(29. 11. 1989)

Sú situácie v živote, i revolučné, keď je namieste len „sancta indiferentia“. Vždy keď narážame na vlastné defekty a narušenosti, sú defekty spoločnosti iba východiskom na kodifikáciu nového typu defektov. Na to pasuje myšlienka Victora Huga: „Bieda vedie ľud k revolúciám, a revolúcie zas vedú ľud späť do biedy.“
A tak sa ľudstvo pľahočí aj u nás s veľkým elánom, aby sa prekonala násilná jednostranná ideologizácia k voľnému humanistickému nažívaniu. Aby sa mohol uplatniť každý talent, rozvinúť každý nápad, kultúrny a duchovný.
Základné princípy života sa vždy znovu vynoria. Môžu mať rôzny výzor spoločenský. Zúženie dýchacích orgánov má vždy za následok duchovnú hypoxiu, proti ktorej sa tkanivá bránia. A to sa manifestuje rôznym spôsobom v malom i vo veľkom obehu života. Kto sa nebál dlho čušať, nebude sa báť ani vykríknuť.

(30. 11. 89)

Hladina verejného života a ducha je momentálne veľmi rozbúrená. I citová sféra je rozrušená, a v tej dislokácií pôvodných intencií môže prísť aj k inadekvátnym reakciám. V boji proti starej intolerancii môže prísť k výtvorom novej. V búrlivých časoch sa treba držať starej temperancie. Počas operácie možno dospieť k novým náhľadom a koncepciám, ale nemožno prestať operovať.
Obraz všetkých fyziologických a patologických zmien možno premietnuť i na dianie spoločenské a politické. I do vzťahov osobných.
A tu sa môžu vyskytnúť všetky vybočenia, agresivity v mene neagresivity. V nejednej dobe dejín kultúr sa rozbíjali hlavy v mene nastolenia nerozbíjania hláv. Veď človek je a ostáva nositeľom všetkých diametrálnych pokusov o nastolenie pokojnej a pokojamilovnej spoločnosti.
Lenže človek je nielen obraz seba, ale i odraz seba. I keby došlo k realizácii ľudských ideálov, zostáva človek vždy za sebou.

(1. 12. 89)

Každým dňom sa rodí od základu nový deň, ba nový rok. Začína sa nová éra z modifikácie predchádzajúcej,alebo je tu prelom do budúcnosti. Či ide o vylepšenie doterajších foriem života a spoločnosti, alebo o pokus začať v dokonalejších a ľudskejších.
Nová doba sa začína stretnutiami. Ľudia sa stretajú, aby si nové, čo v nich vzniká, navzájom povedali. Nová doba sa začína novým životným pocitom. A ten si duša žiada, aby sa mohla vykričať.
Najpodstatnejšia zložka nového životného pocitu je strata kadejakých obáv, ktoré zastierali možnosť vonkajšieho a vnútorného životného rozbehu. Po dlhodobom zabehaní určitých stereotypov, konvencií a fixovaní rozhodujúcich inštancií príde k akútnej neochote trpieť daný stav, príde k výbuchu morálnej netrpezlivosti a k odhodeniu pláštikov doterajšieho podriadenia.
K tomu prišlo v celom východoeurópskom svete, i u nás.

(4. 12. 89)
Zrejme sa nik v ničom nadobro nevyzná. Niagara je spleť vypustených rečí, antistrachov a snaha nevidieť a nepripustiť vinu.
A pritom je to také zjavné. Kto len mohol, vydriapal sa hore. Tam to bolo príjemné a výnosné. Koľkí roky a roky stáli na tribúnach v tieni mocipánov, na ktorých sa odrazilo to mocipánstvo.
Vo švíkoch prítomnosti to praskalo v celom svete a my – celý štát, ktorý bol celá strana – sme sa do toho len pritúlili. Ale my sme neboli všetci. Paradox chvíle otvoril srdcia, ale nie duše. Akoby nik nebol vinný, a pritom sme všetci spoluvinní. Zrušil sa vraj zákon a primát strany, ale takmer všetci sú straníci a nesú vinu na nevinne odsúdených a súdených, týraných a zabíjaných, na perzekúcii veracich a kňazov, na ničení charakterov rodičov a detí, na oktrojovaní ideológie do všetkého.
A dnes bol každý – i v strane – len znásilňovaný, a išiel predsa do toho dobrovoľne. Sme na rázcestí medzi hlúpym sebectvom a novou kresťanskou spoločenskou láskou, ktorá chce pochopiť, odpúšťať a naprávať.

(5. 12. 89)
Nie je potrebná inkulturácia Afričanov, ale aj nás všetkých. K Afričanom sa kultúra kresťanov dostala len nedávno. A od nás sa tiež len nedávno vzdialila.
To, čo sa v tomto storočí stalo, s tým súvisí. Ani Hiter, ani Stalin by neboli mali živnú pôdu v dušiach Bohu oddaných. Ani toľké osobné a národné straty by sa neboli uplatnili, keby vnútro ľudí bolo vždy usmernené na hodnoty vnútra a na večnosť. Nielen smrť, ale i život by boli pokojnejšie.
Pretože je v živote väčšina vecí ako keby, sú aj následky všetkého ako keby. Len strach nebol ako keby, chcel byť skutočný.
Toto storočie je storočím strachu. Už dávno sa toľko nevraždilo a nehrozilo vraždami. Nad každým sa vznášali. Ani vládnuci nie sú si celkom istí, kedy to padne na nich.
Strach sa zmierni len v istote Božej, v istote z Boha.

