K stému výročiu narodenia Ladislava Hanusa (26. 2. 1907 – 7. 3. 1994)

Ladislav Hanus o Pavlovi Straussovi

,,…Odskočilo sa do Nitry do Straussovcov, na subtílny rozhovor s Paľkom Straussom. Pri­már, chirurg, kapacita, filozof, básnik, hudob­ník. Starý priateľ, aj s manželkou z Mikuláša. Zduchovnený konvertita. Vzácny idealista. Žije vo svojom čistom vysokom duchovnom svete. Aké je potrebné pre náš život, že exakt­nú vedu spája s kultúrnou univerzálnosťou a s integrálnou hĺbkou. Špeciálnosť sa tu pre­hodnocuje hierarchiou hodnôt. Ako pútavo sa nám čítajú jeho knižočky – meditácie o živote a smrti, o láskavej bolesti, o všetkom, čo môže dušou človeka hýbať (Zákruty bez ciest). Soli­lokvia sú to, kde myšlienky spontánne samy sa registrujú. „Naša generácia prežila toľko, že sa jej nebezpečenstvo zdá bezpečnejším než bez­pečnosť. Z bezpečnosti sa stalo už len očakáva­nie nebezpečenstva.“ „Žiť znamená vždy mať ťažkosti a problémy. Veď i kvety zla sú kvety. Treba len vedieť objaviť ich krásu.“ „Veda je vlastne nesprávny názov. Zapodieva sa tým, čo nevieme.“ „Človek rezonuje len na to, na čo je vnútorne uspôsobený. Na čo má duševnú anténu. A tak vlastne prichádzame správnym cestovaním k sebe. Môžeme prekročiť desiatky hraníc, hranice svojich vnútorných dimenzií neprekročíme.“ (Duševná turistika). „Utrpenie nie je, ako sa myslí, životným deficitom,aleži­votnou formou, ktorou sa živo získava hĺbkový rozmer.“(Skoro len sebe).

Dobre si zaštepiť tieto zrnká pre život. Zá­sady a zásadovosť potrebujeme. Sú to zväčša paradoxy. Môžeme povedať, náš Chesterton. V čase znehodnotenia hodnôt, v čase duchovné­ho chaosu, nedá sa ináč písať, iba v parado­xoch. Nech to len dobre udrie po nose. Nech to len morí lúštením. S Paľkom Straussom, v jeho pracovni zapadnúť, vysoké sympózium. Tichá melanchólia. Presvitá veselosť vykúpeného die­ťaťa. Aj v dnešnom čase sú niekde duchovné hody.“

(Jozef Kútnik-Šmálov, str. 253-254.)

Ladislav Hanus: O priateľstve

…Kamarátstvo je vysoká hodnota a mnohým dostačí. Ale priateľstvo je to ešte nie. Pria­teľstvo – to je celkom nový svet. Osve sa treba nad ním zamyslieť. (…)

Priateľstvo je inšie a oveľa viac. Býva vlastne veľmi zriedkavé, lebo zriedka je naň niekto schopný. Vyžaduje najvyššie osobné predpoklady. A dvíha do najvyššej výšky.  Priateľstvo je spoločenstvo duší. Nielen diela, ideálov, osudu, toho objektívneho vonkajšieho. Ale blízkosť toho vnútorného, najosobnejšieho. To už ústi do tajomstva. A to je ťažké.

…Ako sa vec stavia do svojho svetla, priateľstvo je problém a riziko. Premnoho vecí člo­veka odrádza a volí radšej ostať v svojej samote. Je to alternatíva. Vysoká hra. Ale len preto, lebo priateľstvo po Bohu je najväčšie obohatenie osobného života. Je podstatne viac ako len samota. A najväčšie riziko. Získať, alebo stratiť všetko. (…)

Návrat k priateľstvu závisí od nového vybudovania človeka podľa pochopu obrazu bo­žieho. Od nového metafyzického zakotvenia v náboženskom podklade.

