(K 20. výročiu úmrtia Márie Medveckej: 11. október 1914 – 23. apríl 1987)

Na úvod…

 „Áno, dá sa aj tak povedať, že každá skutočná tvorba je zamas­kovaným stretnutím sa blízkych ľudí. Títo blízki ľudia žijú na takých vzdialených pomedziach priestoru a času, že bez pomoci knihy, obrazu alebo zvuku by sa nikdy nemohli navzájom spoznať.

Ponad žiale, ponad muky, ponad smrť a ponad všetky prekážky prenáša tvorivá sila jedného človeka v ústrety druhému.“

    (Michail Michajlovič Prišvin)

„…I tieto úkazy okolo psychična a priestoru sú paradoxný fenomén. Nakoľko je myšlienka najrýchlejší dopravný prostriedok, môžu si duše byť blízke ponad hory a moria, a telesná blízkosť roztvára priepastné diaľky. (…) A tak i tie naše kontakty, sprostredkované drahým Julkom Rybákom, nie sú ani náhodné ani náhodilé. Čo má byť, je.“

(Pavol Strauss v liste M. Medveckej z 19. 1. 1985)

Prah galérie Márie Medveckej v oravskom Medvedzí som pr­výkrát v živote prekročil v máji r. 1984. Skupinu ruštinárov si po galérii sprevádzala naša národná umelkyňa sama. A ako nás vodi­la od obrazu k obrazu, ako sa postupne oslobodzovala od prvotnej stiesnenosti a rozpakov, ako sa znova bytostne dotýkala so svojimi hrdinami a s milovaným rodným krajom – vo mne, prekladateľo­vi diel Michaila Michajloviča Prišvina do slovenčiny – neodbytne rástlo presvedčenie: Veď toto je prišvinovský svet! Veď je to čosi – v spôsobe videnia, cítenia i zobrazenia – môjmu Michailovi Michajlo­vičovi veľmi blízke.

Pravdaže, vtedy som sa neosmelil Márii Medveckej vôbec priho­voriť, nieto ešte podeliť sa s ňou o tieto pocity. Ale z galérie som od­chádzal s pevným presvedčením, že len čo prídem domov, zabalím Prišvinovho Čierneho drozda a pošlem ho pani Márii.

Keď som tak urobil, nemohol som tušiť, čo sa stane: že sa z Med­vedzia do Gelnice vzápätí privalí taká riava túžby po príbuznosti, láske a po porozumení, po „múdrom človeku, pred ktorým možno všetky ťažoby zo seba poskladať, a vyjsť ako znovuzrodený“ – s akou som sa v živote nestretol a už sotva kedy stretnem. – Budem statočný a priznám sa: bola to riava, voči ktorej som sa cítil naskrze bezbranný a nemohúcny. Bolo preto prirodzené, že som sa hneď od prvej chvíle obzeral po „svojich veľkých“, ktorí by v ústrety takému naliehavému prúdu túžby pani Márie mohli vyjsť rovnako vysoko vzopätou vlnou ducha a citu. Prišvin bol prvý. Druhým, kto mi hneď zišiel na myseľ, bol Pavol Strauss; s jeho dielom som pár rokov intenzívne žil, dopi­sovali sme si a mal som možnosť zoznámiť sa s ním aj osobne.

Hneď po prvom liste, ktorý som dostal od pani Márie, som si do Zápisníka poznamenal: „Čítam ten list znova a znova, a zrie vo mne presvedčenie: zajtra jej napísať ešte jeden list, poslať jej svoj veršík „Keď ráno vstávam…“ a poslať jej aj Straussove Zákruty bez ciest, lebo Paľko je ten pravý a hodný človek, ktorého má pani Mária čítať.“

Po čase mi prišiel z Medvedzia list, ktorý bol uvedený prišvinov­ským mottom: „Prečo sme museli pretrpieť toľko pochmúrnych mra­zivých dní s vetrom; všetko to bolo nevyhnutné preto, aby sa mohol zrodiť tento deň…“ – A v texte listu som sa dozvedel, že pani Mária sa už s menom Pavol Strauss kedysi stretla:

„V jeden jarný studený deň som sadila pažítku na dvore. Prišla návšteva, ktorej som nebola rada. Chcela som ísť kresliť staré vŕby na medvedzanskej ceste, kým sú kmene holé – nepoprikrývané šašorinou lístia: nechcela som raniť, ale ani zrieknuť sa roboty. Nuž vyzvala som moju známu, aby šla so mnou.

Posedíme v aute, i tak je von zima, povravíme si. No ona vytiahla časopis, aby som si ho prečítala. Hovorím jej – Čítaj – ja budem kresliť tieto deravé vŕby a ty ma budeš vzdelávať. – A tu ma zaujal prúd pre­krásnych myšlienok. Kto to napísal? Kedy?

Je to asi z roku 1945 či 46 – autor Strauss. Fascinoval ma ten člá­nok. A teraz druhý raz od Vás som počula to meno. – Idem si ho znovu vypýtať, lebo viem, boli to slová – večne platné.“

Vôľou osudu som sa tak stal rukou, ktorá mala Máriu Medveckú s Pavlom Straussom bytostne, neodvratne spojiť. – Bola to náhoda, nutnosť? Ak náhoda, tak jedna z tých, o ktorých Strauss napísal, že „náhody sú nutnosti, ktorých úzadie nám je zakryté“.

O tom, na akej úrovni sa títo dvaja slovenskí duchovia – syn Liptova a dcéra Oravy – stretli, akú príbuznosť duchovných svetov v sebe objavili, nech nám svedčí Straussov list zo septembra 1985, napísaný po ich vzácnom osobnom stretnutí, keď Straussovci zavítali do Medvedzia i na Máriinu chalupu do Zákamenného:

Drahá MARIENKA!

Som ešte v sugestívnej atmosfére okolo Vás. A pýtam sa, je dielo a človek to isté? Dielo je výraz z reálnej oblasti duchovna. Keby nás ne­bolo a keby nebolo toho, čo sme popísali, namaľovali a nakomponovali, tak to raz vyrazí z iných a v tom istom vnútornom zaradení. Lebo, čo chce a čo má byť, to je a to bude, lebo je to tu. To nik a nič nezastaví.

Každá hviezda sa raz zapáli a skoro každý zárodok sa vyvinie. A prúd je obraz večnosti. A obraz je odraz z prúdenia ducha.

Je šťastie môcť vidieť obraz. Je šťastie vidieť zrod života. Je šťastie vidieť zrod obrazu. Z komplikovanosti ducha dochádza k evidencii.

Vďaka za všetko, za srdečné pritúlenie, za dávnu príbuznosť duší.

Váš vďačný Paľo S.

Nitra 25. 9. 85