Príspevok od Jozefa Leikerta

Jozef Leikert: Vplyv detstva a dospievania na filozofiu a myslenie Pavla Straussa

Človek sa celý život vyvíja, získava
skúsenosti, usiluje sa im porozumieť,
necháva sa nimi poučovať, pod ich
vplyvom mení alebo si upevňuje svoj
názor. No zároveň sa časť jeho osobnosti
ustáli do nezmeniteľnej formy na
začiatku života, v detstve. Do človeka sa
hlboko vryjú prvé vnemy a zážitky,
poznačia ho tak silno, že všetko, čo príde
potom sa už deje iba na ich pozadí. Svet
detstva, prvotných skúseností sa v
každom zakotví v podobe istoty, ku
ktorej sa v živote často vracia. Aj Pavol
Strauss sa svojimi úvahami takisto neraz
pristavil v zázračnej krajine
detstva.

Narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom
Sv. Mikuláši v časti Vyšný Hušták v
Bohušovom dome. Jeho otec bol
známym advokátom a starý otec z
matkinej strany tiež známym lekárom.
Otcovi rodičia boli živnostníci, v Porúbke
mali mäsiarstvo a krčmu. Na obdobie
ranného detstva si Pavol Strauss
nepamätal, starých rodičov spoznal, až
keď žili na dôchodku v Liptovskom Sv.
Mikuláši, kde sa presťahovali, keď prišli o
majetok a živnosť. Určite aj táto tragédia
mala podiel na tom, že sa stali hlboko
veriacimi a svoju vieru prenášali aj na
malého vnuka. Pavlovi Straussovi
utkvela v pamäti jedna veľkonočná
večera, ktorá mu neskôr pripomínala
poslednú večeru Pána, lebo ani tá ich
nebola bohatá, ale o to úprimnejšia. A o
úprimnosť vždy išlo aj starým rodičom,
ktorí mu prví ukázali cestu k Bohu. „Mráz
mi šiel po chrbte a zvláštne očakávanie
ma vždy napĺňalo, keď sa sedelo pri
veľkonočnej večeri, so všetkými
symbolickými spomienkami na útek
vyvoleného národa z Egypta a s
otváraním dverí, aby prišiel očakávaný
Mesiáš,“ hovorí v knihe Život je len
jedno.

Pri náboženskej výchove mala na Pavla
Straussa veľký vplyv aj jeho
vychovávateľka Mária Šmidová zo Sv.
Jura, s ktorou denne chodil do
neďalekého katolíckeho kostola. Spolu
chodievali aj na roráty, ktoré bývali v
decembri ráno o šiestej hodine. (Keď
Pavol Strauss odrástol, jeho
vychovávateľka sa stala rádovou
sestrou, odišla k vincentkám a prijala
rehoľné meno Kamila.)

Pavol Strauss bol prvorodeným synom
Vilmy Straussovej, rodenej Kuxovej a
otca Izidora Straussa, ktorý bol od
manželky o desať rokov starší. Matka
bola veľmi citlivá, čo bol dôsledok
smutného detstva, keď jej priskoro
umrela mama a dostala sa na výchovu
do kláštora v poľskej Vroclavi. Krásne
hrala na klavíri a mala talent na jazyky
(dobre vedela po nemecky, anglicky a
poľsky). Nadanie na hudbu, ale aj na
jazyky najskôr zdedil po nej. Učila ho
hrať na klavíri a pri každej príležitosti sa
snažila s ním hovoriť po nemecky a
anglicky, slušne vedel aj po francúzsky,
čo sa naučil od guvernantiek. Trochu
pochytil aj maďarčinu, lebo za starým
otcom chodilo veľa zemanov, ktorí
rozprávali len po maďarsky.

Matka bola vážne chorá na srdce a
často spomínala smrť, čo chlapca
zakaždým rozplakalo, lebo si smrť dlho
stotožňoval s predstavou, že stratí
najmilovanejšiu osobu. V knihe Človek
pre nikoho, ktorá je
filozoficko-historickou autobiografiou sa
k pocitom z detstva vrátil a výstižne
vyjadril spomienku na matku: „…matka
je princíp trvania. Záštita detských
chorôb. Nachýlená nad detskou
postieľkou vystupuje zo sveta záhad a
ústi doň skorou smrťou. Nie som z nej,
ale obaja sme stáli v údive na hranici
záhad choroby, budúcnosti a toľkého
neznáma. Odetá do vône cudziny sa
neraz vracala z ciest. A v záchvatoch
srdcovej choroby sa vytrácala okrajom
hrôzy do chvíľ maximálneho napätia,
zúfalstva. Môj najväčší a najhroznejší
trest sa uvoľnil iba v neutíšiteľnom
vzlykaní, keď spomínala smrť.“

