aj súčasná chvíľa môže byť do nej subsumovaná, nakoľko nikdy neprestáva byť v prílive a odlive vývoja, ktorý nás nielen vnútorne zalieva, ale aj cez nás vyplaví niečo novšieho.
I naša budúcnosť kriesi v nás niečo aké malé, ale nosné, čo nás prerastá do niečoho všeobecného. Tak je každý z nás vlnkou, čo nás odplaví.
Okolo r. 1915, keď došli Rusi do Karpát, vypravil nás starý otec Dr. Kux, mikulášsky mestský lekár, k tetke do Viedne. Šli sme mama, moja maličkosť s mojou dadou Zuzkou, rodáčkou z Kráľovian, do Schmalzhofgasse 22, bočnej ulice Mariahilferstrasse. Mali tam dve sesternice, ktoré nás so Zuzkou neveľmi rozumeli, po slovensky.
Mňa na noc uložili do improvizovanej postele z dvoch zelených zamatových foteliek. No, ja som sa im hneď v tú prvú noc tak odvďačil, že tam ostal trvalý veľký fľak po velikánskej barine.
My sme si so Zuzkou priniesli svoju liptovskú intimitu. Ja som sa neveľmi priznal k svojej hanbe a bol som v stálom bojovnom postoji k tým dievčiskám.
Starý ranostaj zaujal som pozorovateľňu pri obloku. Mohlo byť pol šiestej a z blízkej Mariahilfenstrasse začali zaliehať prvé zvuky električiek. No a moja reakcia bolo vykrikovanie: Josko bubnuje, Josko bubnuje, a zvolával som všetkých.
Starý pán Josko bol mestským mikulášskym bubeníkom, otec neskoršieho povereníka, originálna a pre mňa dôležitá osobnosť. Výborne mi poslúžil na zakrytie môjho neradostného prvého spoločenského vystúpenia.
Predpokladal som, že ma náš mikulášsky Josko zachránil. Ale neodmysliteľný fľak ma celú tú návštevu prenasledoval.

Dva mesiace maďarskej školy

Začiatkom septembra 1918 sa zo mňa stal regulárny žiak. Mali sme dobráka učiteľa, Körösa, maďara.
Po dákom tom týždni mi pán učiteľ prehlásil, samozrejme staroslovenčinou: Ty si najlepší žiak. Povedz Tvojej mame, že ja veľmi ľúbim makový koláč.
S tou správou som došiel k mame a ona žiadané vyhotovila. A ja som to zatrepal do školy. Úplaty ešte neboli zakázané.
O pár dní sa mi dostalo ďalšej pochvaly s prosbou o orechový koláč. I to sa zrealizovalo. Lenže to bolo problematickejšie. Bol koniec vojny a veľa nedostatkov. Však sme žili zväčša na kukuričianke a na kuľaši. Ťažko sa v Liptove zháňali orechy.
Ale aj tento zámer sa zrealizoval. Už som sa začal báť pochvaly. Ale zase udrel hrom z belasého neba.
Pán učiteľ (ma) veľmi pochválil a prehlásil, že nadovšetko obľubuje medový koláč. Na šťastie sme boli v styku s horárovou ženou z Čierneho Váhu a tá dodala med.
No dni sa valili za sebou a došlo na deň oslobodenia, na 18. októbra 1918. Vojna skončila, rakúsko-uhorská c.k. monarchia sa rozpadla. Maďarčina zamĺkla v škole a Prevrat zachránil mamu pred úspechmi svojho synka prvorodeného.
Otec sa až po pol roku vrátil z frontu, z Boky Kotorskej, kde slúžil pri pobrežnom delostrelectve. Všeobecne zavládla radosť nad zmenou pomerov. Ozaj sloboda.
V dome starého otca zavládla očkovacia horúčka. A ja som musel stáť pri každom pichnutí. Ale som bol stále plný (nečit. slovo) , lebo starý otec, rodák z Hýb, i s priateľom Dr. Bellom učili ľudí správnej hybskej slovenčine a ja som sa musel produkovať: „Išiel som raz cez horu“, Valibuk. A starý otec: „Počujte si ten echt liptovský prízvuk.“

