PhDr. Peter Vítek: Židia v Liptove do 2. svetovej vojny

Na územie dnešného Slovenska sa dostali Židia v 1. – 2. stor. n. l. spolu s rímskymi légiami. Najstaršou historicky doloženou židovskou osadou na Slovensku sú Párovce pod Nitrianskym hradom – nie je vylúčené, že osada židovských obchodníkov tu žila už v 9. storočí, no oficiálne sa prvýkrát spomínajú v roku 1113. V 18. storočí došlo k veľkému prílivu Židov hlavne na západ a východ Slovenska. Na západné Slovensko sa sťahovali Židia z Moravy, no niektoré rodiny šli ešte ďalej smerom
na východ. Na východné Slovensko
prichádzali však hlavne Židia z Poľska a
Haliča hlavne po roku 1772, keď došlo k
prvému deleniu Poľska a jeho haličská
oblasť sa stala súčasťou habsburskej
monarchie. Viac usídlených rodín si
vytvorilo židovskú náboženskú obec,
ktorá spravovala cirkevné a svetské
záležitosti, mala školu a zamestnávala
rabína. Židia sa venovali hlavne
obchodovaniu a finančným transakciám,
čo sa neraz stalo príčinou zla – boli
všeobecne kresťanmi opovrhovaní a v
stredoveku i novoveku aj kruto
prenasledovaní. Bývali v oddelených
častiach od miest a dedín v tzv. getách.
Za ochranu museli do kráľovskej
pokladnice platiť osobitnú daň. Mária
Terézia tiež uzákonila pre Židov tzv.
tolerančnú taxu – daň za synagógu,
cintorín a povolenie obchodovať – daň
bola zrušená až v roku 1846, lebo Židia
sa z nej vykúpili. Táto nezákonná daň
bola založená na stredovekej právnej
zásade, že Židia sú povinní platiť
osobitnú daň do štátnej pokladnice popri
iných daniach za to, že sú vôbec v
krajine trpení. Daň za ich „trpenie“
premenoval cisár Jozef II. na
Cameral-Tax. Ten Židom uľahčil život aj
ináč. V máji 1781 vydal Jozef II. tzv.
Judenreformen, ktoré boli poňaté aj do
Tolerančného patentu. Podľa neho mali
prístup aj do slobodných kráľovských
miest (okrem banských miest), povolil
im prevádzanie remesiel a okrem
malých obmedzení aj obchod (okrem
drahých kovov). Boli povinní zakladať si
školy s vyučovacím jazykom nemeckým.
Bolo zrušené aj ich mučenie a telesné
tresty. Zakázané bol však aj používanie
hebrejčiny a jazyka jiddis v obchodnom
styku a vo verejných a komunálnych
záznamoch. V roku 1787 vyšiel zákon o
ponemčení židovských priezvísk –
dovtedy sa mená Židov skladali z
rodného mena a rodného mena otca. V
trom istom roku sa ustanovila aj
základná vojenská služba pre Židov. V
roku 1790 zákonný článok povolil Židom
vstup na vysoké školy (právo, medicína)
a na základe týchto ustanovení si smeli
budovať vlastné školstvo. Významným
sa stal aj XXIX. zákonný článok
krajinského snemu z roku 1840 „O
Židoch“. Podľa ustanovení tohto zákona
sa Židia mohli naďalej usadzovať v
mestách s výnimkou slobodných
banských kráľovských miest, mohli sa
slobodne zaoberať remeslami,
obchodom, zakladať si továrne, venovať
sa umeniu a vede. Opätovne sa im
nariadilo používanie priezvísk a vedenie
matrík. Od roku 1860 mohli vlastniť aj
nehnuteľný majetok. Definitívnu bodku
za zrovnoprávnením židov s kresťanmi
dal v roku 1867 XVII. zákonný článok o
zrovnoprávnení Židov s kresťanmi
vzhľadom na ich politické a občianske
práva a nakoniec aj zákon z roku 1895,
keď uhorský parlament zrovnoprávnil aj
židovské náboženstvo s ostatnými nábož
enstvami.

