Na Slovensku vychádzajú prvé tri
zväzky súborného diela Pavla Straussa,
nuž sa mi žiada uvažovať o jeho vzťahu
k nášmu národu. Národné cítenie je
jeden z ušľachtilých citov ľudskej osoby
a národná príslušnosť a svojskosť je Boží
dar. Každý človek sa z Božej
prozreteľnosti narodí v istej rodine a v
národe, ktoré si osobne nevyberá, ale sú
mu dané. V tom zmysle môžeme chápať
básnické slová Solženicyna, že «všetky
národy sú rozličné tváre Boha», to jest,
sú Božími darmi. Podľa Straussa má
každý v národe a pre národ iné určenie.
Aké bolo jeho určenie v našom národe?
Svojimi koreňmi patril k židovskému
národu. Aké bolo teda jeho národné cíte
nie?

Patriotizmus

Židovský národ má medzi národmi
výnimočné postavenie. Jeho si Boh
vyvolil, mimoriadne sa mu prihovoril, z
neho sa narodil Spasiteľ všetkých
národov, všetkých ľudí. Tento národ sa
rozpŕchol medzi ostatné národy. Mnohí
jeho členovia nadobudli synovský vzťah
k národu, v ktorom žili. Ján Pavol II. mal
na základnej škole aspoň tretinu
spolužiakov Židov, v gymnáziu ich bolo
trochu menej. S mnohými ho spájalo
úzke priateľstvo. To, čo sa ho zvlášť
dotýkalo na niektorých z nich, bol ich
poľský patriotizmus.

Rovnako u Pavla Straussa nemožno si
nevšimnúť jeho slovenský patriotizmus.
Svoje narodenie na Slovensku chápal vo
svetle prozreteľnosti: „Narodiť sa
v niektorom národe nie je zásluha, ale
určenie. A neodôvodnené, lebo každý
sme sa narodili s určením. Ja viem, že
ma Prozreteľnosť postavila do tejto
slovenskej pospolitosti. A tej sa cítim
zaviazaný, aby som všetky svoje danosti
dal do jej služieb.“ Inde píše: „Náhodou
som sa narodil. A náhodou na Slovensku.
Lenže náhody sú nutnosti, ktorých
úzadie nepoznáme. A tak sa rástlo.
Vrstva na vrstvu sa ukladali kultúrne
hodnoty Európy. Najväčší vplyv a stopy
zanechal svet umenia nemeckého a
francúzskeho. Z jedného prsu som
nasával ducha slovenskej reči a z
druhého nemeckej. I francúzština je mi
blízka z detských čias.“

Strauss bytostne zrástol so židovským i
slovenským národom. Bol vďačný za
tento dvojnásobný dar národnej
príslušnosti. Videl ich príbuznosť:
„I bolesti, utrpenie a útlaky i ústrky
slovenského národa majú veľa
spoločného s mnohostoročným utrpením
židovského národa, od každého
poníženia cez nenávistné výbuchy, až po
hitlerovský holokaust. A preto je im
spoločná túžba po spáse a Spasiteľovi. U
jedných ostala mesiášska túžba, a tých
druhých držala a drží viera v
Spasiteľa.“ Zároveň si všímal
mnohé príbuznosti medzi všetkými
národmi.