Pavol Strauss nemal ani rok, keď jeho
otec narukoval na základnú vojenskú
službu do Kotorskej boky, kde ho
zastihla 1. svetová vojna. Matka sa po
jeho odchode bála so synom sama bývať
v Bohušovom dome a z Horného
Huštáka sa presťahovala do mesta k
svojim rodičom, ktorí bývali na námestí
v Seligovom dome, kde dnes sídli
Múzeum Janka Kráľa. Z obdobia prvej
svetovej vojny mu utkvelo v pamäti
zhadzovanie zvonov z kostolnej veže,
čomu veľmi nerozumel, len si
zapamätal, ako ľudia spínali ruky a
nahlas plakali.

Straussov starý otec MUDr. Bartolomej
Kux bol váženým mikulášskym lekárom
a vnuk rád chodieval za ním do
ordinácie. To ho najskôr ovplyvnilo už v
detstve v rozhodnutí stať sa lekárom.
Lekárom sa stal aj jeho mladší brat Juraj.
„…zárodky toho, že sme sa stali lekármi,
sú hlboko v detstve v prvých
stretnutiach a vo vyhľadávaní pomoci a
ochrany v čakárni starého otca, v
zápachu a či vôni xeroformu, v
obväzovej šikovnosti starého otca a v
jeho ráznom a suverénnom spôsobe
rozhodovania, v tom, ako chodili za ním
chorí a ako ho vozievali na vozoch i na
saniach,“ napísal do dotazníka, ktorý mu
poslal Ján Letz, pripravujúci za
socializmu samizdatový Slovník
slovenských spoločenských pisateľov 20.
storočia.

V tom istom dotazníku napísal, že u
starého otca „získal prvý, ale stály styk
so svetom medicíny, ale i myslenia
meštiacko-materialistického, ktoré
preniklo do každodenného života.“

Obidvaja vnuci si starého otca vážili a
poslúchali ho. Vzorom pre nich boli
všetci obetaví lekári, medzi ktorými sa
starý otec so svojim humorom,
žoviálnosťou a miestami až sarkazmom,
vynímal. „U týchto starých lekárov bolo
životným krédom: smieť pomáhať, či už
na dedine, či v robotníckom prostredí, či
v meste, či pri úraze, či pri pôrode, či pri
inej potrebe. Bola to doba humanisticky
eticky orientovaných lekárov. Veď všetci
umreli chudobní,“ dočítame sa v
biografii Pavla Staussa Úsmev nad
úsmevom.

Keď mal mladší brat Juraj niečo vyše
roka, Pavol začal chodiť do maďarskej
ľudovej školy, lebo v čase silnej
maďarizácie Slovenska iná možnosť
nebola. Po vzniku Československej
republiky ho rodičia prepísali do
židovskej školy. Nie preto, že rodina bola
židovská, ale preto, že škola bola na
najvyššej úrovni v meste a chodili do nej
katolíci i evanjelici. Od začiatku bol Pavol
Strauss dobrým žiakom, čo sa dalo
povedať aj neskôr, keď roku 1922
nastúpil do Gymnázia v Liptovskom Sv.
Mikuláši. Tam sa čoskoro stal jedeným z
najhorlivejších členov
samovzdelávacieho krúžku M. M. Hodžu,
ale najviac ho priťahovala hudba a začal
inklinovať k literatúre, pričom mu bola
najbližšia poézia.