Sebectvo sa príliš rozhostilo po oblastiach života. Ak indivíduum je posledný cieľ, všet­ko ostatné a aj človek je už iba prostriedok. Tento náhľad na človeka ako na prostriedok zničil ovzdušie priateľstva. Vráti sa, až sa navráti úcta k človeku ako tajomstvu božiemu. Škebľa sa bojí otvoriť, aby ju citrónom neokvapkali a nevchlípli. Priateľstvo znamená vpus­tiť do krážov svojho osobného sveta. Najďalej, do osobného tajomstva. Otvoriť sa bytost­nou dôverou a zniesť riziko, že sa dávam na pospas. Že všetko dávam, čo len môžem. Dáva sa, aby sa získalo všetko. Tá istá otvorenosť sa čaká aj od druhého. Čaká sa jeho prúdenie ku mne. Stretnutie dvoch svetov. Dotyk vzácností. Dvojnosť, ktorá sa utvára v hĺbkach, v samote a v mlčaní, zo dvoch v jedno tajomstvo. (…)

…Iba priateľ pozná svojho človeka naozaj. Jemným inštinktom vycíti, kedy má potrebu samoty, kedy by ho za svet nevyrušil, a zas, inštinktom skôr vycíti, kedy má indigenciu po človeku. Zjaví sa ako duch na intímnu hodinku. Ktorá sa nemusí stráviť rozhovorom. „Okolo stola“ sa môže aj mlčať. To je najkrajšie prúdenie svetov. Táto výmena sa deje aj na diaľku, ponad čas a priestory. Pri knihe, pri krásnom zážitku čiže sa cíti prítomnosť druhého, jeho účasť a súhlas, odpoveď a otázka. Priateľ vždy žije v bytostnom vedomí toho druhého. Je. Je sebe. A aj mne je. I ja som. A jemu som. Ťažisko bytia sa navzájom prenáša. Priateľ pozná bytostné zákony priateľa. Ctí si ich. Uznáva ich. Necháva ich právo a platnosť. Nijako sa nepodkladá za pedagóga, aby mu vnucoval svoje náhľady a vôľu. Priateľstvo nie je možné, keď niekto je len výchovným materiálom podľa predstáv druhého. (…) Priateľstvo je výchova, vzájomná výchova, ale v inom zmysle. Nie stlačenie môjho a vtlačenie cudzie­ho. V priateľstve sa uskutočňuje tajomstvo, ako sa osobný život rozvíja v dokonalej slobode vo voľných rozmeroch k šírkam, k výškam. A spolu je to spoluprúdenie s druhým svetom. Vzájomné prenikanie sa, splývanie a rozplývanie. Nie potlačenie osoby. Práve možnosť naj­väčšieho rozvinutia individuality. Samotou sa vlastné nevyjadrí. Poznáva sa iba porovnáva­ním s druhým osobitným svetom. (…)

Je to vysoká sféra absolútnych ideálov. V priateľstve má miesto iba absolútne. Sníma sa na grunte bytia, deje sa iba v absolútnej šľachetnosti. Je to akási zmluva vernosti: nielen sebe osobne. I to osobné je tu menšia hodnota. Východisko. Ale sľub služby ideálom. Dva životy sa vztyčujú najvyššie, zaväzujú sa na najvyššie. Priateľstvo je priestor pre rozvinutie a dozretie najvyššej šľachetnosti. Preto priateľstvo podstatne patrí do života duchovného človeka. Bez tejto hodnoty sa nerozvinie to vlastné vo vlastný formát. Nie je možné, aby sa to stalo bez priateľstva. V živote veľkých ľudí, najvyššieho formátu, zbožných ľudí, ľudskej vrúcnosti, nevyhnutne naďabíme na tajomstvo priateľstva. A aj sami sotva by mohli roz­povedať, quanta fecit animae meae. I pri veľkom určení život bez priateľstva sa nerozvinie. Zakrpatie v čomsi podstatnom. Preto priateľstvo je milosť. (…)