V čase totality (9. 11. 1983) napísal vo
vzťahu k Slovensku: „Milujem
tento národ i so všetkými
charakterovými defektami, najmä v
terajšej dobe. Chcem všetko, čo som
získal výchovou, četbou, vývojom,
štúdiom, dať k dispozícii. Svojou
konverziou chcem ľudí utvrdiť. Svojimi
písačkami chcem prispieť, čo len
haliermi, do pokladnice myslenia.
Pokojne chcem znášať zaznávanie i
všakové príkorie a vkladám sa do vôle
večného Otca národov.“ Tých
príkorí, ktoré počas meniacich sa
režimov zažil, nebolo málo. No jeho
láska k Slovensku nezhasla. Sťažuje sa
však podobne, ako sa Boh sťažoval na
neopätovanú lásku svojho národa. 28.
10. 1984 píše: „Slovensko je ako
tá milovaná, ktorá žiadala od
milujúceho, aby svoju lásku umenšil
alebo zahasil. Úbohé Slovensko, ktoré si
naoko viac vážiš svojich
nežičlivcov.“ Slovo „naoko“ má v
tejto poslednej vete svoje
opodstatnenie. Hovorí, že národ buď
nemá odvahu dať najavo svoju úctu voči
svojim dobrodincom a „naoko“ ju dáva
svojim nežičlivcom (zápis je totižto z
doby, kedy si totalitní vládcovia
vynucovali úctu), no je možné aj to, že
národ zatiaľ nepozná svojich
dobrodincov. Vtedy by v tejto vete bola
skrytá nádej, že raz ich spozná a potom
si ich bude ctiť.

Sám Strauss bol vo svojom živote
vydaný „napospas malým
dušičkám a závistlivcom.“
Degradovali ho v jeho
profesionálnej kariére a nedovolili mu
publikovať. Konštatuje: „To je
tragédia tejto krajiny, že každé čisté
oduševnenie a nadanie sa dostane pod
odkvap hlúpej, raz politicky, raz ináč
podfarbenej nežičlivosti.“ Tak,
ako židovský národ aj slovenský národ
neraz odmietal prorokov, cez ktorých im
Boh preukazoval svoju lásku a
starostlivosť.

Strauss už v totalite myslel na
budúcnosť Slovenska: „Mňa
nezaujímajú relácie a podlosti dnešných
ľudí. Mňa zaujíma, čo sa z dneška dá
zachovať a preniesť do budúcna, ako
výdobytok, ako princíp, ako možnosť.
Mňa nezaujíma, či ma dnešní naháňači
vlastnej slávy a prosperity umlčiavajú.
Viem, že Slovensko ľúbim a chcel by
som jeho súzvuk v duchovnom orchestri
sveta.“ Uvedomoval si veľkosť
prijatých darov, ktoré chcel dokonale
využiť: „Cítiť sa stále dlžníkom
ľuďom, dobe, infektom tela i duší,
Slovensku i svetu, svojmu pôvodu a
svojmu určeniu. Byť stále v negatívnej
duševnej bilancii, lebo čo sa urobilo, sa
už neozýva, len to, čo volá. Viní nás
neurobené, nespoznané, nesformované.
Stále som na začiatku, pretože život je
začiatok na pokračovanie.“ Július
Rybák podčiarkuje: „Pavol Strauss
sám seba nepovažoval za spisovateľa,
ale za médium, ktorého poslaním je
zvestovať posolstvo iných svetov svojmu
národu.“ To bolo jeho určenie v
našom národe a pre náš národ.

Charakter národa

Strauss tvrdil, že charakterové chyby
dokážeme najjasnejšie vidieť v zrkadle
lásky alebo nenávisti. Môžeme dodať, že
v zrkadle lásky ich vidí ten, kto túži
druhému pomôcť charakterovo rásť. V
zrkadle nenávisti ten, kto chce druhému
ublížiť. Ak sme niekomu ľahostajní, ani si
nás nevšíma. Strauss veľmi jasne videl
charakterové defekty i charakterovú
veľkosť v našom národe v zrkadle
lásky.