O dva roky neskôr poznačilo Pavla
Staussa rodinné nešťastie, keď mu 1.
mája 1924 zomrel milovaný starý otec.
Nevedel sa s touto stratou dlho vyrovnať
a útechu hľadal pri písaní denníka, čo sa
mu stalo každodennou potrebou.
Zápisky boli, ako neskôr priznal,
filozofické a citovo sfarbené. Viac ako
inokedy si vtedy uvedomil, že je málo
vzdelaný a vo vedomostiach má veľké
medzery. Nestačilo mu zachytávať len
vlastné zážitky a pocity, ale chcel sa
vyjadrovať k dôležitejším a zložitejším
veciam. Duševnou záchranou sa mu stali
nemeckí klasici: Lessing, Schiller,
Goethe, Heine. Prvým filozofickým
dielom, ktorý prečítal, bola Kantova
Kritik der reinen Vernuft a
Schopenhauerove Paralipomene.
Rovnako ho oslovil Nitzsche. Zakrátko sa
pustil do beletrie, ktorú objavil doma v
knižnici. Čítal všetko, čo mu prišlo do
ruky. Intelektuálny obzor si rozširoval aj
časopismi Querschnitt, Die literarische
Welt, Schweizer Rundschau, Die
Weltbühne a s pôžitkom čítal
humoristicky ladený Die Wahrheit.
Nevyhýbal sa ani dielam z marxizmu.
Podľa tohto záberu je vidieť, že Pavol
Strauss bol v dospievaní hĺbavý a celý
týždeň sa tešil na sobotu, keď sa
stretával samovzdelávací Hodžov
krúžok. Po príchode zo školy dlhé hodiny
hral na klavíri. Najradšej výťahy
Wagnerových opier. A potom čítal a
písal, najradšej básne a denníkové
záznamy. A veľa sníval. „… bolo to
všetko hľadanie a čakanie a zasa len
hľadanie. Bez konca. Bez pevného bodu
vnútorného a vonkajšieho,“ spomínal na
roky dospievania v knihe Človek pre
nikoho.

Zo spolužiakov mu bol najbližší huslista
Ervín Smatek a maliar Eugen Nevan, on
sám sa považoval za básnika. Spolu
objavili aj socialisticky orientovaných
spisovateľov a dostali sa k dielam
Marxa, Engelsa i Lenina. K ich mysleniu
a filozofii sa prikláňal aj Strauss a v
tomto presvedčení pokračoval i počas
štúdia v Prahe.

Vysokú školu začal Pavol Strauss
navštevovať vo Viedni, ale po dvoch
mesiacoch sa rozhodol pre Lekársku
fakultu Nemeckej univerzity v Prahe. (Vo
Viedni študoval okrem medicíny hudbu a
umelecký prednes.) V starobylom meste
na Vltave sa ešte väčšmi zblížil s
poéziou a s veľkým záujmom chodil po
galériách, výstavách, navštevoval
koncerty, operné a divadelné
predstavenia. Avšak najlepšie sa cítil v
knižniciach a s obľubou obchádzal
všetky kníhkupectvá v meste. Nebolo
dňa, aby si neprelistoval niekoľko
kníh.

Pekný, i keď trochu zdržanlivý vzťah mal
Strauss k otcovi, imponovalo mu jeho
pevné držanie tela, ktoré si osvojil ako
vojak. Nikdy ho nevidel nahnevaného a
pri akomkoľvek konflikte (dokonca aj s
manželkou) sa vedel ovládať. Hoci bol
uznávaným advokátom a k jeho
klientom patrili väčšinou bohatí liptovskí
zemepáni, nikdy nezbohatol, lebo bol,
ako napísal do dotazníka Jánovi Letzovi
„korektný človek. A vtedy ako vždy, bolo
tak, že poriadny človek
nezbohatol.“

Pavlovi Straussovi plynul život pokojne
až do chvíle, keď mu roku 1933 zomrela
milovaná matka, s ktorou bol citovo
veľmi zviazaný. V tej chvíli sa mu zrútil
svet. „Smrť matky je taký ničivý vryp, že
na tom mieste to škrípe po celý život,
kým sa odvíja platňa nášho života. S
anatómiou na kolenách, pred rigorózom,
som prežil, ako sa po vyhasnutie zužoval
štyridsaťročný matkin obeh zničený
endokarditídou. Priepastná a ničivá
duševná bolesť mi nedovolila ani pohľad
na mŕtvu matku, priateľku. A tak si ju
uchovávam plnú vitality a krásy,
elegancie a šarmu,“ týmito slovami sa
vyrovnával s nešťastím v knihe Človek
pre nikoho. Znovu ho „zachránili“
denníkové zápisky, hudba i literatúra. Na
toto obdobie na inom mieste (v
spomínanom dotazníku hovorí:
„Myslenie stále a primárne orientované
na poéziu a hudbu. Nemožnosť
oddelenia týchto elementov.
Pendlovanie medzi túžbou hľadania
nových aspektov podstaty bytia, teda i
myslenia, a jeho zlúčením so svetom
krásy, súladu, dobra. Presvedčenie, že
čisté myslenie nemá zmysel, ani čisté
umenie. Pochybnosti o premisách
marxistického myslenia.“

