PS: Ornamenty záhuby (Úryvky)

28. marca 2008 som si do Zápisníka poznamenal: „Po Straussovej eseji Ornamenty záhuby (v knihe Kvety z popola), napísanej roku 1986, mohli sme – mali sme! – v novembri ´89 vedieť, čo činíme.“ (J. R.)

Zmeny sú potrebné. Ale ak sa spreneveria princípom dobra, zvetrajú. Odpor a súhlas sa miesia v cesto novej jednoty. Ale treba kodifikovať princípy a zacielenie. Ak má mať zmena zmysel, musí mať celkove za cieľ vylepšenie. Ale treba aj kritériá revolučnej aktivity roztriediť na prípustné, potrebné a neprípustné prostriedky. Čo je pre človeka, nesmie človeka zmenšiť a urobiť ho aktérom ničenia životov. Keby sa pyramída rozbila a postavila znovu, bude základ zase široký a zahrotenie z menej kvádrov, no ide o to, aby čím menej životov bolo zasypaných, rozdrvených a poškodených.
Má niekto právo riskovať životy iných alebo vlastný? Prevraty sú nevyhnutné, potrebné, veď po nich sa škriabe život do zajtrajškov. To sú sprvu neviditeľné rázcestia dejín.
Ale kto stanoví kritériá oprávnenosti, zacielenia a morálnych okolností? Je ťažké vyhnúť sa konvenčnej morálke a humanistickému zaťaženiu. Ale ľudomilstvo nie je atavizmus a ľahostajnosť k spoločenskému ľudožrútstvu nemá perspektívu. Skape na vlastné muchy. (…)
K túžbe po konsolidácii dochádza na všetkých stupňoch gnozeologických výbojov. Ale ako je choroba nikdy nie fixovanálen na určitý orgán, tak je i dozrievanie túžby po premene, po vylepšení a opustení skostnatených štruktúr a ich spojív, tak je i premena zásahom do všetkých spoločenských i individuálnych sfér. Ide o to, nevyhnať chorobu chorobou. Nenahradiť zlo novým zlom. A preto treba zohľadniť i liečebné metódy, postupy, a preto treba voliť zharmonizované radikality s poľudštením metód.
Predovšetkým neslobodno vymeniť starú uniformitu za jalové pluralistické tendencie. Koncepcia musí byť ďalekozrivá a musí dať možnosť, aby sa podobné vízie a ich realizovateľné túžby pomestili do nového koryta. Nedočkavosť je zlý inšpiračný faktor. Veď i trpezlivosť je forma lásky. A ten, čo z dákej formy lásky začína, má perspektívu, že ju v realite zveľadí. (…)
Sebectvo, zloba, bezočivosť, intrigánstva, smilstvá, vytrhnutia všetkých životných oblastí z rytmu prírody, mánia čím viac zbohatnúť, tieto deviácie sa stali novým mravným zákonom a vybočenie z neho je znak ľudskej a duševnej menejcennosti. Šialený je ten, čo neupadne do tohoto šialenstva. Poriadny je nie ten, čo sa vymyká z tohto spotvoreného poriadku, čo nenaháňa len peniaze, za každú cenu. Ale to sú zovšeobecnené príznaky doby, aké boli v dejinách ľudstva pred každou katastrofou, pred každým historickým zlomom.
Aj v Pompejach našli zmumifikované tieto postoje, aj inde pred vpádom barbarov. Aj povstanie Spartaka, aj Francúzska revolúcia urobili cezúru v tomto životnom kolobehu odľudštenosti, aby ju vymenili za podobnú. Lebo revolúciou nezmenený človek nie je schopný vybudovať iné a nedokáže to ani atómová vojna. Čo človek nedokáže zmeniť v sebe, nedokáže ani okolo seba.
Svet je vždy len projekcia človeka. Príliš mnoho ľudí malo Hirošimu v duši, kým sa jej odtlačok nemanifestoval, aj hekatomby zavraždených v Oswienčime vyrastali z preformovaných rumovísk koncentrákov vystydnutých duší. V každej duši sú zárodky sv. Františka, ale i Hitlera a Stalina. I láskavosťou poprekrývaná vražednosť.
To sú tie ornamenty záhuby. Čo si z nich kto povytiahne, je na každom z nás. Revolúciu lásky, či revolúciu krvi. Ale na polceste zastať s otáznou perspektívou vyústenia. Vnútro človeka je samá jazva, historická, osobná, nadosobná. Žiaden život nevústil do svojského koryta. Životy rastú v deformáciách. Myslíme, že sme si aj chvíle ticha len odkmasli. A tak ostávame len dlžníkmi samých seba. Učili sme sa, že črevné cievy rozprestreté na plochu by zabrali neuveriteľne veľký úsek. A čo by zvýšilo, keby sme duševné a citové hodnoty rozostreli? Možno nie viac ako veľký otáznik…
…Len aby sme po sebe nezanechali polomŕtvu a spotvorenú prírodu, mŕtvu zem, hynúce lesy, otrávený vzduch. A to všetko, že sme sa nestali tým, čím sme mali byť, duševnými oázami pokoja a lásky. Komu je to protivné, nech sa chytí za nos. Všetko veľké je jednoduché. I pohľad otvorený. Medzi obyvateľmi pralesa sa to ešte nájde. Ale i na konci prehnanej kumulácie zložitosti. Tak ako sa dotýkajú začiatok a koniec, podávajú si ruky i pochopenie, extrémna jednoduchosť i extrémne vypätie ducha.