„Čo má národ
najcennejšie?“ – pýta sa už v
dobe slobody (25. 5. 1994) a zároveň si
odpovedá – „Reč a umelecké
aglomeráty. Svedomie a jeho kritériá.
Zhodnotenie duchovných hodnôt. A
zhodnotenie jeho rozhodnutí. Ale aj
duchovné a morálne cesty, ktorými
kráča. Kým si človek človeka neváži a
nehodnotí ho podľa jeho mravných a
duchovných hodnôt, je to národ ešte
morálne nevyspelý a labilný
charakterove. Ešte nám treba prežiť
dlhšiu dobu v relatívnej stabilite a
pokoji.“ On bol svedomím národa
a túžil po jeho obnove, po prehĺbení jeho
viery. Viera v Ježiša Krista ako Mesiáša
znamená, že Boh sa neuspokojí s naším
svetom takým, ako je, ale že ho chce
zmeniť, zlepšiť, viesť k jeho plnej pravde.
On chce, aby klamár prestal klamať, aby
zlodej prestal kradnúť atď. Chce
obrátenie človeka. Aj preto posiela
prorokov, ktorí sú svedomím národov.
Strauss hovorí: „Cez sito
svedomia narastá i morálna hodnota
národov. Nik si nestačí sám. Preto je v
každej duši zakotvená túžba po
Vykupiteľovi. Sebavedomie národov na
to narazí.“

V Novom zákone nachádzame zoznamy
hriechov, ktoré prvotnej Cirkvi slúžili na
spytovanie svedomia, učili veriacich
rozlišovať dobro od zla a pobádali ich na
cestu obrátenia (Mt 15; Mk 7, 21-23).
Pán Ježiš žil v kultúre, kde sa dával dôraz
na to, čo je nečisté mimo človeka, a
nebolo možné sa toho dotknúť bez toho,
aby si človek nejakým spôsobom
nepoškvrnil dušu – zákon čistoty je
doteraz veľmi živý v židovskej ortodoxii.
Ježiš to naraz prekonáva a potvrdzuje, že
človeka skutočne poškvrňuje to, čo sa
rodí v jeho srdci, a nie to, čoho sa
dotýkame alebo jeme: „Lebo znútra, z
ľudského srdca, vychádzajú zlé
myšlienky: smilstvá, krádeže, vraždy,
cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť,
klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie,
pýcha, hlúposť“ (Mk 7, 21-23). Týchto
dvanásť zmienok prakticky tvorí morálnu
inštrukciu pre katechumena.
Povzbudzuje ho poznať takéto správanie
ako zlé, aj keby si bol na niečo z toho
zvykol, pretože v spoločnosti, v ktorej žil,
boli tieto neresti dosť častými. Na
biskupskej synode o pokání v r. 1983 sa
dlho diskutovalo o vhodnosti zostaviť
zoznam hriechov pre dnešných
veriacich, hoci sa to potom
neuskutočnilo.

V Straussovom diele nájdeme kritiku
morálnych defektov a zoznamy hriechov
vo svete, ale aj u Slovákov. V roku 1950
píše: „Nastali časy lámania
charakterov. Vlády najprotichodnejších
smerov sa v krátkom čase striedajú.
Každých pár rokov sa prisahá inému
systému. Farby a kabáty sa chytro
menia.“ Zhruba o štyridsať rokov,
na konci totality (26. 10. 1989) uvažuje:
„Charakter človeka a jeho
morálny profil, ale i národa, sa prejaví v
ťažkostiach, v bolestiach, v ponížení a v
krízových situáciách. Máloktorý človek a
máloktorý národ sa ocitol v takých
ťažkých a ničivých stavoch ako
slovenský. Tisíc rokov národnej poroby,
dve svetové vojny s ich sprievodnými
ťažkými okolnosťami, ktoré vyžadovali
nekompromisný kresťanský postoj,
zanechali aj rany a jazvy v morálnej a
charakterovej základni. Prechod z jednej
formy násilia do druhej vytvoril zohnuté
chrbtice, ten mnohoročný strach a
existenčné obavy zdeformovali otcov
rodín. A mnohoročná oficiálna faloš,
zamaskovaná vnútorná štruktúra,
vyfarbila sa vo všetkých vrstvách
obyvateľstva. V tom postoji zhrbených
chrbtov boli úradníci, vedci, lekári. Ba
vari všetci. Až teraz sa postupne
vyzliekajú z falošnej hadej kože,
zamaskovanej tváre, zo súhlasného
hrkútania. Ľutujem tento národ, lebo ho
milujem.“ 25. 10. 1989 dodáva:
„Bolesť všetkých je aj moja bolesť.
Aj bolesť niektorých. Všetci cítiaci a
mysliaci sme jeden živý organizmus. A
všetky deviácie sa týkajú každého. Tých
štyridsať rokov ideologického terorizmu
ovplyvnilo každého.“

