Po druhej svetovej vojne na jar v roku 1946 prišiel do malého okresného mestečka Skalica mladý ambiciózny lekár Dr. Pavol Strauss. Svoje medicínske vedomosti získané na univerzitách vo Viedni, Prahe a na stáži v Zürichu plne zúročil v modernom Unrou vybavenom špitáli, ako volal Skalickú nemocnicu. Bol riaditeľom a potom primárom chirurgického oddelenia Okresnej nemocnice Milosrdných bratov. Šírka jeho chirurgických zákrokov bola na takej vysokej úrovni, že aj po štyridsiatich rokoch na tom istom oddelení paleta zákrokov nedosahovala repertoár z roku 1947. Na oddelení mal personál veľmi schopný, ktorý si sám vyškolil. Vážil si všetkých a bol k nim úctivý. To mu prinášalo oddanosť a vernosť personálu.
Na ilustráciu, bol medzi nimi aj jeden mladý chlapec Miško Ostrienka z detského domova z Podkarpatskej Rusi, ktorý bol simplexná osobnosť, ale dobrosrdečný. Pán primár, vidiac jeho neúspešné snahy zamestnať sa v nemocnici, zavolal si ho a vyškolil ho za ošetrovateľa na sadrovni, kde potom pôsobil vyše štyridsať rokov a svojou odbornosťou a ochotou bol známy na celom okolí.
Primárov prístup k pacientom bol vždy ústretový, ľudský a vždy v dobrej nálade. Na vizity prichádzal presne, s úsmevom, zastanúc sa pacientov, ktorí boli nejako diskriminovaní. Jednu pacientku, ktorá neustále vyrábala handrové bábiky a sestry ju nemali radi a prenasledovali za neporiadok, on na vizite pochválil, že popri chorobe je schopná vykonávať aj túto prácu. Ženy spravidla volal teta, čo bolo na Záhorí veľké nóvum a považovalo sa to za vyznamenanie. Pred každou vážnejšou operáciou sa išiel pomodliť do nemocničnej kaplnky, kde prosil o silu a pokoj pri operácii. Úspech po operácii a uzdravenie pacienta pripisoval vždy Panne Márii. Raz operoval jednu babku, ktorá mala rakovinu pečene; vidiac veľkosť procesu pri operácii, zašil ju a domácim povedal, že jej dni sú spočítané. Po roku babka prišla na kontrolu. Na otázku, ako sa cíti, odvetila: „Výborne, veď ste ma Vy operovali, pán primár.“ Vďačnosť pacientov, ktorí sa revanšovali naturáliami, hneď prostredníctvom svojej manželky posúval do sociálne slabých rodín a tam, kde mali veľa detí.
S kolegami udržoval familiárne styky, pozýval ich na domáce posedenia pri káve, hudbe či už z platní, alebo sám hrával na klavíri. Rád pritom debatovával na filozofické a odborné otázky, pričom rešpektoval aj ich nie celkom vyzreté názory. Často žartoval a mal svojský humor, ktorým rád častoval tých, čo ho obklopovali. Synovi hovorieval: „Ako to chodíš, keď máš stále jednu nohu vzadu!“ Navštevovali ho aj umelci, ako akademický maliar Július Koreszka; nedocenený trpel depresiami a ekonomickým nedostatkom, a u uja Paľa našiel vždy dobré slovo a aj finančnú podporu. Podobne aj herec Gusto Valach, ktorý bol spočiatku na výslní, ale keď odmietol úlohu v Hochhuthovom Zástupcovi, trel biedu s piatimi deťmi ako robotník v pekárni. Aj tento často navštevoval pána primára, ktorý ho pod-poroval nielen morálne. Totalitné autority päťdesiatych rokov trpeli vyhranenosť a odmietavý postoj k totalitnej mašinérii Dr. Straussa len preto, že ho potrebovali a sami chceli byť ošetrovaní odborníkom. Ale prišiel čas, keď vyhlásili všetkým primárom: „Ak neprestanete chodiť do kostola, nemôžete zostať vo funkcii.“ Všetci prestali, alebo chodili do kostola mimo mesto, len pán primár Strauss neprestal. Premýšľal, radil sa, ako sa zachovať. Pýtal sa aj môjho otca, ktorý prešiel komunistickým koncentrákom. On mu odporučil ostať verný Bohu. Rozhodnutie nebolo ani ľahké, ani jednoduché. Odchod z primárskeho miesta, ktoré vybudoval a zveľadil, do nových podmienok, kde mal byť len ako ambulantný lekár, bolo pokorujúce, dehonestujúce a deptajúce. S ťažkým srdcom a pocitom oprávnenej krivdy odchádza, zanechajúc v Skalici svoj najväčší rozmach medicínsky, a nie zanedbateľný aj kultúrny. Písomnosti, ktoré mal v rukopisoch, a kúsok kôrky chleba a kocku cukru so snubnými prsteňmi, dedičstvo to po rodičoch, mal zakopané u nás v záhrade pre prípadnú domovú prehliadku. Lebo len toto boli jeho skutočné poklady.
Na novom pôsobisku sa presadil ako schopný a prezieravý človek, takže ho chtiac-nechtiac muselo akceptovať i oceniť.
Do Skalice sa aj po rokoch vracia rád aj so svojou rodinou. Zostane v mysli mnohých, ktorí ho pozorovali, ako svojím tempom brázdi ulicami Skalice, uzobraný do svojho vnútra, smerujúc najčastejšie do kostola, kde odnášal svoje bolesti i radosti, a potom plným priehrštím rozdával pokoj svojim pacientom i blízkym.

Pán primár, mali sme Vás radi, bolo nám s Vami dobre.