Liptovský Mikuláš

Židia sa v Liptovskom Mikuláši natrvalo
usadili až v roku 1720. Bolo tu šesť rodín
pod ochranou Pongrácovcov a so
súhlasom Samuela Pongráca. Pochádzali
z Holešova na Morave a venovali sa
prevažne obchodníctvu. Keďže sa im v
podnikaní darilo, ich komunita početne
rástla. V roku 1728 bolo v L. Mikuláši
usadených už 10 židovských domácností
(Elias, Pagacz, Kolmann, Jozeph,
Abrahám, Fridrich, Izák a Mojžiš) v roku
1730 si v Liptovskom Mikuláši zriadili
svoju prvú náboženskú obec v Liptove a
v roku 1731 si tu postavili prvú
synagógu. Podľa zachovaných
archívnych dokumentov žilo v roku 1761
v Mikuláši 30 domácností s priezviskami:
Elias, Markus, Herschl, Hozelec,
Abrahám, Pagáč, Levko, Philip, Polák,
Palenčiar a iní. Počet židovského
obyvateľstva narastal. V roku 1795 žilo v
Liptovskom Mikuláši 310 dospelých
židov. V roku 1803 tu žilo 614
evanjelikov, 142 katolíkov a 345 židov.
Priaznivé ekonomické aj životné
podmienky spolu s ohromne
tolerantným náboženským prostredím
prilákali do Liptovského Mikuláša aj
ďalšie židovské rodiny. V roku 1828 tu už
bývalo už 801 židov, 704 evanjelikov a
203 katolíkov.

Mikulášska židovská náboženská obec
sa nakoniec vzmohla do takej miery, že
si v rokoch 1842-1846 jej členovia
postavili na mieste pôvodnej synagógy
novú štýlovú budovu synagógy. Po
požiaroch v rokoch 1878 a 1903 bola
budova znovu vybudovaná. Po požiari v
roku 1906 bola generálne prestavaná
podľa projektu architekta Leopolda
Baumhorna a stala sa
najmonumentálnejším príkladom
klasicistickej architektúry v Liptove.

Murivo stavby bolo vybudované z
tesaných kamenných kvádrov
spojovaných bez malty pomocou
železných klinov. Tento spôsob je v
mladšej architektúre ojedinelý, pretože
je typický pre stredoveké staviteľstvo.
Hlavné priečelie stavby zdobí
monumentálny tympanónový štít na
štyroch iónskych stĺpoch. Okná
synagógy sú polkruhovo zakončené a
členenie a výzdoba klasicistických fasád
čerpá z tereziánskych a jozefínskych
stavieb. Pôvodné vnútorné zariadenie sa
nezachovalo, podľahlo plieneniu
vandalov v 80-tych rokoch 20. storočia.
Budova bola do roku 1977 majetkom
židovskej náboženskej obce, a potom ju
odkúpil Mestský národný výbor v
Liptovskom Mikuláši. Synagóga niekoľko
rokov slúžila ako sklad, čím došlo k
poškodeniu najmä interiérov. V roku
1990 Mestský úrad začal s jej
rekonštrukciou za viac ako 3 milióny Sk.
Po ukončení rekonštrukcie bola budova
synagógy vrátená Ústrednému zväzu
židovských obcí Slovenska.

Prvý rozmach židovskej náboženskej
obce sa udial za rabína Moše Kohena
(neskôr prijal meno Unger) v rokoch
1740-1772, neskôr za rabína Ungera
(okolo roku 1780). Moše Kohen dal v
roku 1752 podnet na vznik židovskej
školy (ješiva) v L. Mikuláši. Školu zveľadil
rabín Lev Kunic v roku 1776. Za
najväčšiu osobnosť literatúra považuje
rabína Eleazara Löwiho (*1758 +1837),
ktorý žil v L. Mikuláši v rokoch
1821-1830. Pod jeho vedením židovská
škola – ješiva dosiahla svoj vrchol.
Vzdelávalo sa tu viac ako 60 budúcich
rabínov. Existovala ešte aj počas
rabinátu jeho nástupcov Simandela
Szinaia a jeho syna Izachara Bara. Po
jeho smrti v roku 1860 ješiva zanikla.
Škola vychovala takých židovských
mysliteľov ako učenca a rektora
krajinskej rabínskej školy v Budapešti
Wilhelma Bachera (*1850 L. Mikuláš
+1913 Budapešť), či znalca talmudu a
profesora na akadémii pre vedu a
židovstvo v Berlíne Eduarda Banetha
(*1855 L. Mikuláš +1930 Berlín), ďalej
orientalista, rabín v Prahe a od roku
1866 v New Yorku Adolf Hübsch (*1830
L. Mikuláš +1884 New York), či najvyšší
rabín v Temešvári (Rumunsko) Bertram
Kohlbach (*1866 Liptovský Mikuláš
+1944 Temešvár).