Prvé priateľstvo

Starý otec Dr. Kux a Dr. Bella boli rodáci z Hýb. Štúdiá medicíny absolvovali vo Viedni. Bol to rozkvet medicíny viedenskej školy. Boli tam slávni profesori, viedenskí Česi. Profesor Maresch i profesor Rokytanský, patologický anatóm, profesor Škoda, dermatológ, profesor Příbram, internista, prof. Billroth a prof. Albert boli na chirurgii.
To študentské priateľstvo pretrvávalo po celý život. Starému otcovi núkali miesto osobného lekára ruského veľkokniežaťa. No, podmienka bola konverzia na ortodoxiu. Ale starý otec, voľnomyšlienkár, odmietol.
A tak sa obaja hybeni usadili v Mikuláši. Bella sa ako starý mládenec usadil vo dvore u mäsiara Haviara. Starý otec vyženil starý dom na námestí, sentivániovskú kúriu, naproti vchodu do katolíckeho kostola.
Roky plynuli, obaja žili pacientom. Starému otcovi zomrela mladá žena. Mal syna, ktorý vyštudoval farmáciu a pracoval v miestnej lekárni. Jeho dcéra bola moja mama. Po smrti jej matky dal ju do Vratislavy, vtedy Breslau, do inernátu k anglickým pannám. Od detstva dobre hovorila po anglicky.
Starý otec i s doktorom Bellom sa každý večer zišli u starého lekárnika Miku. V jednej miestnosti zasadli pri fľaške vína a debatovali. Boli to vzdelaní lekári, obom chodilo niekoľko lekárskych časopisov z Viedne i z Mníchova. A boli to vzdelaní ľudia, čítali prírodo-vedecké knihy, filozofickéknihy,orientovali sa na meštiackych materialistov: Buchner, Häckel, Molleschott.
Bolo o čom debatovať, o objavoch v prírodných vedách a v archeológii, až po objavy hvezdárov a fyziológov od Conéa a Mesmera až po Claude-Bernarda, Brownti carda, Pavlova až po Freuda. Všetko to bolo na tapete.
Čas preletel a roky sa začali hlásiť. Starý otec bol veľký fajčiar, aj 60 cigariet, do toho tu a tam cigara a večer čibuk. Dr. Bella mal kvartál a keď to došlo, zasadol u Krompecherov a od obeda vypil aj 8 litrov vína a pri tom mu vyhrával verklikár, ktorého dirigoval.
Okolo sedemdesiatky obaja ochoreli. Prvý starý otec. Denne ho i niekoľkokrát navštívil Dr. Bella. Predpokladám, že šlo o ťažkú ischemickú chorobu, ktorá končila infarktom.
Raz povedal starému otcovi: „Bercko, nože sa ty napi vína.“ A starý otec: „Ale veď ja už sotva dýcham.“ Bella na to: „Práve preto, nech prídeš veselá dušička do neba.“
Inokedy mu vravel, že bol priateľa v Poprade navštíviť. „Vidíš, tomu som zas povedal: A pozdrav mi Abraháma.“
Starý otec zomrel v deň svojich narodenín, na 1. mája. Odobierku mal Dr. Ivan Stodola, vtedy župný fyzikus v Mikuláši.