Slovensko bolo súčasťou
komunistického bloku, kde počas totality
duchovná devastácia bola omnoho
tragickejšia ako ekonomická. Celý
systém bol postavený na dvoch veľkých
nerestiach, na krádeži a klamstve.
Politickí predstavitelia okradli ľudí
takmer o všetok súkromný majetok
(polia, fabriky atď.). Postupne sa krádež
na poliach i vo fabrikách stala zvykom v
celej spoločnosti. Vzťah k pravde bol
zasa úplne narušený klamstvom.
Historická a vedecká pravda, pravda o
Bohu a o človeku bola znevážená.
Verejnosť bola politickými predstaviteľmi
a ich prisluhovačmi neustále klamaná.
Mnohí už neboli schopní rozlišovať
pravdu od klamstva, a mnohí klamali
kvôli vlastnému prospechu. Je veľkým
potupením človeka doviesť ho do stavu,
kedy už nie je schopný spoznať, kde je
pravda a kde lož, kto ho klame a kto mu
hovorí pravdu, kedy už stratil orientáciu.
Obnova spoločnosti v tomto smere bude
trvať veľmi dlho. Dôsledok je ten, že po
páde totality hlavné slovo ľahko
získavajú tí, ktorí sa nehanbia národ
oklamať a potom, keď získajú pozície,
okradnúť. Na klamstvo a krádež je
spoločnosť málo citlivá, lebo mnohí sami
podľahli týmto i mnohým iným
nerestiam.

Strauss poukazuje na zhubné dôsledky
straty hodnôt: „Ako je v ľudskom
organizme prípustná hodnota
cholesterolu, nad ktorú sa zvyšuje
incidencia infarktov, je v organizme
národov nevhodné vystupňovanie
egoizmu, lebo i bez kozmického žiarenia
dochádza k odlivu duchovnosti. A toto
scvrkovanie duchovného spektra môže
mať i zhubné následky. V každom
národe, i keď má akékoľvek korene,
mystické, biblické, či len
tisícročné.“ Použil však aj krásny
obraz plný nádeje: „Láskou
porýľované záhony ľudského vnútra
nedopustia, aby ich nadobro zaplienila
plevel. Tento národ je vyhladovaný cez
dlhé veky a vyvolá vždy nové hlavy, čo
nás nasmerujú na parametre dobra.“

Strauss jasne pomenoval jednu z
najväčších nerestí doby. Do svojho
denníka si 8. 2. 1989 zapísal:
„Neúprimnosť je hlavným
príznakom doby vo svete i u nás. Najmä
v intelektuálnej sfére. Verejnosť sa
traktuje lžami, neúprimnosťou k sebe i
navonok.“ Túžil pohľadom podeliť
oblasti dobra i zla a pohľadom
rozdrúzgať paláce lži a chatrče falše. Za
totality sa rozmohlo aj úplatkárstvo,
ktoré pranieruje: „Peňaženková
diplomacia je určite najpohodlnejšia. Len
koľká časť národa jej prepadla.“
Pokračuje v opise tej doby:
„Žijeme. Ale naozaj len ako živé mŕtvoly.
Neškúlim za naše ploty, i keď to poznám.
Len mi je ľúto, že toľko rokov prešlo, a
duchovná, etická a intelektuálna oblasť
Slovenska je odsúdená ignorantmi a
samozvanými samospasiteľmi kultúry na
inaníciu, ktorá sa dnes-zajtra končí
mumifikáciou. Polovica slovenského
nadania sa končila a končí v poháriku a
druhá polovica v deformácii, v
smrtonosnej jednostrannosti a
polodelirantnej duchovnej strohosti.“

