„Sú vzácne duše, ktoré nám sú pridelené. Stretávame sa s nimi po kadejakých okľukách a náhodách. Sú s nami späté, ako spojené nádoby. Aj keby sme ich chceli odsunúť a ony nás, vždy sú tu. Pri týchto spojeniach panujú nepreskúmané zákony atraktivity a spolu­patričnosti. Neviditeľné závislosti a synchronizácia vnútorných ob­lastí. Od pocitu telesnej i duševnej zodpovednosti až po neviditeľné obetovanie, zacláňanie žičlivosťou až po modlitbu. A tak svet rastie vždy len láskou. Preto toľko vrážd a iného zla vyšlo naprázdno.“

(Pavol Strauss, Odvrátený hlas)

Akým zázračným režisérom je Život! Dokáže tak pospletať prí­behy, udalosti a osudy, že by to bolo nad sily aj tej najväčšej ľudskej fantázii. Takým zázračným dielom režiséra-Života bolo aj stretnutie ná­rodnej umelkyne Márie Medveckej s MUDr. Pavlom Straussom. To je však príbeh – spolu so vzájomnou korešpondenciou – na celú knihu, z ktorého sa mi pri tejto príležitosti žiada vybrať len jeden – tiež zázračný fragment. Roku 1985 vydáva Fedor Mikovič knihu svojich rozhovorov s poprednými slovenskými umelcami „Slovo dalo slovo“. V nej sa ušlo slovo aj Márii Medveckej – „So srdcom na palete“. Mária poslala knihu s venovaním pánu Straussovi, a tak si v nej mohol okrem iného prečítať aj jej „ódu na sedemdesiatku“, na ten „naj­krajší vek v živote ženy“, keď „už naozaj nič nemusí, ale všetko môže“:

„Hovorím o výhodách sedemdesiatničky, takej, ktorej srdce sa ešte nestačilo zmeniť na pustatinu, neopustila ju senzibilita, nenav­štívila nuda a nezaplavila ľahostajnosť. A k tomu sa môže dopracovať každá sedemdesiatnička! V tomto nádhernom pokojnom veku môže človek dokonale prežiť a precítiť i pravú chuť priateľstva, ba i lásky, ktorá spočíva v súznení duší (podč. J. R.). Môže zachytiť oné tajomné posolstvo z toho jedinečného stretnutia, ktoré blúdi priesto­rom ako rádiové vlny a ktoré sa v mladšom veku zriedkakedy podarí zachytiť v plnej miere. A tak sa človek vlastne nesmierne obohacuje už tým, že má silnú potrebu dávať, a nielen prijímať.“

Pán Strauss sa vtedy (v prvé mesiace roku 1986) zviechal z veľ­mi ťažkej choroby, a jedným z prvých listov, ktoré dokázala jeho zoslabnutá a roztrasená ruka napísať, bola práve reakcia na spomí­nanú knihu:

 Drahá Mária!

Keď som si prezrel Knihu o slove a čítal som Tvoj múdry príspe­vok, napadlo mi, že kedysi slávny huslista Hubermann raz napísal, že je nadanie vnútorné štigma a kto je v niečom nadaný, bol by ním aj v iných oblastiach umenia a nielen v tom svojom vlastnom. A tak môžem s radosťou konštatovať, že máš pero tak kvalitné ako štetec. Dvojnadanie bolo a je známkou romantikov. Skoro všetci hudob­níci – romantici, napr. Liszt alebo Schumann okrem komponovania aj písali, ba Schumann chcel pôvodne byť spisovateľom.

Marienka, Tvoj život je jednoliaty. Si celá Ty v každom ťahu štet­ca i v každom  slove. Si celá v nich. A to je krása vyplneného života. My, Tvoji nohsledi, len pokrivkávame za Tebou. Ty radostný človek. V tejto konštelácii vnútra korení všetka Tvoja láska k životu. Tak si život zo seba sami tvoríme. Aj odolnosť voči zlu a každej nízkosti.

Preto je nádej najcennejší atribút a zdôraznenie svetla v každej sfére bytia. A z tejto oblasti saje umenie a každá nápaditosť svoje živiny, na okraji radosti.

V tom Ťa od srdca pozdravujem a ďakujem za vzácnu pozor­nosť

Tvoj Paľo

Nitra 5. 3. 1986

K listu bolo pripísané ubolené post scriptum – také pochopi­teľné u autora, ktorému sa nerátal deň, ak „nepošpinil papier“, ako sám o sebe hovorí; ktorý desiatky rokov ukladal svoje rukopisy je­den na druhý do šuplíka, bez nádeje na ich uverejnenie:

P.S. Ľúto mi je, že sa Ti

nemôžem zavďačiť tiež

zásielkou dákej knižky.

Od tých čias uplynulo osem (1994!) rokov. Ani Mária, ani Pa­vol Strauss nie sú už medzi živými. Ale pomalé a isté Božie mlyny zrejme pracujú v tom smere, aby – v akokoľvek dlhej časovej per­spektíve – bolo dobro odmenené, aby spravodlivosť zvíťazila.