Študijné intermezzo

Keď sa chceš dozvedieť o niekom niečo alebo všeličo, musíš vedieť, aké školy absolvoval.
Po ľudovej škole prešiel som do Hodžovho štátneho reálneho gymnázia, vtedy ešte v Lipt. sv. Mikuláši. Boli to krásne roky. Bývali sme na Vyšnom Huštáku v Bohušovskom dome, vedľa tetky Trnovskej, neskoršej svokry pána seniora Ľudovíta Šenšela. V jej dome býval na poschodí advokát Dr. Ján Ruman, neskorší župan, a v prízemí pod ním vlastenec a buditeľ a spisovateľ Rehor Uram Podtatranský, krásny územčistý zjav s veľkou a krásnou šedivou bradou, ktorý bol k nám deťom veľmi milý, napriek tomu, že sme v parku naproti nemu celý deň šantili a vyrevúvali. Najväčší bitang medzi nami, krikľúň a bitkár bol Mirko Rakytiak.
Mnoho pekného bolo v tých gymnaziálnych rokoch od prvého obrozumenia až po nábehy na intelektuálne radosti a zážitky v samovzdelávacom krúžku Hodžovom, kde som neraz hral na klavíri sám, alebo s priateľom huslistom Ervíínom Smatekom. Pamätám ešte na vystúpenia Milana Pišúta, Ruda Brtáňa a Ondreja Plávku. Nebolo oslavy bez našej muziky. Neraz tam recitoval mladý Martin Rázus.
Nezabudnuteľný večer bol, keď vyšla knižočka o Ondrejovi Guothovi a kde o ňom prednášal Emil Boleslav Lukáč. V profesorskom zbore bol aj moravský básnik Miroslav Halér a neskôr spisovateľ Jaroslav Žák.
Mnoho cenných spisovateľov vyšlo z tej školy: Milan Rúfus, Július Lenko a mnohí iní, starší i mladší.
Cez prázdniny som sa učil reči a horlivo som hrával klavír. Od detstva som sa učil u slečnej Schontagovej, bývalej asistentky profesora Szirmayho v Pešti. Jej najlepší žiak bol Dušan Pálka. Prichádzali aj ruskí speváci Darin Beljanin, výborný basista, a tých som musel sprevádzať, ale aj zachraňovať: za posledný koncert zabudol zaplatiť kníhtlačiara a keď prišiel exekútor, musel som prechovávať jeho cennosti, zlaté manžetové gombičky a hodinky.
Ale dožili sme sa aj maturity. A teraz čo. Otec bol advokát a prevzal od svojho spolužiaka, neskoršieho ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Dr. Jozefa Kálaja, kanceláriu.
No, ja som nemal vzťah k jurisprudencii a prosil som otca, žeby mi umožnil štúdium filozofievoViedni.Alekeďsmeta došli, bola tam v popredí skupina neopozitivistov na čele s prof. Carnapom, bol tam aj Witgenstein. To boli všetko matematici a fyzici. Mal som sklon k poézii a hudbe. A mne to nesedelo.
Nad Európou sa začali zbierať politické chmáry, svetu bude treba pomáhať, a tak ožili tie lekárske bunky po starom otcovi a zapísal som sa na medicínu.
Začali veľmi pútavé prednášky z anatómie u prof. Tandlera a filozofioua znalosťou Maeterlinka prešpikované prednášky biochemika prof. Fúrtha.
Pritom som brával hodiny klavíru u prof. Feuermannovej, sestre vitruóza cellistu a jeho doprovod.
Časté boli pitevné cvičenia. Nesmelo sa pitvať v gumených rukaviciach, z úcty k mŕtvemu človeku. Nemal som ešte zážitok s mŕtvolami. A tak som sa pripravil. Do jedného vrecka fľaštičku so slivovicou, do druhého voňavku a schystal som i cigaretu, nefajčiar. A tak pripravený som vstúpil do pitevne. No, ale všetko to bolo zbytočné. Nič sa nestalo a pohľad: na jednom stole veľký kopec rúk, na inom ramenné pletence, na ďalšom laketné kĺby, inde kolená, nohy a coxy.
Ale prenasledoval ma pach tých preparovaných mŕtvol. Darmo som si umýval a voňavkoval ruky. Duševné muky som prestál na recitačnom večierku nemeckého básnika a humoristu Joachima Ringelnatza. Strnulý, ruky vo vrecku som sotva vydržal do konca.
Ale štúdium som dokončil v Prahe. Na rigorózum z anatómie som sa chystal vedľa ťažko chorej matky. Zomrela 40-ročná na endokarditídu. To bol najväčší žiaľ môjho života.

Z mikulášskych spomienok lekára

Každý, i lekárov život, začína detstvom. Je detské vnútro nehotové? Čo sa musí doplniť? Čo dorastá? Však sú kadeaké skupenstvá vnútornej oblasti, ktoré neznamenajú hodnotenie, ale sú nepoznané stupne možností. Čo nie je presne ohraničené, nie je preto menej prítomné. Len sa nám na chvíľu stratili rozmery hraníc.