Po zániku ješivy bola Židovská škola
bola v Liptovskom Svätom Mikuláši opäť
založená v roku 1845 významným
pedagógom Móricom Maukšom. Po jeho
smrti v roku 1848 ho vo vedení školy a
ústavu vystriedal jeho syn Samuel
Maukš. V školskom roku 1866/1867 sa v
štyroch postupových triedach Židovskej
školy v Liptovskom Mikuláši učilo 308
žiakov z celého stredného a časti
horného Liptova. Správcom školy bol D.
Ellenbogen a učili tu Samuel Weiss a
Alexander Goldstein. V rokoch
1875-1876 tu vyučoval Bernát
Schneckendorff, v roku 1881 Izidor
Steier a iní učitelia, ako napríklad: David
Mendel, Izidor Stein, Jakub Pick a Rubin
Schwalb, ktorý bol od roku 1888 aj
správcom. V rodine učiteľa Rubina
Schwalba (*1856 Ladomirová +1934
Košice) a jeho druhej manželky Anny,
rodenej Rosenthalovej (*1878 + asi
1942) vyrastala Valéria
Schleswig-Holstein (do r. 1939 Valéria
Schwalbová, *1900 L. Mikuláš +1953
Mont Boron, Francúzsko), pravnučka
anglickej kráľovnej Viktórie,
nemanželská dcéra vojvodu Alberta
Schleswig-Holstein.

Najstarším významným rodom so
židovským pôvodom v Liptovskom
Mikuláši, ale aj v Liptove, bol rod
Maukšovcov z Vlkovej. Pochádzali zo
Spiša. Do šľachtického stavu povýšil a
erb udelil Ferdinand II. 6. júna 1635
Donátovi Maukšovi, kežmarskému
richtárovi a jeho deťom. V roku 1684
dostali do vlastníctva Vlkovú a používali
ju aj v prídomku. Maukšovci sú zapísaní
v zozname liptovskej šľachty už v roku
1790. Móric Maukš (*1806 Liptovský
Mikuláš, + 1848 tamže) bol pedagógom,
ktorý v Liptovskom Mikuláši v roku 1835
založil prvý ústav pre hluchonemých v
Uhorsku. V rámci ústavu dosahoval
výrazné úspechy. Vedenie ústavu
prevzal v rokoch 1848 – 1849 jeho syn
Samuel Maukš.

Rod Moešovcov (Moesz, Möesz)
pochádza zo Spišskej stolice (nie je
totožný s rodom Moyšovcov z Ludrovej a
Demänovej). Do šľachtického stavu
povýšil kráľ Maximilián 14. mája 1569
rod v osobe Žigmunda Mossa (neskôr
Moeš), dvorského kancelára a radcu
židovského pôvodu, zároveň mu udelil
erb a povolil používať prídomok z
Levkoviec (v maď. Lefkócz, dnes súčasť
Vlkovej). Rod Moešovcov žil v
Liptovskom Mikuláši už na konci 18.
storočia, pretože sa spomína v súpise
šľachty v Liptove v roku 1790 a pečať
Dávida Moeša sa objavuje na dokumente
v stoličných písomnostiach v roku 1784.
Dávid zrejme v Mikuláši kúpil dom na
námestí. Neskôr v dome žili potomkovia
spomínaného Adama Moeša, vyslanca
na Onódskom sneme – Ľudovít Karol
Moeš (*1786 + 2. 2.1863) s manželkou
Juliana, rodená Musiová (Muszy,
+3.12.1883). Ľudovít v budove podľa
archívnych dokumentov prevádzkoval
lekáreň. Zrejme sa touto činnosťou živil
aj jeho syn Gustáv Moeš (*1826
+22.10.1890).