Pre lepšie pochopenie poslednej vety
treba pripomenúť, že v rokoch 1932 až
1937 sa Strauss v Prahe aktívne zapájal
do študentského komunistického hnutia.
Idey marxizmu boli v tom čase obľúbené
nielen medzi mladými a mnohí si
mysleli, že tadiaľ vedie cesta k záchrane
ľudstva. Spočiatku tomu veril aj Strauss.
V knihe Kolíska dôvery sa zdôveril:
„Zblížil som sa s komunistami a bol som
presvedčený, že ich požiadavky sú
oprávnené. No oni chceli len výmenu
rentabilnejších postov. Vo mne skrsol
úprimný odpor voči poriadkom
buržoáznej spoločnosti. No až neskôr
som zistil, že ani neskorší správcovia
veci neboli spravodlivejší. Len násilie
ovládali lepšie, aj morálne aj duchovné.
A voči židom dôvodili tým, že židovskú
otázku vyrieši len komunizmus, lebo si
trúfal vyriešiť všetko. Preto sa toľkí
mladí túlili pod červenú zástavu. – Lenže
ani jedni ani druhí nevideli, že problém
leží oveľa hlbšie, historický i spoločenský
i duchovný.“

Na inom mieste v tej istej knihy píše:
„Koketoval som s komunizmom, čítal
som od Meringa a Engelsa až po
Komunistický manifest, Leninov
empiriokriticizmus, Plechanova,
Bucharina a všetky výbuchy
surrealizmu, Bretona, Eluarda, poetizmu
a dadaizmu, nemeckých impresionistov
a francúzskych autorov. Chcel som, aby
svet bol čistý a dobrý, a pritom som sa
váľal v hriechu a osobnej
nezodpovednosti. Manifestoval som,
demonštroval som, po schôdzkach
chodil, aj rečnil na Slovanskom ostrove i
s neskorším ministrom Vaškom
Kopeckým, aj nás oboch potom zmlátil
policajt pod bránou. Ale túžil som po
zmene života na zemi a podľa receptov
Weltbühne som velebil ZSSR a videl v
nich recept na uzdravenie sveta.“

Do tretice ešte jeden citát zo zápiskov
Kolíska dôvery, ktorý je rovnako
výrečný: „Úprimne som chcel pomôcť
robotníkom, vedel som, že kapitalizmus
má veľa kazov, ale vedel som i to, že
ZSSR sa snaží zamerikanizovať a tušil
som, že preberajú všetky choroby
kapitalizmu v transponovanej podobe,
plus aziatskú surovosť a neľudskosť.
Vedeli sme, že revolúcie sú krvavé, ale
mysleli sme, že sa tým vykupuje
ľudskejšia budúcnosť. Nik však nevedel,
koľko miliónov vlastného národa na to
doplatí. A doplatilo. Victor Hugo mal
pravdu: ‚Bieda vedie ľud k revolúciám a
revolúcie vedú ľud zasa späť do
biedy.‘“

S komunizmom sa Pavol Strauss načisto
rozišiel roku 1936, bolo to krátko potom,
keď J. V. Stalin zakázal v Sovietskom
zväze Šostakovičove opery. Viac s týmto
učením nechcel mať nič spoločné. Tvrdil,
že kto zakazuje hudbu, nemôže byť
dobrým človekom a zriadenie, ktoré
niečo také dovoľuje, je choré. Postupne
si uvedomoval, že jeho život je
deformovaný dobou, prostredím a
záchranu hľadal v hudbe, ktorá bola pre
neho „jediný očistný faktor“. A potom to
bola poézia. V kultúre a umení videl
nielen svoju záchranu, ale aj záchranu
ľudstva. „Len ak seba zmeníme – ktorí
sme kúsok sveta – môže sa svet
postupne zlepšiť,“ napísal v knihe
Kolíska dôvery. Dnes už vieme, že
sklamanie z komunizmu a vytriezvenie z
ilúzií má veľkú zásluhu na tom, že
zmysel života hľadal v spojení s Bohom
a v neskoršom konvertovaní na katolícku
vieru. Navyše v kresťanstve videl jedinú
spásu pre ľudstvo. Keď mu bolo
najhoršie, „svoje tiesne a samotárske
bôle“ už počas štúdií v Prahe „zaniesol
do pološera katolíckych dómov a
kaplniek, kde sa v tichom dumaní
rozplývali. Boli to prvé, neartikulované
modlitby duše.“ (Mozaika nádeje).