Prvý detský zážitok: Krásne letné odpoludnie.V detskej postielke počujem krásny temno-hnedý zvuk veľkej muchy. Až neskôr som došiel na to, že je to zvuk čella. Prvý hudobný vnim.
Každý nemá to šťastie, že sa narodí v Liptove. Kto to šťastie mal, je opuncovaný pohľadom od Poludnice po Baranec a Kriváň a z druhej strany po Choč. A to nielen pohľad vonkajší, ale i vnútorný. Veď z koľkých nadaných Liptákov to vytrysklo, z Plávku, Rúfusa, Alexyho a iných.
No, po kadeakých trampotách gymnaziálnych a vysokoškolských stal sa zo mňa lekár a hneď od začiatku chirurg.
V mikulášskom gymnáziu som bol na válečnej nohe s matematikou. Šťastie bolo, že som bol klavírista, a sám alebo s huslistom Smatekom sme boli chronicky na programe na školských slávnostiach. V školskom časopise to zachytili karikatúrou: Veľký klavír a malý človiečik sa naň driape po rebríku – a nadpis: Paľo Strauss vystupuje na klavír. A jedinú pochvalu som ako septimán dostal od prváčika, ktorý so mnou odchádzal: „Vieš, ty tak pekne hráš, že by si mohol ísť do cirkusu.“
Po skončení štúdia som sa dostal do palučianskej nemocnice, ako sekundár, najprv na interné oddelenie. Tam sme poobede museli ísť na rontgen, kde sa aj súkromní pacienti premiešali medzi našich špitálskych. Medziiným došla aj bodrá staršia tetka a keď stála pod ští-tom, pýtala sa vyšetrujúceho: „Pán dochtor, dobre sa pozrite, vidíte aj tú reumu?“ „Vidím tetuška, už je nízko. Dáme prejímadlo a tá reuma sa vytratí.“
Boli sme tam mladí i starší. Jeden z nich bol Dr. Honor Matyasovský, vyškolený gynekológ a pôrodník, z peštianskej kliniky. Rád hral karty a ešte radšej si vypil. Na sobotu a nedeľu mal partnerov ruského emigranta Dra Vesnického z pľúcneho oddelenia, a penzionovaného dekana Mikulu. Hrali prefenanc a začali to o 2. hodine v sobotu a neraz to skončili ráno v pondelok. No, ale cez týždeň si angažoval nás mladých. I došiel nový kolega Dr. Ilavský, rodák z Hlbokého. Raňajkovali sme v lekárskej jedálni, no a cestou na oddelenie sa ho vypytoval a medzi iným to hlavné: „Vieš hrať karty? No, počkaj, však ťa vyskúšam.“ No, ale starý pán si to spestril a každú kartu pomenoval svojsky. Tak začalo rigorózum: „Čo je to tekvica untrík?“ Nič. „Čo je to šlojmík obrík?“ (To bolo skomolené meno ružomberského židovského obchodníka Šalomona Eichla.) A tak to ešte chvíľu pokračovalo, ale bez odozvy. Na to ma drgol starý pán a pošepol mi po maďarsky: „Takýchto blbcov nám posiela ministerstvo.“ Ale prešli sme mu cez rozum. Kolega Rehák mal dlhé nohy a dlhý krk. Škúlil starému pánovi do karát a nepotrebné karty mi v topánke prihral pod stolom, a čo mne zavadzalo, som tou istou poštou odoslal. A tak sa stávalo, že na istú výhru (betľu) prehral. Nadával nám: „Taký dobytok, len ich priviazať k válovu a ono to vyhráva.“ Do smrti sa, chudák, nedozvedel o našich tajnostiach.
Spomínaný Palugyai býval spolu s bratrancom Armandom, tiež originálnym korhelom. Každý druhý deň chodila jeho manželka do lekárne po liter kolínskej vody. Lekárnik Belo sa jej opýtal, prečo toho toľko míňa, i keď to jeho kase poslúži. „Nuž ten môj Arman vždy hľadá dačo a keď nič iné nenájde, vypije tú kolínsku.“ Raz ho zbadali po výplate opitého, ako sa kýval na moste cez Váh, ako zahadzoval peniaze a šmátral po vreckách i za drobnými a volal: „Minek úrnak pénz.“ (Načo sú pánovi peniaze.) Čo neminul v krčme, zahadzoval.
No, to boli časy, keď gynekológia a pôrodnica podliehali chirurgovi. Nahovorili sme primára Dra Murína, aby sme u starého Dra Matyasovského jeho operačné schopnosti z kliniky v Pešti vyskúšali. No, bolo to úbohé, i keď medzi ľuďmi mal chýr, že najlepšie operuje napitý, že aj cisársky rez urobil na posteli. Tak sa nekryjú u ľudí legenda a skutočnosť.
Ešte jednu spomienku mám s ním. Nahovoril ma, že sa vyberieme na rakov do Lúčiek. Najprv sme kúpili bravčovú pečienku a vypravili sme sa. No, cestou na nádražie sme sa v každej putike zastavili. Na šťastie boli len tri. V Teplej sme vysadli. Dlhé palice a siete boli uložené u krčmára. Posilnili sme sa a kúpili sme ešte vína. Akcia začala tak, že sme vyložili sedem sietí. Za poslednou sme položili prázdny ruksak na úlovok a fľašu na oslávenie. A tak sme chodili, vyberali rakov, ukladali a zapili. Keď nič nevytiahol, si zanadával, že to miesto asi pokazili českí žandári. A keď bol ruksak plný rakov a fľaše prázdne, boli sme nútení vrátiť sa domov. Naraz nám išlo auto s pánom riaditeľom, možno po nás. Ale boli sme asi tak zrychtovaní, že sa k nám nepriznal, ani len nezastavil. Rakov sme si sami museli pripraviť i zjesť. Ale na takú novú expedíciu ma viac nenakriatol.
Už som spomenul Mirka Krivoša, originál svojho druhu, živú informačnú kanceláriu, čo roznášal miestne novoty z obchodu do obchodu. Chodil aj medzi nás kúpať sa na Váh. Chodil tam aj Koloman Sokol, veľký náš grafik,vtedyešte málo známy. No, zlietli sa medzi nás i kačky i psy i kozy. Mirko rozniesol dôležitý chýr: Sokolovi zožrala koza mydlo a teraz sa jej stále zo zadnej časti pení.