Počas revolučných rokov 1848/1849 bol
židovský rodák z Liptovského Mikuláša
Móric Wiliach osobným tajomníkom
Ľudovíta Košúta. Keď generál J. Haynau
uvalil na uhorských židov obrovskú
kontribúciu vo výške 1 300 tisíc florénov,
rozdelenú na jednotlivé mestá, pre
podozrenie židov zo spolupráce s
povstalcami, poskytli mikulášskym
židom mešťania pôžičku na splátku ich
podielu (20 tisíc) vo výške 12 tisíc
florénov. Samotní židia boli schopní
splatiť len 6 tisíc a zvyšných 2 tisíc
florénov za nich zaplatili kresťanskí
obyvatelia.

Viacerí starostovia Liptovského
Mikuláša v 19. storočí boli židia. Izák
Diener (+1877 L. Mikuláš) sa spomína
ako mikulášsky richtár v rokoch
1861-1865. Bol prvým židovským
richtárom aj v rámci Uhorska. (rodina sa
koncom 19. storočia premenovala na
Diner a neskôr vdova Karolína Dinerová
predala veľké pozemky pod stavbu
parlamentu v Budapešti) V rokoch
1872–1881 bol richtárom Jozef Stern a
od 20.4.1891 do 9.5.1895 bol starostom
Liptovského Mikuláša Dr. Emanuel
Steiner (*1846 +18.2.1917 L.
Mikuláš).

V Liptovskom Mikuláši sa rodičom
Karolovi Fischerovi (*1825 +30.8.1879)
a Míne Ullmannovej narodil 25.
novembra 1858 (nie 24.12.1859 ako
uvádzajú viaceré diela) Samuel Fischer
(+15.10.1934 Berlín), ktorý v roku 1881
založil v Berlíne významné
vydavateľstvo Fischer Verlag, ktoré
existuje dodnes.

Mikulášski Hexnerovci pochádzali z
Liptovskej Lúžnej, kde prišli z
Námestova. Významným sa stal syn
mikulášskeho advokáta Dr. Júliusa
Hexnera (*1.5.1852 Námestovo
+9.9.1939 L.Mikuláš) a Ireny Teltschovej
(*1.2.1866 L. Kokava +1945 konc.
tábor), neskorší národohospodár Ervin
Hexner (*13.8.1893 LM +15.5.1968
USA). Študoval na viacerých
významných gymnáziách v Uhorsku. Už
počas prvej svetovej vojny vzbudil
pozornosť tým, že sa stal vojenským
letcom. Za úspešné pôsobenie získal
niekoľko vyznamenaní. Neskôr študoval
na univerzitách v Koložvári a Bratislave.
Získal titul docenta a univerzitného
profesora. Prednášal na rôznych školách
a venoval sa medzinárodnému obchodu.
V rokoch 1936-1939 bol riaditeľom
Združených československých železiarní,
oceliarskeho kartelu v Prahe. V
medzivojnovom Československu mal
priateľské styky s viacerými
osobnosťami, najmä politického života. V
roku 1939 emigroval do USA, kde
pôsobil v rokoch 1939-1946 ako
univerzitný profesor medzinárodných
vzťahov na Univerzite v Severnej
Karolíne a Univerzite v Chapel Hill.
Podieľal sa na príprave medzinárodných
menových dohôd prijatých v Bretton
Woods v roku 1944. Tieto dohody sa
stali v roku 1946 základom
Medzinárodného menového fondu a
Svetovej banky. V rokoch 1946-1958
pracoval vo vedení Medzinárodného
menového fondu a Svetovej banky.

Lekár a spisovateľ Pavol Strauss sa
narodil v Liptovskom Mikuláši 30.
augusta 1912 rodičom Dr. Izidorovi
Straussovi (*28.2.1881 L. Mikuláš
+2.2.1945) a Vilme Kuxovej (*14.7.1891
L. Mikuláš +31.7.1933 tamže). Medicínu
vyštudoval vo Viedni a Prahe. Ako lekár
pôsobil v Palúdzke a potom v
Ružomberku. Na sklonku vojny sa dostal
do zajateckého tábora v Novákoch. Po
oslobodení nastúpil ako chirurg do
Onkologického ústavu v Bratislave. Od r.
1956 žil v Nitre, kde pôsobil ako chirurg.
Zomrel v Nitre 3. júna 1994. Do
literatúry vstúpil po nemecky napísanou
básnickou zbierkou Die Kanone auf dem
Ei (Kanóny na vajciach, 1936). V 50-tych
rokoch bol politicky prenasledovaný.
Jeho diela vychádzali v zahraničí a na
Slovensku až po roku 1989.

