List v liste (J. Rybákovi)

(13. júl 85)

S potešením bežím do pracovne, aby som – pri prepisovaní – mohol vychutnať pôžitok včerajšieho listu Paľka Straussa:

 

Drahý Julko! Druh môj verný!

I vo svete ducha sú zátočiny a melčiny, víry a zdanlive obrátené prúdenia. Tíšiny a záchytné brehy, ale i vodopády a búrlivé prúdy. Všetko ale pohyb, nikde zástava. Duch žije a bude žiť naveky.

Všetky rozhodnutia sú provizóriá, trvalé provizóriá. A v každej chvíli to vybuchne večnostne.

Pre mňa je príroda jedna nesmierna myšlienka a jej atribúty ticho a šum, farba a noc ju v človeku v zmenšenej forme zvýrazňujú. Vo veľ­kom divadle života je príroda  dej a  kulisa, akcia i spomienka i možná rezonancia.

Julko môj, ďakujem za knihu. Tvoja radosť je moja radosť.

No i to čo je okolo mňa nech poputuje k Tebe. V onen ominózny deň som dostal list od Milana Rúfusa s bibliofíliou „Michelangelo“.

 

Milý pán primár,

keď som prvý raz zalistoval vo Vašom „Rekviem“, rozhodol som sa, že si to odložím na neskôr. Ja sám som vtedy ako baraber lámal tvrdé skaly a trochu som bol pri žile, bál som sa to prerušiť. Teraz som zistil, že som sa múdro rozhodol nechať si na to čas, keď ma to pustí zo služby. Pripravili ste mi veľmi pekné chvíle. Čo o nich po­vedať? Tušil som, že Vy sa po prosektúre nebudete môcť pohybovať ako úradný coroner – obhliadač mŕtvol, ktorý je šerifovi po ruke. Predpokladal som, že sa budete musieť brániť a že sa budete brániť tak, ako sa bráni perlorodka ostrému zrnku, ktoré sa jej dostalo do organizmu.

Bránili ste sa presne tak. Neviem  si spomenúť na nikoho, kto by ešte vedel u nás hovoriť o tejto téme tak múdro a tak básnicky. Ďakujem vám za to a pozdravujem Vás

Váš M. R.

 

K tomu pridávam. Tam, kde sa stretnú pohľad zvonky i zvnútra, zaiskrí sa sila skutočnostného poznania. I keď sme vydaní na pospas nekonečna. A hĺbka nevydá nikdy všetky svoje taje, ako more.

V slede rokov odpadávajú sčasti duševné neduhy. Ale človek do­zrieva i nedorastaním. Lebo i nádej je neraz schopná mumifikácie.

Julko môj, žičím Ti cez tieto letné mesiace veľa radostných tvori­vých chvíľ a pozdravujem Tvojich milých

Tvoj Paľo S.

  1. 7. 85

K tomuto sviatku ducha nemám slov. V toto včasné ráno akosi zvlášť intenzívne cítim, že títo dvaja – Milan s Paľkom – stoja ako katedrála na hore, za svetlom a zvukmi ktorej Slovensko dlhé veky pokľačiačky poputuje od jednej krížovej stanice ku druhej…

Aká zmysluplná budúcnosť vás to čaká, Slováci!

(J. R.)