Ale keď spomíname na postavy z mikulášskej minulosti, treba zachovať aj spomienku na pekné a ušľachtilé postavy. Našim (nečit. slovo) bol Rehor Uram-Podtatranský, krásny starec menšej, robustnej postavy s krásnou bielou ako hodvábnou bradou, vždy s milým úsmevom voči nám šarvancom, čo sme vystrájali v parku, naproti jeho bytu. Otec spomínal, že práve prekladá Petöfyho. Nemôžem zabudnúť na evanjelického pána farára Maderu, ktorý svojou ľubozvučnou slovenčinou pripomínal Vila Záborského i ako znalec a recitátor Hviezdoslava. Ale na koho si viem spomenúť z mikulášťanov, zdá sa mi pozoruhodnou osobnosťou tak starosta a kníhkupec pán Klimeš, osvetový duch. Kontroverzné postavy evanjelického biskupa Janošku a kanonika Kožára. Nezabudnuteľná postava básnika Ondreja Guotha, slovenského Wolkra, sľubný nadaný človek, čo priskoro zomrel na Tbc. Priateľ nás mladších gymnazistov.
Dr. Ivan Stodola, neskorší náš popredný dramatik, v tie časy fyzikus župný. Kým vtedy ešte nebol každý úradný odborník, ale každý lekár mal určitý odborný punc (dávali to ľudia), Dr. HoffmanaMayerboliorientovaníchirurgicky, Bella a starý otec Kux boli internisti, Dr. Beňovský bol krankasový všehojič, čo všetko bagatelizoval. Každému pacientovi hovorieval na všetko, na čo sa sťažoval : „Takú škvarku mám i ja.“ Doktora Bellu som už minule spomenul. Známy bol jeho nemiestny výrok, keď ho zavolali na blízku poštu k českému úradníkovi so zlomeninou: „Nevolal som vás síce, ale odprevadím vás.“ Preložil nemeckú gynekológiu.