Ani v dobe temnoty, napriek negatívam,
ktoré pozoroval, nebol pesimistom. V
zápise z 26. 8. 1985 čítame: „Ako
chronicky chorobný optimista verím v
budúcnosť slovenského národa. I keď sú
v súčasnosti rušivé faktory. Máme veľa
polo- a pseudointeligencie. Akademické
tituly sa ľahkovážne rozšírili a stratili
špecifickú váhu. Ľudia s nimi, aj napr.
mladí lekári, nemajú všeobecné
vzdelanie a vzťah k estetickým
hodnotám. Tak sa môže povedať, že aj
medzi doktormi sa len občas nájde
inteligent. Mnohí mladí ľudia sú buď
málo ambiciózni alebo až príliš. Nadania
je veľa.“ Konštatuje defekty vo
výchove: „V tejto našej časti
strednej Európy sme sa v určitom nie
veľmi vzdialenom údobí vychovali na
chronických obavách: o existenciu, o
miesto v zamestnaní, o možnosti
publikovania, o možnosti poškodiť aj
iného. Skrátka, vždy cesta po ostrí noža.
A vnútorná náplň strach, v tých
najmenlivejších obdobách.“
Tesne pred pádom totality, v máji r.
1989 píše: „Medzi nami ešte žijú
ľudia, čo praktizovali a obdivovali
politický teror ako veľkú spoločenskú
múdrosť. Ešte dnes minulí zločinci hľadia
na nás veriacich ako na vždy
potenciálnych zločincov.“

V posledných dňoch totalitného režimu,
23. 10. 1989, píše: „V
Slovenských pohľadoch razom vyšľahli
myšlienky o etose v našom vedeckom
spoločenstve i s náznakmi možných
ozdravovacích podnikaní, o etických
kódexoch. Sociológovia sú prví, ktorí by
mali vysliediť príčiny tých uhniezdených
deviácií. Život, nielen vedecký, je
presýtený úkazmi, osobnosťami, ktoré sa
zúčastňovali a doteraz zúčastňujú na
kritériách ideologizácie nanútenej do
všetkých oblastí vedy, i medicíny a
života. Tento nanútený potenciál násilia
zhora a strachu zdola, taký ľahko
adaptabilný v slovenských dušiach!
Máme všeobecne sklon k servilnosti a
bezcharakternosti, že také veľké
množstvo najmä intelektuálov malo k nej
afinitu. Ukázalo sa to i v minulých
spoločenských formách, ale v takej
miere ako v tejto dobe to nekričalo.
Neúprimnosť, faloš, bezohľadnosť a
sebectvo sú najcharakteristickejšie
známky charakteru ľudí tejto doby vo
vede i mimo nej. Toto duševné
zhovädenie je výsledok tej vzácnej
ateistickej kultúry. Nemožno beztrestne
vykomplimentovať Boha zo všetkého.
Lenže to nie je len slovenská
špecialita.“ Za všetkým
morálnym úpadkom stojí odmietanie
Boha.

24. 10. 1989 Strauss pokračuje v úvahe:
„Dnes sa vo svedomí mnohým
čká. I nejednému z našich priateľov,
ktorý sa v dobách ideologického násilia
nechcel vládnucim znepáčiť. My sme v
minulosti ukázali, že sme v
charakterových „kramflekoch“ veľmi
chabí, takmer každý z nás, a že sme ako
iné národy ochotní obracači kabátov. Nie
je medzi nami veľa charakterových
hrdinov. Sme veľmi adaptabilní. Veľmi
veríme tomuto životu. Svätý František
by mal s nami veľa trápenia. I Thomas
Morus by u nás mal málo pochopenia. I u
nás tieklo veľa krvi vyznavačov na
katolíckej i evanjelickej strane.“