…Človek človeku je milosťou. Ako „nemám človeka“ je bolestná strata, tak „mám, na­šiel som človeka“ je milosť. V ušľachtilom človeku je veľa slnečnej žiary. Veľa a s Bohom všetko zmôže. Väčšie ľadové obaly prepáli ako Helios. Keď sa ten druhý dostane do krážov tejto žiary, celý zasvieti ako prášok v slnečnom lúči. Všetka jeho bezvýznamnosť, slabosť, chyby, sa prepália v číre svetlo a možno, že v ňom prebudí novú tvárnu silu. Každý človek môže byť materiálom pre priateľstvo. Môže byť povznesený do tejto sféry. Každý človek môže nájsť niekoho, kto v neho  v e r í , kto sa mu s celým bytím venuje a preberie v ňom najlepšie sily.

Priateľstvo je najšľachetnejší ľudský vzťah. Vytvára verejnosť (je to sféra exkluzívna) i širšiu spoločnosť. Len medzi málo ľuďmi je možné, najskôr medzi dvoma. Ale je šľachet­ným kvasom celej pospolitosti. Sú to  o h n i s k á ,  ktoré obopínajú napokon celé žitie v ďalekom okruhu. Sú to normy výšky, na ktoré sa nevdojak hľadí, ktoré riadia myslenie a konanie. (Podč. J. R.) Žiadúcne by bolo, aby priateľstvo bolo základom ľudských zväzkov vôbec. Základom pomeru vychovávateľa ku chovancom, muža k žene. Aby na túto duchov­nú úroveň bolo povznesené manželstvo a i vzťah detí k rodičom. I zbožnosť je napokon priateľský vťah, vrúcna výmena, priepastná dôvernosť. Ale pri vedomí malosti a priepast­nej vzdialenosti.

(Z Hanusovej práce Rozprava o kultúrnosti vybral J. R.)

O príbuznosti oboch duchov

Názorným a presvedčivým dokladom toho, aké blízke typy vedomia predstavujú Hanus a Strauss, nám môže poslúžiť kontrastný dvoj­portrét Hanusa a Kútnika-Šmálova (z Hanusovho pera v monografiiJozef Kútnik-Šmálov, str. 229-230).

Najprv však záznam zo Zápisníka:

(28. 6. 05)  Začítal som sa do úvodu k Hanusovmu Kútnikovi – a v momente nadobudneš dojem VRCHOLU, ktorému ani v Tatrách nevieš nájsť paralelu – najskôr HIMALÁJE.

Áno: slovenská osemtisícovka!  (J.R.)

•     •

Protiklad našich naturelov v najhlbšom väzil v tom: v rozdielnosti základného postoja ku veciam, k otázkam, k problémom, k riešeniu, t. j. v základnom rozdiele pohľadu, postoja, najmä metódy, postupu, ako na to. Kútnik bol totálny. Za dobro, za poznanou pravdou sa treba vrhnúť celou váhou, celým nasadením osoby. A bezohľadne. V náro­de, v náboženstve, v kultúre, v spoločenskej diskusii. Bol obávaným debatérom. Z krátkej rezervy vyrútil sa ako čierny blesk. „Koho Kút­nik dorazí, ten sa viac nepozbiera,“ sa povedalo. To bola totálnosť jeho povahy. Vehemencia jeho duchovnej moci.