No a všetko v nemocnici končí v márnici. Tieto spomienky nech končia veselou i neveselou spomienkou na dvoch zriadencov, čo tam vládli. Starý pán Slabej s kolegom. Sami sa označovali ako mŕtvonosiči. Podľa možnosti si inkasovali svoje. Ak sa im to nedostalo, kde to čakali, prišili kožu hlavy nad obrátene vloženou klenbou lebečnou, tak že vypuklá zátylná časť trčala z čela. A došla veľká skupina cigáňov postrašili ich tak, že mŕtveho postavili k dverám a keď ich pustili do márnice, spadla mŕtvola na nich, tak že sa s krikom rozutekali.
Nebolo nás veľa lekárov. Každý primár mal dvoch sekundárov. Ale atmosféra bola nezaťažená, postoj nás mladších optimistický. Radi sme mysleli i na beťárstva, ale i rozpaky. Raz došlo za týždeň k narodeniu dvoch detí s rozštepom, „zajačím pyskom“. Jedného dňa nás zobudil niekto zúrivým klopaním. Bol to otec jedného z tých postihnutých detí. „Čo je toto za špitál, kde sa rodia samé také deti. Ja porežem všetkých zajacov a pohádžem vám ich pred dvere.“ Nedal si povedať, že na tom nesie viac viny sám, ako nevinní zajačkovia.

A tak sa míňali dni i roky. Aj sme ponadobúdali skúsenosti i zručnosť a porozchádzali sme sa na ďalšie štúdium a školenie na kliniky tunajšie i zahraničné, chystajúc sa na samostatné pracoviská. No, doteraz vďačne spomíname. Keď sa pod chmárami minulosti rozzeví obraz nenávratna, rozbúcha sa nostalgiou i srdce starnúceho lekára.

Na tých spomienkach vidím, že každý, i ten najskromnejší život má svoj význam, veď dokreslí obraz doby.
(Ešte niekoľko) čudných, ale originálnych postáv mikulášskych. Veď ktoré mesto ich nemá. Bol tu čaptavý pastier Garžo, žobráčka Rúzelka, ktorá si pýtala korunku, aby si vypila. Však, pán veľkomožný: im to škodí, a mne pomáha. Bol tu Miloš Frištiak, ktorý na požiadanie zatančil šimi na krátko i na dlho. Žil tu starý pán Piťo, vysoký poloslepý chlap hudobník, vystretý ako by bol prehltol linoár a rád zahral niečo na maďarskej píšťalke tározató.
Ale do špitálskeho inventára patril aj Vikuško Palugyai. Plešatý hrdý liptovský zemän, častý hosť na chirurgii. Hral na klavír ľudové piesne a najmä „švihrovskú“ zahral obdivuhodne. Pritom nepoznal noty. Žil v palučianskom kaštieli. Zbieral všetko od známok a zápalkových škatúl až po fajky. Mal ozaj svojské pipárium. No, ale zbieral aj zbytočnosti ako na pr. na veľkom papieri škvaru z uhlia a koksu pred pecou.

Jedného dňa došiel do nemocnice a mal na celej pleši, na čele a na nose príškvary po hlbších odreninách. Prehlásil nonšalantne, že má ekcém. My sme neprotirečili, ale schystali sme mu promóciu za čestného doktora palučianskej nemocnice, lebo vynašiel novú chorobnú entitu eccema alcoholicum. Lebo ten jeho ekcém bol z toho, že prišiel natrundžený a hlavou zaryl pri páde do tej kopy škváry.
Chystali sme sa na tú slávnosť v lekárskej jedálni. Posadali sme si za stôl. Každý mal pelerínu od sestričiek diakonisiek. Pán riaditeľ Dr. Droppa ako rektor, pán primár Dr. Murín ako dekan a ja ako promótor. Každý sme si pripravili reč, latinsky a slovensky. No a potom sme s novým kolegom ešte posedeli pri poháriku, len sme ho upozornili, aby si dal pozor, aby neutŕžil nový ekcém, prípadne aj inde.

Labužnícky pochutnával víno a keď sa mu pozdávalo, pochválil po maďarsky „Minden korty egy gondolat“(„Každý hlt je myšlienka“.)
Nesmierne sviatočný deň bol i pre nás mladých zabíjačka. Špitál mal vlastný chov svíň. I nás lekárov zavolali na obarovú polievku a čo k tomu patrí.

(Z rukopisu „Staré smidky“ pripravil J. Rybák.)