Nežná revolúcia vyvolala nadšenie v
celom národe. Strauss v tom období
hodnotil veci veľmi realisticky: „V
každom národe je 80 – 90 % slabých
charakterov. Preto ma mrzí, že sa u nás
zobudila túžba po slobodných voľbách,
po demokracii a odstránení všetkého
ideového násilia a všetkých deformácií,
ktoré prinieslo násilné
preideologizovanie. Mrzí ma, že to v
študentoch a robotníkoch vypuklo až po
20 – 40 rokoch. Koľko krívd, násilia a
poškodenia zdravia a duševného zdravia
tu bolo popáchaných! Som šťastný, že sa
národ zobudil a zruší všetky krivdy. Že
sa zrušia štátne sanatóriá, aby každá
nemocnica mohla mať tiež takú úroveň
zásobenia liekmi. Aby sa mohol nejeden
z mnohých šuplíkov rukopisov uverejniť,
ktorý sa nemusí odideologizovať. Aby
duch slobody, duch duchovnej voľnosti
zavládol všade. Aby zmizla všetka
zastrašenosť a Duch Boží mohol
zavládnuť v dušiach bez
oklieštenia.“ Zrušenie krívd je
podmienkou nastolenia skutočnej
spravodlivosti. Jej garantom je Boh. Iba v
súlade s jeho vôľou je možné budovať
spravodlivú spoločnosť. Iba on je
garantom pravej slobody. Strauss mal
veľkú túžbu po ozdravení slovenského
národa. Keďže poznal príčinu
neporiadkov v spoločnosti, poznal aj
cestu obnovy: „Lebo to bola
deformácia spoločnosti cez deformáciu
človeka. Ide teda o ozdravenie človeka,
jeho vnútra a jeho očistu.“

Veľkosť národa

Strauss sa tešil všetkým pozitívam,
ktoré pozoroval v našom národe:
„Na Slovensku je množstvo
nadaných a mimoriadne nadaných ľudí v
rôznych vedných odboroch i v umení.
Každý je svojský typ, genetický,
formovaný krajinou a
prostredím.“ Ako vytrvalý hľadač
pravdy s mimoriadne silným intelektom
okrem zdravej racionality pozoroval aj
chorobnú, patogénnu: „My máme
na Slovensku, i mimo, veľa výborných
hláv a tvorivých mozgov. Syntetických,
originálnych, ale i takých, čo vlastnia
čudnú a neľútostnú racionalitu, tú
patogénnu.“ Dôsledky toho sú
katastrofálne. Ako „každý
patogénny tvor má svoje vitálne
špecifikum, a keď sa nevídane rozhojní,
zadusí samým sebou všetko, čo sa mu
postaví do cesty,“ rovnako
patogénna racionalita je schopná zadusiť
zdravé zmýšľania. Patogénnou
racionalitou, plnou emocionality sa
vyznačoval napr. Nietzsche. ktorý svojim
rečníckym umením pomýlil mnohých. Sú
ňou nakazení aj politickí populisti.
Dokážu strhnúť za sebou masy a zadusiť
ich zdravé zmýšľanie.