Znovu a znovu sme si to v tejto kardinálnej veci rozdali. Aj ja som hovoril z presvedčenia, zo svojho presvedčenia, zo svojho postoja, ktorý vyplýval nielen z mojej povahy, ale  rezultátu, ku ktorému som došiel životom, skúsenosťou, myslením, prácou na duchovnom poli. Treba sa vystríhať výlučnému, čiže úzkemu pohľadu. Priam obávať sa ho treba, aby sme doň neupadli, hoc aj znenazdajky. Práve keď hľa­dáme pravdu, treba sa nám upokojiť, treba sa nám disponovať pre in­tegrálnu skutočnosť, aby sme videli všetko, všetky faktory, ktorými sa pravda prejavuje. To vyžaduje duševnú šírku. Šírku ducha, celej osoby, to stále zdôrazňujem a vyznávam. Treba vidieť nielen jedno, ale i to, i to, čo k celkovému pohľadu patrí a čo skutkový stav veci konštituuje. Kútnik to nazval kompromisom, čiže ľahším riešením. Oponoval som: nie je to kompromis, ale zásadnosť. Práve povahovou vehemenciou zastávať jeden výlučný postoj, jeden výlučný fakt, čiže jednostrannosť a jednopólovosť, je to ľahšie riešenie. V celých dejinách ducha sa tento výlučný postoj prejavil ako heretický a schizmatický – sú to dejiny heréz a rozkolov: opierať sa o jeden fakt, o jednu čiastkovú pravdu, je skutková podstata herézy. Má pravdu vo svojom jednom póle, v úzkom výseku čiastočnej pravdy. Ale nemá pravdu z postoja celku. Preto Cirkev má podstatný atribút: katolícka. Že vždy zdôrazňuje ce­lok. Preto je „Mater et Magistra“, „Matka a Učiteľka“. Sledovať svoju výlučnú tézu je ľahšie riešenie. Nazývam to „junáctvom“, s valaškou v rukách. Vyreve, vytúži sa, kým trvá opar. A potom spľasne, keď sa vybúri. No idea a program je to nie. Toto je základný problém nášho národného charakteru. Opierať sa o krajnosť je ľahšie. Ale pojať obe krajnosti v jedno, v jednu rovnováhu, v jednu vyrovnávajúcu syntézu, a toto napätie vydržať, práve to je to ťažké, to najťažšie. V dejinách najviac zavážili nie plamenní revolucionári, tribúnovia ľudu, ale veľkí, syntetickí, vyrovnávajúci duchovia, múdri myslitelia a spolu vedúce hlavy pospolitosti a svojej doby: Perikles, Augustus, Karol Veľký, Tho­mas Morus. Čo nám chýba, my najviacej sa máme učiť tvorivej múd­rosti. Je to tá pravá „coincidentia oppositorum“, vyrovnávanie protív. Týmto postojom som oponoval Kútnikovi. Boli sme protiklady. Ale práve syntéza nás dvoch spolu bola tvorivá rovnováha. Uznával som ho. Mal som úctu k jeho odvážnej povahe. A aj on, hoc horko-ťažko, vari niekedy so škrípaním zubov, uznával aj mňa.

„Musíme sa… znovu vrátiť k podstate bytia a pýtať sa, čo je práca, ako sa na ňu máme pozerať v súvislosti so životom, čo je právo, zákon, ak nám majú pomáhať a nie prekážať. Čo je to vlastníctvo? Je v súlade s právom, alebo je protiprávne? Čo je skutočný rozkaz a  čo ho umožňu­je? Čo je poslušnosť a ako je to s ňou vzhľadom na ľudskú slobodu? Čo znamenajú zdravie, nemoc, smrť? Čo je priateľstvo a družnosť? Kedy si náklonnosť k inému človekovi môže robiť nárok na meno „láska“? Čo znamená to spojenie muža a ženy, ktoré sa nazýva manželstvom? Ktoré už natoľko zdivočelo, že len máloktorí, ako sa zdá, majú o ňom akúsi predstavu, i keď ono nesie celé ľudské bytie. Existujú stupnice hodnôt? Čo je potom podľa takejto stupnice najdôležitejšie? A čo je menej dôležité? Čo má rovnakú cenu? A tak podobne…

Žijeme z týchto základných skutočností, pre ne a s nimi. Mani­pulujeme s nimi, zaraďujeme ich, reformujeme ich. Vieme však, čím vlastne sú? Zrejme nie, inak by sme nemohli s nimi zaobchádzať tak nedbalo. Musíme sa teda naučiť, a to nielen rozumom, ale tak, aby sme sa dostali k ich podstate, aby sme stretli ich zmysel.“

(Romano Guardini, Moc, str. 65)

Julo Rybák: K téme Hanus – Strauss

Pri príprave tohto „hanusovského“ čísla Listov PS mi prišiel do rúk môj denníkový záznam z 15. marca 1994:

„Spomínam si na včerajší televízny prenos z pohrebu pána Ladi­slava Hanusa – vôbec som nevedel o jeho úmrtí.