V apríli 1936 ukončil Strauss
vysokoškolské štúdium a päť mesiacov
pracoval ako externista na 1. internej
klinike v Prahe u profesora Schmidta. Čo
najviac chcel vniknúť do praktickej
medicíny. Vtedy už bol druhý rok v
Prahe aj brat Juraj, ktorý tiež šiel v
šľapajach starého otca a študoval
medicínu.

Pre Pavla Straussa boli
najrozhodujúcejšie posledné dva roky v
Prahe. Dozrel ľudsky i spoločensky,
navyše krátko po sebe mu vyšli dve po
nemecky písané básnické zbierky Die
Kanone auf dem Ei (1936) a Schwarze
Verse (1937), ktorými sa oficiálne zaradil
medzi literátov, hoci sa spisovateľom
nikdy v pravom slova zmysle necítil. Bol
len, ako tvrdil, píšucim lekárom. Koncom
svojho pôsobenia v Prahe veľa hrával na
klavíri, sprevádzal na klavíri maďarskú
speváčku Erzsi Krammerovú a niekedy s
ňou koncertoval, vďaka čomu spoznal
hlavné mesto aj z inej strany. V Kolíske
dôvery neskôr priznal, že v Prahe sa žilo
„hriešne v neduchovnej atmosfére.“
Nezabudnuteľný bol pre neho zážitok,
keď sa zúčastnil na Eucharistickom
kongrese v Prahe, ktorému dominoval
známy francúzsky kardinál Jean Verdier.
O hriechu hovorí Strauss na viacerých
miestach, avšak ani v jednom prípadne
sa nedozvedáme, či myslí na svoje
zakopnutia, alebo prehrešky iných.
Jednoducho konštatuje: „Žili sme v
hriechu…“

V rokoch 1937 až 1939 bol Strausss na
základnej prezenčnej vojenskej službe.
Najprv absolvoval školu pre dôstojníkov
v pražskej Invalidovni a potom slúžil ako
lekár v Plzni. Bolo to pre neho
skľučujúce obdobie, ktoré
charakterizoval slovami: „Mučivý pocit
preapokalyptickej predvojnovej
atmosféry, ktorá mala skoncovať s
mojím svetom európskej kultúrnosti a
intronizovať barbarskosť, neľudskosť a
antihumanitu pod rúškom obrany
kultúrnych hodnôt.“ Neskôr sa dal
preložiť na Slovensko. Silno na neho
zapôsobil pohreb Andreja Hlinku,
ktorého sa zúčastnil. V tom čase sa v
Ružomberku zblížil s Munkovcami –
rodinou konvertitov, ktorých poznal ešte
z Bratislavy. Bývali oproti kasárňam a
často k ním chodil na návštevu. Ako viac
razy povedal, toto priateľstvo ho
poznačilo na celý život. Pod vplyvom
Munkovcov prestúpil na katolícku vieru a
28. augusta 1942 sa nechal v
rímskokatolíckom Kostole svätého
Mikuláša v Liptovskom Svätom Mikuláši
pokrstiť. Krstnými rodičmi mu boli
manželia Munkovci, hoci chvíľu váhal, či
o to nepožiada horára Imricha Anslu s
manželkou, ktorí bývali vo Vlkolínci.
Nakoniec sa rozhodol pre manželov
Munkovcov, s ktorými ho spájalo
výnimočné priateľstvo. Veľa pre neho
znamenal aj mikulášsky kanonik dr. Jozef
Kožár, ktorý ho pripravoval na krst. V
knihe Kolíska dôvery spomína: „Pomerne
za krátky čas mi povedal, že ma pokladá
za zrelého. No ja som ho poprosil, aby
sme to odložili na deň sv. Augustína“, čo
bolo dva dni pred jeho tridsiatymi
narodeninami.

Konverzia bola pre Straussa, ako neskôr
napísal v spomínanom dotazníku
„najšťastnejší prelom v živote“. O to
ťažšie znášal, keď sa po vojne dozvedel,
že Franz Munk s manželkou Gizelou a
synmi Jurajom a Tomášom krátko pred
skončením druhej svetovej vojny
zahynuli v koncentračnom tábore.
Odvtedy neprešlo dňa, aby si na nich v
modlitbách nespomenul.