Straussa bolelo potupné zaobchádzanie
s duchovnou elitou slovenského národa.
V roku 1964 píše: „Tragédiou
Slovenska po mnohé generácie je
hazardovanie s talentami, nemožnosť
uplatňovať sa, pridúšanie zlými alebo
ničivými situáciami, zlé rozmiestňovanie
a okolnosti, ktoré nedovoľujú, aby sa
rozvinuli. I dnešok pozná desiatky
vedeckých i umeleckých zjavov, ktorých
životy sa stratili. Nevraživosť, hlúposť a
alkohol sú našimi vrahmi.
Kompromisníctvo, nestálosť a
korupčnosť sú našimi ničiteľmi. Závisť,
úzkoprsosť a neláska sú našimi
hrobármi. Stratený je ten, kto sa sám
zničí.“ Pýta sa: „Kde je ten
veľký národ, ktorý by si tak ľahkovážne
dovolil odpísať vedcov, spisovateľov a
básnikov ako my?“ Veď
„národ je natoľko nehodný,
nakoľko ľahko zahodí ľudí.“
Zodpovednosť za tieto krivdy v čase
totality niesli hlavne politickí
predstavitelia. Strauss dobre poznal
našich vedcov, spisovateľov a básnikov.
Mal preštudované mnohé ich diela.
Zdôrazňoval: „Nemožno zo slovenskej
duchovnej a umeleckej sféry vygumovať
Beniaka a Silana, Žarnova, Strmeňa a
Dilonga, Hanusa a Kútnika, Harantu a
Veigla, ale ani Tatarku a Karvaša,
Ťažkého, Hamadu a mnohých iných, z
vedeckej oblasti Valentína a Nováka,
Staríčka a Baníka, ktorí boli schopní
urobiť prinajmenšom to, čo robia tí
neeliminovaní.“ To boli svetlá svojej
doby. Preto s nádejou poznamenáva:
„Národ nie je stratený, kým je v
ňom jediná svetlá duša. Ani Cirkev nie je
na pokraji, kým je na svete jediný
svätý.“ Podľa Straussa potrebuje
Slovensko klan tvorivých duchov. Zdravé
zmýšľanie nesie stopy ducha
Božieho.

Strauss uvažoval o mieste slovenského
národa medzi ostatnými národmi:
„Mojím ideálom bolo odjakživa to,
aby sa Slovensko dostalo ako malé
kultúrne Švajčiarsko ako rovnocenný
partner medzi literárny svet
západu.“ Pomenúva neduhy,
ktoré je nutné odstrániť, aby sme
dosiahli žiadanú úroveň:
„Slovenskú kultúrnu klímu
zatieňuje niekoľko nepriaznivých
psychologických okolností, ktoré na nej
ležia ako mora. Je to predovšetkým
rozhádzanosť a neorganizovanosť času.
Strašne mnoho sa prevraví a postáva – i
duševne – a na to najpodstatnejšie
ostane málo času. Keby sa tak usilovne
pracovalo, ako sa fajčí, pije a klebetí,
bolo by toho oveľa viac. Ďalej sú to dve
spoločensky vývojove vysvetliteľné črty:
závisť a chamtivosť. Rozširovať sa o
týchto by bolo masochizmom. Treba ich
vykántriť, ak má Slovensko v koncerte
národov hrať rolu, ktorú by
mohlo.“ V tejto súvislosti
navrhoval program: „Duchovné a
etické normy urobiť spoločenskými
normami a slovenský národ adekvátnym
partnerom európskym i svetovým.
Nevyčleniť nič z dedičstva národa, ani
náboženskú členitú kultúru, ani
umeleckú a folklórnu. Veď vo všetkom je
cena každého pre všetkých.“
Každý národ sa má stať darom pre
ostatné národy. Hlboké vedomie vlastnej
identity nevedie človeka ani národ do
izolácie, ale umožňuje prinášať niečo
jedinečné iným ľuďom i národom.
Strauss si uvedomoval, že „nie je
žiadúca izolácia národov, veď je toľko
styčných bodov vo všetkých sférach
života.“

Strauss veľmi oceňoval otvorenosť ľudí
vlastniacich nadhľad: „Je šťastie,
že sú u nás aj ľudia, ktorí rozmýšľajú aj v
širokých kategóriách historických,
psychologických a
geopolitických.“ Túto myšlienku
rozvíja: „I na malom národe sa
môže ukázať formát veľkosti pri nažívaní
so susedmi a pri spôsobe riešenia i
konfliktných situácií. Akokoľvek sa môže
všetko zdať paradoxné, konečný efekt
môže byť jednoznačne veľkorysý,
nesebecký, s pohľadom na budúcnosť
nielen vlastnú, ale všeobecnú.“
Uprednostňoval duchovnú veľkosť
národa pred početnou: „Národy sa
azda v Božej evidencii nedelia na veľké
a malé podľa svetského numerického
významu. Veľký je ten národ, ktorého
členovia sú veľkých sŕdc, ktorí vedia
veľmi milovať a odpúšťať a vedia vyť
milosrdní a veľkorysí.“ Túžil po
duchovnej veľkosti nášho národa:
„Nech sa otvoria všetky brány vzájomnej
žičlivosti a nech sa zbavíme ostňa
intrigánstva rodinného a
národnostného.“

