Ideál umenia je taká skratka v takom zhustení, že by všetky životné skúsenosti, vedomosť a všetka múdrosť mohli vytrysk­núť z jedného verša, ktorý by každého za­pálil a uchvátil, ktorý by subsumoval vrchol ľudských možností.
…Ovšem všetko, čo sa okolo nás reali­zuje, alebo i u ľudí z nášho okolia, v súvise so všetkými skutočnými alebo pomyselný­mi spoločenskými zmenami, sa premieta do vnútra vo svete žijúceho autora, ktorý z toho vyextrahuje duchovnú podstatu a cez ňu ukáže svetu nový obraz, víziou pretvo­renú skutočnosť, premiešanú vlastnou du­chovnou životnou plazmou. A tak vzniká nový, vnútorným svetlom zaliaty duchovný odliatok sveta.

Je to svet a nie je to svet, lebo je pový­šený nad svoje materiálne a tvarové hmýre­nie. Teda svet vo svete. A v tom je zmysel a opodstatnenie poézie. Neprichádza k nám ako artefakt, ale ako autoštylizácia sveta.

Poézia je všetko dobre napísané, čoho korene sú v iracionálne. Ostatok sú písačky, všetko čo sa vlečie po povrchu ľudí, situácií a osudov.
Tak aj hudba a muzika. Hudba je v ob­lasti sveta zvukov to, čo je tam poézia. A muzika, to sú písačky.

V každom umení je najväčším umením správna ekonómia energie a akcentov. U veľkého reprodukčného hudobníka má kaž­dý tón svoju presnú dynamiku, dôraz a dĺž­ku. Niet svojvôle. Ani priveľa, ani primálo.

Organizovať sa dá len slušný priemer. Veľké dielo má v sebe vždy niečo neoficiálnea pokútne, niečo odbojné, niečo revolučné.

Byť tvorivým znamená vytvoriť si vnú­tornú prítomnosť, ktorou všetko dianie a bytie prefiltrujeme.Punc toho volajú ľudia štýlom.

Dielo, ktoré treba brániť, je slabé. Die­lo, ktoré treba komentovať, je hlboké. Dielo, ktoré treba len milovať, je veľké.

Sila a veľkosť umenia je v tom, čo vyvo­lá, nie v tom, čím je.

Umenie je zbytočné, ak nie je také inten­zívne ako život, ak nie je kurzom intenzív­neho života.

Pravé umenie je vždy forma dôkladnos­ti. V tom sa podobá vede.
Je vždy problémom tvrdej úprimnosti. V tom sa podobá etike.
Je vždy aktom túžby. V tom sa podobá náboženstvu.
Je vždy posledným rozhodnutím. V tom sa podobá smrti.

Démonickosť v umení je často len roz­háranosť v heroickom šate.
Umením pohŕda, kto ho nemôže ob­siahnuť.
Najväčšie diela svetového umenia vy­tvorila – bolesť.

Byť umelcom znamená stvoriť z reality, ktorú si väčšina ľudí neuvedomuje, skutoč­nosť novú, ktorá im je nápadná.
Jediný úprimný revolučný čin umelca je hľadať pravdu a vypovedať ju. Najmä prav­du svojho vnútra.

U umelcov si viac vážime vlastný omyl ako cudziu pravdu. Obrátene ako vo vede.
Väčšina malých a časových umelcov si vždy našla mecenášov, súkromných alebo verejných. Veľkých umelcov vyplácal život – kopancami.

Voľakedy považovali za diletanta člove­ka, čo niečo vedel, a za špecialistu toho, čo vedel všetko. Dnes je diletant ten, čo chce vedieť všetko, a špecialista ten, čo obsiahne niečo.
Diletant miluje to, čo nevie. Profesionál vie, čo nemiluje.
Nadanie nenahradí usilovnosť, ale usi­lovnosť nahradí nadanie.

(Z diela Pavla Straussa Úsmev nad úsmevom vybral J.R.)