(9. 12. 89)
Vo svete okolo nás, najmä v NDR, ale aj u nás, prichádza k búrlivým premenám. Je to revolúcia, ale nekrvavá revolúcia. I keď nevypovedane, je to revolúcia kresťanská. Veď chce len humanizáciu pomerov, chce len poľudštenie pomerov, chce ľudí zbaviť strachu, chce spravodlivé zaobchádzanie, slobodu prejavu, politického i náboženského.
Mám tu na stole pod sklom fotografiu blahoslavenej Edith Steinovej v civile, keď bola docentkou filozofie,a pracovala ako rehoľníčka-karmelitánka. Bola to nesmierne múdra a dobrá žena, plná lásky k Bohu i k človeku.
No mám v knižnici aj knihu Igina Giordana La revolutione christiana, ktorú mi daroval, keď som ho vyhľadal v Ríme, i s francúzskym venovaním. A tieto dva pohľady sa ma stále dotýkajú v týchto prevratových dňoch a na dne mojej duše je radostný ohlas, že aj u nás ide o očistu verejného života a veľkú túžbu mládeže a ľudu po Bohu i cez kadejaké okľuky vnútra.

(14. 12. 89)
Minulé roky útlaku a dirigovania všetkého sú ako zlý sen. Nik a nič sa nemohlo publikovať. Štátni policajti boli poverení hlavným dozorom nad literárnymi výrobkami, či doma publikovanými, či v zahraničí.
Európa má byť jediný dom a kultúrny prítulok. Prichádzajú časy, ktoré neuznávajú kultúrne hranice. Každý bude môcť publikovať i mimo svojej vlasti a bez politickej cenzúry. Skrátka, už budeme všade doma. Pôjde o myšlienku, nie o reč, v ktorej bude uverejnená. Konečne bude kultúra majetkom pre všetkých.
Len do akého zamestnania pôjdu cenzori a tajní policajti. Myslím si, že každý, čo bol angažovaný v aparáte násilia a agresie, by urobil najlepšie, keby sa dobrovoľne vzdal svojho výnosného zamestnania, ktoré ešte primitív vyniesol ako pocit vládnutia nad inteligentmi, nad kňazmi, spisovateľmi a inými cennými ľuďmi.

(16. 12. 89)
V takej prelomovej dobe, aká je u nás, treba nájsť čistých, slušných a charakterných ľudí do všetkých zastupiteľských funkcií. Ale kde ich nabrať, keď tento národ bol 40 rokov pod knutou hlúpych a ochotne bezcharakterných ľudí. Tento národ bol rozbitý. Každý každého sa bál. Už pomaly aj seba samého.
Teraz, keď z nás spadol režim strachu a z každého ochotne vyhliada to staré, zdedené, i v sebe vybojované, i získané ako pravá hodnota človeka, môžu narásť tie staré hodnotné pratvary ľudského vnútra. Všetko je ešte tu, len to musí byť zasadené do zdravej starej zeme ľudských hodnôt, čo vyústi nakoniec do atmosféry slobodných a slobodu aj pre iných uznávajúcich indivídí, ktorí nechcú len uchmatnúť väčšiu časť pre seba, ale vyznávajú právo každého na voľný životný priestor, na sebarealizáciu bez zasahovania do iných životných oblastí. Svet mojej slobody by uvoľnil priestor pre všeobecnú slobodu.

(18. 12. 89)
Čo sa u nás odohráva, pripomína mi oslobodenie ducha. Po všetkých pozitivistických machináciách, na ktoré sa mohli oprieť nacistickí krutovládci i stalinské riešenia na upevnenie moci.
Čo nebolo uskutočniteľné, nebolo jestvujúce. A keď sa nedalo materiálne realizovať a nedalo sa aspoň matematicky formulovať, nebolo prijateľné.
Svedkovia ducha boli odsunutí na perifériu života, kňazi a umelci, ktorí boli vyznávačmi ducha.
Lenže si nemyslime, že všetko je také jednoznačné i teraz, po vyblednutí stalinskej diktatúry, najmä v oblasti myslenia a hľadania nových foriem adaptácie ducha. Aj neuvedomujúc si ten podprahový trend novej erupcie ducha, vždy som naň reagoval, privolával v nádeji všetko myslenie, i v tých najrôznejších formách dať do výrazov jeho umožnené klokotanie.

(21. 12. 89)
Svet žije miestami v konvulziách strašnej agresivity, masakre po Číne aj v strednej Amerike, ale najnovšie aj v Rumunsku.
A ako prešli tie revolučné zmeny vo východnej Európe aj u nás ako dielo Ducha svätého. S vľúdnosťou proti násiliu. Som šťastný, že ma večná dobrota a múdrosť vsadili do života tu u nás, na milovanom Slovensku. Koľko ušľachtilej krvi pretieklo slovenskými cievami. Ako závdavok nosnej budúcnosti.
Kde sú korene tohto národného dobra? V minulosti, v súčasnosti. Vznikla tá zásoba milosti sprostredkovaná z obetí slovenských matiek, a či sa to i z mnohých celosvetových rezervoárov milostí presúva aj na nás?
Ako je svet pospájaný z perspektívy duchovnej podstaty? Šťastie z tohto hľadiska ísť v ústrety smrti. V tejto všetko jednotiacej životnej syntéze.
Naše chyby sú len omrvinky na spoločnej ceste do večnosti zatienených životom a láskou betlehemského dieťaťa.
(Sme mocnejší než čas)