Dýchali sme krištáľovočistý vzduch toho istého, krásou požehnaného kraja, obklo­povaní atmosférou toho istého prostredia už v čase, keď sme jeden o existencii toho druhého nemali ani tušenia. Liptovský Svätý Mikuláš. Vidiecke mestečko, ktoré vedelo bohato žiť zo svojich vlastných kul­túrnych zdrojov a tradícií. Sedávali sme v laviciach toho istého gymnázia. Sýtili sme sa z tých istých prameňov, ibaže v odliš­ných časových intervaloch. Tak to bolo dané, ako že nikto si nevyberá miesto ani čas svojho príchodu na tento neopakova­teľný svet.

Stretnúť sa osobne nám bolo súdené až po rozhodujúcich kapitolách nášho vlast­ného nezameniteľného bytia. Ako sa hovo­rí – už hotoví ľudia. On – vtedy nitriansky lekár, ja – učiteľ na Katedre slovenskej lite­ratúry v Bratislave.

x-x

Ani už neviem, kto ho priviedol k nám do Fialkového údolia. Ale už pri prvom našom stretnutí zaznel medzi nami dvo­ma nezvučný harmonický akord. Určite ho počul aj on, veď jeho druhou múzou bola hudba.

x-x

Nežilo sa mu vtedy dobre. Publikoval totiž niečo v Cyrilo-metodskom ústave v Ríme. Odpoveď starej vrchnosti bola okamžitá: zákaz čokoľvek publikovať doma. Razant­ná „principiálnosť“ bola vtedy odznakom, ktorý sa nosil na klope dobových kabátov. Prevrátených i neprevrátených.

Nebolo mi problémom pochopiť, ako mu je, veď som čosi podobné zažil v päť­desiatych rokoch ja sám. Ibaže som si ten zákaz publikovať uložil osobne. Dodnes to neľutujem, akokoľvek to vtedy nebolo ľah­ké. Snažil som sa ho presvedčiť – a darilo sa mi to -, že ak si autor urobí azyl z vlastného šuplíka, to nie je najhorší azyl, ak autorovi žičí nevyspytateľná tvorba.

Tušil, či vedel to, aj on. A vykupoval sa tvorbou, tá mu predsa žičila. Tak sa rodi­li Zákruty bez ciest, či Človek pre nikoho. Poznal som to jeho  „výkupné“ už z jeho rukopisov.

x-x

Takto sa, akýmsi prirodzeným samospá­dom, začali naše pravidelné stretávania. Najprv ako neodmysliteľná súčasť jeho le­kárskych ciest do Bratislavy a pozvoľna aj mojich rodinných ciest do Nitry k nemu na Puškinovu ulicu. Prinášalo to obojstrannú radosť. Diskutovať s ním bolo vzájomným duchovným obohacovaním sa. Zistil som, že počas svojich medických štúdií vo Vied­ni absorboval európsku dovtedajšiu lite­ratúru vo všetkých jej vrcholkoch a veľmi veľa sa od nej naučil. Tak veľa, že mohol ako básnik debutovať knižkou po nemecky písaných básní.

x-x

Naše návštevy sa pozvoľna stávali zdro­jom ťažko opísateľného ľudského múdreho tepla. Ich atmosféru zafixovaljedenfilmo­vý záznam, ktorý spolu so svojou manžel­kou Evou urobil spoločný priateľ a krajan Janko Kollár.

V to popoludnie bola u Straussov s nami aj Maša Haľamová. Pozvoľna sme sa všetci traja – Maška, Paľko a ja začali otvá­rať, hovoriac o svojich zážitkoch v oných chvíľach, keď sme sa uchádzali o báseň a ona našu túžbu po nej opätovala. Taktiež o chvíľach, keď tú našu túžbu neopäto­vala, pretože nebola doma a na svete niet cestovného poriadku, podľa ktorého by sa dalo určiť, kadiaľ sa báseň práve túla. Bolo to magické popoludnie.

x-x

Onedlho nastal čas, keď dôchodca Strauss zistil, že si nutne potrebuje prilepšiť na ži­vobytí. A tak chirurg Strauss začal nadslu­hovať na prosektúre.

A tých nemluvných a nehybných, medzi ktorými tam „nadsluhoval“, láskavo nazval: moji tichí pacienti. A bolo v tom toľko sú­citu s ľudským údelom, že sa mi pri tom zovrelo hrdlo.

x-x

A napokon sa tým tichým pacientom stal on sám. Začiatok básne, ktorou som sa s ním lúčil, znie takto:

„Budeme vyvolaní po mene

A bude nás tam veľa.“

Tie slová nie sú tam náhodou. Sú ve­domou ilúziou na záver Halasovej básne o Jiřím Ortenovi, mladom českom básnikovi židovského pôvodu, ktorého na uliciach Brna zabilo auto gestapa.

„Až v katedrálach budou plout ryby,

tento básník vyvolán bude jménem.“

Aj Pavol Strauss určite bude vyvolaný po mene.

Bol to človek nielen nesmierne múdry.

Bol to človek láskavý a ľudský.

Človek, ktorý sa Bohu vydaril.