Najbližšia mu bola pani Gizela, ktorá mu
pripomínala mamu i tým, že bola
hudobne nadaná, krásne spievala a
hrala na klavíri. O Munkovcoch sa v
knihe Kolíska dôvery zmieňuje, že to boli
nesmierne vzdelaní a kultivovaní ľudia,
ktorí ho pritúlili nielen ľudsky, ale najmä
kultúrne. Vďaka nim vedomostne
podrástol, zoznámil sa s dielom Lipperta
a Guardiniho a sledoval novinky, ktoré
vychádzali u Herdera v Mníchove.
Najviac ho však posúvali rozhovory o
duchovných veciach. „Netušil som, že to
všetko boli stanice milosti, a keď ma raz
večer vzali na litánie a zaznelo Tantum
ergo, bolo moje vnútro rozhodnuté.
Vedel som, že toto je môj vnútorný svet,
že sem patrím a padli vo mne všetky
zábrany, všetky demagogické
výhovorky.“ (Kolíska dôvery) O niekoľko
riadkov ďalej spomína, že spolu s
krstnými rodičmi „prežíval krásu a hĺbku
kresťanstva. Život modlitby a lásky.
Krásne prostredie krásnych ľudí. Boli
voči mne nesmierne láskaví a pozorní.
Čítali sme spolu staršiu i novšiu
duchovnú literatúru a chceli sme
úprimne žiť len z toho.“ Straussovi sa to
postupne darilo, aj keď ešte nejaký čas
nosil na krku striebornú retiazku s
príveskom malého Budhu a zaujímal sa o
indickú mystiku. Netrvalo to však dlho.
„…schod po schode som zostupoval z
môjho premúdreho piedestálu.“ (Kolíska
dôvery) Definitívny zlom nastal počas
litánií, keď zaznelo spomínané Tantum
ergo, vtedy spadli z neho posledné
okovy. Prerod trval niekoľko rokov. V
knihe Človek pre nikoho si zaspomínal:
„Ako sa začala Leppova cesta ku
komunizmu knihou Gorkého Matkou a
cesta ku kresťanstvu Quo vadis, tak sa i
v mojom prípade obrat začal cez
Rollandovho Jeana Christopha a viedol
cez Rilkeho Duinské elégie a Sonety
Orfeovi, cez Dostojevského Idiota a
Bratov Karamazovovcov a Besov k dielu
Petra Lipperta a Romana Guardiniho.“
Cesta to bola dlhá, tŕnistá, ale ako viac
razy povedal, krásna. Strauss bol
nevýslovne šťastný, keď v Munkovcoch
našiel nových priateľov, ktorí boli viac
než rodina. V knihe Za mostom času
píše: „A tak, ako ma Boh zaviedol do tej
rodiny, ma postupne – ako vo sne –
zaviedol do veľkej rodiny katolíckej
Cirkvi. Žiadne veľké prelomy, ale
organický rast a vrastanie do ovzdušia,
kde som našiel domov.“ Tento domov
bol pre neho trvalý a večný.

Pri tejto príležitosti sa žiada odcitovať aj
inú časť z knihy Kolíska dôvery, ktorá
všeličo dokresľuje: „Vždy som bol
nesvoj. Medzi všetkým a všetkými a
mnou bola akási neviditeľná bariéra.
Všade som sa cítil hosťom, a najmä v
živote. Synagóga mi bola chladná a
cudzia. Po sv. krste som vedel, že som
doma. A definitívne. Ani všetky možné
vybočenia uprostred cirkvi, všetky
možné centrifugálne prúdy a skupiny
mnou neboli schopné otriasť. Ani
Küngovci a ich nohsledovia v mužskom a
ženskom vydaní, ani pochybní
teológovia a pošmyknutí moralisti a
všetky tie dnešné štiepne produkty
uprostred cirkvi, nemenia jej stabilitu a
trvanie, ani veľkosť hlavy cirkvi.“

Aj takto sa v mladosti formovala
osobnosť Pavla Staussa, ktorá bola v
ďalších rokoch vystavená mnohým
skúškam. Jeho život a dielo nás
presviedčajú, že v nich zakaždým čestne
obstál. Uvedené fakty zo života Pavla
Straussa ešte viac dokazujú, že ak
chceme porozumieť jeho dielu, ktoré nie
je vždy jednoznačné, musíme poznať
mnohé súvislosti. Život Pavla Straussa
sa totiž neraz kľukatil a bol plný
paradoxov a niekedy boli v ňom naozaj
„zákruty bez ciest“, ako pomenoval
jedno zo svojich diel.