Tomu Straussovi, ktorý pred ôsmimi rokmi ľutoval, že nemá v rukách dáku svoju knižočku, aby ju – na revanš – mohol poslať Márii, vychádza pár dní pred jej nedožitou osemdesiatkou kniha ODVRÁTENÝ HLAS, ako najkrajšia kytica, najkrajší verš, najkraj­šia spomienka, akých sa Márii pri tejto príležitosti dostane.

Táto kniha je totiž Straussovým zápisníkom z rokov 1984-85 – z prvých rokov ich zoznámenia sa a ich príbuzného zrkadlenia, ústretového prúdenia myšlienok a citov. A tak v nej nájdeme aj záznamy, ktoré sa dotýkajú Márie Medveckej priamo, najmä v sú­vislosti s návštevou pána Straussa v galérii v Medvedzí a na Márii­nej chalupe v Zákamennom v septembri 1985.

(21. 9. 1985)

Po celý deň v sugestívnej atmosfére Márie Medveckej. Prvý a posledný dojem je spomienka na Julka Koreszku. Ten zachytil vo svojich vinohradoch a zazávojovaných krajinách z okolia Moravy dušu kraja Záhoria. Tak je vo veľkom a v Galérii úžasne citlivo a vkusne usporiadanom diele zachytená duša Oravy. Ak si niekto zasluhuje titul národnej umelkyne, je to Mária Medvecká.

Je dielo a človek to isté? Dielo je výraz protuberancií  reálnej oblasti duchovna. Keby nás nebolo a keby nebolo toho, čo sme po­písali, namaľovali a nakomponovali, tak to vyrazí z iných a v tom istom vnútornom zaradení. Lebo čo chce a čo má byť, to je a bude. To nik a nič nezastaví. (…)

(23. 9. 1985)

Iný je životný pocit lekára, chirurga a umelca. Teraz mám na ume životný pocit maliarky formátu, akou je Mária Medvecká. Má za sebou rozsiahle dielo. Ale žije stále v iskrisku, v nutkavosti die­la, stále otvorená téme, ktorá by ju uchvátila. Kus nutkavej príro­dy alebo ľudských osudov, vzťahov, tragických situácií, hlavy ako z dreva, z kameňa, formovanej duchom. Žije nezaťažená dobou, pláva v tých žičlivých vodách života, vzťahov a pritom je vnímavá pre krásny pohľad, pre krásu vyžarovania dobrého srdca, vzácne­ho zvuku, vzácneho slova a jeho iskrenia zapaľujúcou myšlienkou. Bolo dobre smieť sa s ňou stretnúť, lebo v nej sa pomestí teplo dobrého srdca a stála dynamika tvorivej duše.

•     •     •

Keď som pre vydavateľstvo Slovenský spisovateľ chystal návrh na vydanie Straussovej knihy Odvrátený hlas, poznačil som si do Zápisníka: „Pri spomienke na Straussove dni, prežité s Máriou Med­veckou, sa mi naraz zazdalo, že tá horlivosť, s akou sa mi žiada, aby práve tento rukopis uzrel čo najskôr svetlo sveta, možno podvedome pramení v pocite, že táto knižočka bude súčasne nádhernou reha­bilitáciou Márie – v čase, keď nad ňou už toľkí (aj umelci!) zlomili palicu.“

Som rád, že Život, ten spomínaný zázračný režisér zohral všet­ko tak, že táto Straussova knižka vyšla – po ôsmich rokoch čakania – práve k Máriinej nedožitej osemdesiatke. Božie mylyny, hoci po­maly, melú isto a skôr alebo neskôr dobro a spravodlivosť víťazia. Deo gratias!

(1994)

Veľkí duchovia, veľkí umelci sa nám veľmi horlivo sprí­tomňujú i po stáročia. Duchovná komunita sa nepreru­šuje. Po zosublimovaní ich telesného substrátu sa nám ich duchovná postať intenzívnejšie ponúka.

Duch sa na čas skryje, akoby v jednotlivcoch odletel. Ale pretože je tu, ukáže sa znovu v nových predstavite­ľoch, v nových slovenských ideotvorných mozgoch. To potrebuje Slovensko, klan tvorivých duchov.

 Tento svet a táto spoločnosť sú založené na záujmo­vých reláciách. Šťastie, keď sa stretnú ľudia mimo záuj­movej sféry, ak len koluje v nich tá istá podstata a po­dobnosť. To boli kedysi kryštalizačné jadrá umeleckých družín, dnes sú základné bunky pre ozdravenie sveta. Svet je tak rozleptaný žieravinou praktického rozumu, že ho len nemožní láskavci stmelia.

Nech hymny kvetov a pukov znejú nečujne v našich srdciach. Život sa utvára a vyvíja v tvorivých protireče­niach, lebo všetko má, ako živá bunka, duchovný náboj zrovnovážený. Plus a mínus vo všetkom.

A tak je i človek ohromujúc jav a zjav. Čo rozdávaš, stretáš, čo tvoríš, ťa vytvára a dotvára. Aký si, v  takej morálnej mene si vyplácaný. Rozdávaj dobrotu a ujde sa ti. Vytváraj krásu a budeš jej účastný. Premáhaj bo­lesť iným a dôjdeš úľavy.

(Pavol Strauss)