Ako by sa malo zatriasť Slovensko pri strate tohto velikána! A ono sa zatiaľ otriasa politickými zemetraseniami, vyvolávanými prí­zemnými vášňami primitívov.

Zapamätaj si, Slovensko, že v ten istý deň, keď si pochovávalo Hanusa, istý politický klan vystúpil s bombastickým plánom zúrivej, priam krvnej pomsty!

A národ – kde si, národ?!

Akú odozvu môže toto úmrtie vyvolať na Zobore!“

(Porovnaj naše: V dotyku s Pavlom Straussom, 1997, s. 17-18.)

Znova sa vo mne prebudila zvedavosť, akú odozvu vyvola­la Hanusova smrť u Straussovcov, čo ma podnietilo siahnuť za Straussovým (zatiaľ rukopisným) denníkom z roku 1994 Body is­toty. A tam idú v príslušné marcové dni – necelé tri mesiace pred Straussovou smrťou! – takéto záznamy:

7. 3. 94

Modlitba ako prvý výkrik filozofie.

Okolo mojej chorej duše je barikáda slov. Sú rôzne typy pozna­nia. Iný je u svätca a iný u bežného občana.

8. 3. 94

Svet sa stále preosieva. Kto z nás a čo z nás ostane pri ostatnom rátaní. Znepokojuje ma problém prorokov. Skúsim ich v eseji vy­hraniť. (Úryvky z nej nájde čitateľ v Listoch PS č. 5, s. 3 – J. R.) Žije­me vedome vo vesmíre a všetkých jeho problémov. I vesmír duší je poprerývaný výskytom prorockých osobností, ktoré v mechaniz­me vesmírnom znamenali vývojový zlom. Lenže dnes považujem za osobnosti prorocké i zlomových mysliteľov, vedcov, básnikov. Blondel, Teilhard de Chardin, Hviezdoslav, Rúfus, Einstein, sv. Otec.

9. 3. 94

Prepadáme sa svetom večnosti. Teraz nám unikol veľký sloven­ský človek a kňaz; náš Dr. Lacko Hanus, veľký estét, spisovateľ a filozof.

Kdekoľvek sa pozrie človek, vždy narážajú na seba rôzne sve­ty a svetonázory. Raz je Voltaire a Rousseau, inde Sartre a všetko proti nemu. A v každej duši sú náznaky rozporov. Každý človek pozostáva z dvoch svetov, z dvoch ľudí. Ani existencialisti to ne­mali ľahké. Ani Brahms a Billroth to nemali ľahké. A my máme mikroparlament a všetci sú proti všetkým. Kde a ako sa to skončí.

10. 3. 94

Úbohé Slovensko. Doteraz ešte nebola taká roztržka a nejed­notnosť našich poslancov. Roztržka všetkých proti všetkým neveští nič dobrého. V nikom a v ničom nevidno náznak kresťanskosti. Len Duch Svätý nás cez naše vnútro môže zachrániť. Pritom nás opustil Prof. Lacko Hanus, najväčšia a najušľachtilejšia sloven­ská osobnosť. Bože, pomôž nám. (Podč. J. R.)

11. 3. 94

Úbohé Slovensko. Roztržka všetkých so všetkými. Do čoho vy­ústi taký ostentatívny úbytok lásky. Kto vykreslí budúcnosť.

Všetko treba pomenovať. Na všetkom je to podstatné meno. Akoby meno až vytvorilo entitu. A na tom sa stavia. Od Boha po objekty umenia. Na šťastie, že sa hudba obíde aj bez toho. Kde za­čína substancia všetkého.

13. 3. 94

Smrťou preciedzam svoje chvíle. A vidím ich spochybnené sko­ro u všetkých svojich blízkych. Len Kristus, nový Adam, nás dvíha zo všetkých ošemetností. Večný Otče, chráň a zachráň Slovensko.