Predpokladom budovania bratských
vzťahov medzi národmi je viera v
jedného Boha, ktorý je naším Otcom.
Nasledujúca Straussova úvaha vychádza
z jeho živej viery: „Keby len každý
človek a každý národ v živote bol
schopný uplatniť budúcnostnú koncepciu
, lebo nik nežije izolovane a vzťahy sú
pospájané. Slávny čaj «vince te» by mal
byť ponúkaný pri konferenciách politikov
a vodcov národov, ale i pri
individuálnych vzťahoch ľudí. Každé
riešenie situácií a sporov môže mať
celoľudský dopad. Nič nie je izolované,
všetko sa týka i všetkých. Cez analýzu
nech previeva «audiatur et altera pars».
Áno, každý je za všetko a za všetkých
zodpovedný.“ Ako sa Kain
nemohol zbaviť zodpovednosti za svojho
brata Ábela, žiaden národ sa nemôže
zbaviť svojej zodpovednosti vo vzťahu k
iným národom. Podľa Straussa má
Slovensko spolu s ostatnými
slavianskymi národmi zmysel pre
srdečnú bratskosť, ktorá západnej
racionalisticko-utilitaristickej spoločnosti
plnej egoistického individualizmu chýba.
Preto píše: „Myslím, že životný
elán slavianskych národov a
rozžhavenosť všetkých východnejších
sŕdc a duší i v otázke všeobjímajúcej
bratskosti a sociálnej spravodlivosti i
náboženskej integrácie pomôžu ešte v
mnohom nevládnejším srdciam národov
západných.“

O veriacich Rusoch poznamenáva Július
Rybák, že „hoci by chceli dezertovať z
komunizmu, nikdy by nechceli
dezertovať z Ruska, dávajú prednosť
tomu, že zostanú a budú trpieť, aby
vytvorili – ako ich otcovia verili, že sa raz
stane – Sväté Rusko.“ Strauss mal
možnosť dezertovať zo Slovenska na
Západ, kde mohol mať pred sebou
skvelú profesionálnu kariéru. On chcel
byť na Slovensku v čase
prenasledovania Cirkvi a prispieť svojim
dielom k obnove Slovenska.

Kolakovič vysoko hodnotil spiritualitu
Rusov: „Ruskí ľudia patria medzi
skvelých ľudí na Božej zemi. Sú azda
najhlbšími metafyzikmi zo všetkých
metafyzikov. Majú hlbší pohľad na
utrpenie a nápravu ako ktokoľvek iný,
možno až na Španielov. Rusi majú
vedomie mesiánskeho poslania zjednotiť
Východ a Západ, ktoré nenájdete u
nijakých iných ľudí, až na Židov
predkresťanskej doby.“ Môžeme dodať,
že aj v poľskom národe sa nachádza
mesiánska myšlienka, ktorá sa prebudila
hlavne po zvolení Karola Wojtylu za
pápeža. Mesiánske poslanie nie je niečo
negatívne, niečo čím by sa človek alebo
národ vyvyšoval nad iných ľudí, či
národy. Mesiánske poslanie je poslanie,
ktoré dal človeka alebo národu Boh. On
posiela svojich vyvolených do sveta, aby
šírili jeho kráľovstvo. Mesiánske poslanie
je službou iným ľuďom, iným národom.
Ono musí viesť človeka i národ k pokore
a nie k povyšovaniu sa nad iných ľudí,
alebo nad iné národy. Strauss si bol
vedomí tohto poslania ako Slovák
katolík, ktorý ostal Židom.