Takí sme hlúpi a zlí. Či sa na nás nezadrhne vývoj sveta. Za čo nás budú považovať paleontológovia o tisíc rokov.

• •     •

Človeka úplne zamrazí pri predstave, aký to bol rok – 1994 – keď po sebe odišli na druhý svet také tri stĺpy slovenského ducha: Hanus, Strauss, Strmeň!

Na margo oných marcových dní 1994 sa mi môj Zápisník pri­hovára ešte jedným záznamom – na tretí deň po Hanusovej smrti, o ktorej som nevedel:

(10. marec 94) Hladím dlaňou Felixovu fotografiu,ktorúsomsi kedysi vlepil do Zápisníka, a hovorím si: „Jožko Felix! Liptov! Múdra hlava!“

Patróni Slovenska! Aké krásne ľudské typy! Aké charaktery! – A akými mravčekmi sú oproti nim tí, čo sa v tejto dobe pasujú za vodcov národa!

Jedna z nádherných náhod! – že po slovách, ktoré som si práve zapísal, prídem v zošite k veršomVilka Turčányho („O tú cestu po nábreží“), kde volá na Dunaj:

Hlásaj, že národ z dávnych mrákot vstal,

bo duchov mal, čo boli viac než kráľmi:

nech z nábrežia už nezaznieva žiaľ  –

len vďačné žalmy!

Sem, národ, osaď, nech vidí celý svet,

za sochou sochu ako krásnu slohu,

aby i sám si čul v nich lásku znieť –

k vlasti i k Bohu!

Aby si videl, kto ťa túžil viesť

k životu v pravde, v slobode, cti, práve!

Veď vždy šlo o to nájsť tú cestu ciest –

k večitej sláve.

K tej ceste im tu sochoradie vztýč  –

a budú svedčiť s Dunajom i Botto,

Kuzmány, Moyzes, Milkin, Sládkovič…

vždy nám šlo o to.

Je čas, Slováci, začať napĺňať Turčányho víziu nábrežného so­choradia skutkom!

„Netreba sa báť banálnych duchov, ktorí svoju úbohosť vydá­vajú za normu. Ani uhýbať vyškieraniu sa tupcov. Ich hlavným príznakom je neschopnosť postrehnúť iný, existujúci svet, kto­rého percepcia presahuje ich nočníkový duchovný a spoločen­sko-genitálny obzor.

Treba sa pokúsiť priplaziť na oné krajné medze existencie, kde začínajú byť nič a všetko jedným. Kde sú zdroje utrpenia zabsolutizované v zdrojoch lásky. Kde nemôže byť úbytku, bo všetko je. Kde je strata premenou. A premena ziskom.

Či vidíme opar nad mestom, či opar nad dejinami národov od Abrahámovho mesta Ur po terajšie plodné boky mliečnej cesty smilstva, ľudstva osprosteného chlipnosťou a žravosťou, túžba ľudského srdca ostáva rovnaká. A ako sú vrstvenia v útrobách zeme, objavné prierezy profilmivrchov,súivovesmí­re poznania úrovne rozlične dosiahnuteľné. Je isté, že v duchov­nej ekonomike sa na určitých poludníkoch stretajú určité silové polia, ktoré nadnášajú určité indivíduá rozličných národov  a povolaní a rozličných vekov. Tu je len jedna blízkosť a jedno príbuzenstvo: tých, čo sa dostali do určitých polôh a dotykov tých istých výšok. Tí vedia, že sú z jednej rodiny poznania a vnímania. To sú tie skutočné príbuzenstvá a národnosti bás­nikov, mysliteľov. Podľa potencie duchovnej objavnosti sa jedni šmýkajú po pľuštiach historických a spoločenských rozprávač­ských konvencií, iní zas vystrčia tykadlá, či vo vede, či v umení a myslení, do neznáma.“

(Pavol Strauss, Torzo ticha, s. 16-17.)