Viaceré významné podniky najmä v
Liptovskom Mikuláši založili a viedli
židia. Prvé kino v Liptovskom Svätom
Mikuláši od roku 1912 prevádzkoval
Artur Neumann. V roku 1916 žiadal o
povolenie premietať filmy v Hoteli Royal
(Európa) Alexander Stein. Aj v
nasledujúcich rokoch sa hralo v Hoteli
Royal, pretože žiadosť Kolomana
Neumanna o povolenie stavby kina bola
v roku 1916 zamietnutá. V polovici roku
1919 prevá¬dzku kina prevzal
Alexander Stein.

Prvou bankovou inštitúciou na území
Liptovského Mikuláša bol Liptovský
vzájomný výpomocný spolok, ktorý v
roku 1866 založil mikulášsky lekár Dr.
Fridrich Ullmann (*1827 +1888 L.
Mikuláš) a lekárnik Ľudovít Ballo. Dr.
Fridrich Ullmann bol aj pri zrode prvej
Liptovskej stoličnej nemocnice v
Liptovskom Mikuláši a bol aj jej prvým
ordinujúcim lekárom. Známym bol aj Dr.
Miksa Stein (*1865 +1913), okresný
lekár v Liptovskom Mikuláši.

V roku 1867 založil Armin Stark v
Liptovskom Svätom Mikuláši prvú
rafinériu liehu na základoch malého
liehovaru rodiny Dinerovcov. Jej
existencia pokračovala úspešne aj po
vzniku Československej republiky. V
druhej polovici 19. storočia boli
majiteľmi liehovarov Jonáš Schwartz,
Šalamún Neumann, Dávid Stern a Netti
Schulczová. Dávid a Móric Ringovci mali
továreň na výrobu, kostnej múčky.

V Liptovskom Mikuláši pôsobili aj ďalší
veľmi úspešní židovskí podnikatelia. Na
prvom mieste medzi potravinárskymi
podnikmi treba spomenúť bryndziarne
Júliusa Guttmanna a Filipa Pevného na
začiatku 20. storočia. V roku 1906 bratia
Rudolf a Adolf Steinovci postavili vo
Vrbici bryndziareň. V roku 1909
zaregistrovali novú firmu s názvom
Bryndziareň bratov Steinovcov. Od roku
1911 vlastnil v Liptovskom Svätom
Mikuláši Miksa Singer mliekáreň.
Kníhtlačiarne boli okrem iného aj v
rukách Dezidera Löwa a Izidora Steiera.
V roku 1916 postavil v Liptovskom
Mikuláši pobočku svojej firmy na výrobu
priemyselných tkanín a neskôr aj
kobercov Henrich Klinger. Od roku 1896
pracovala jeho fabrika v Budapešti, od
roku 1902 fabrika v Bratislave a od roku
1903 aj v Žiline. Mikulášska fabrika sa v
maďarčine volala „Liptói Házi Ipari
Szövő-Telep Liptószentmiklós“. V roku
1921 si v Klingerovej textilke zarábalo
na živobytie 180 robotníkov. V 30-tych
rokoch 20. storočia dve mliekárne v
Liptovskom Mikuláši vlastnili židia D.
Lietzow a H. Schwartz. Z menších
židovských podnikov tu bola firma Emila
Eichorna zabezpečujúca autobusovú
dopravu. Z väčších továreň na
spracovanie kože Ľudovíta Pazeríniho. V
tomto období dva hotely v Liptovskom
Mikuláši vlastnili židia: Hotel Kriváň
Rudolf Feuereisen a Hotel Európa
vlastnili bratia Scheinovci.

V roku 1935 Fridrich Haas založil v
Liptovskom Hrádku firmu na výrobu
trvanlivého pečiva. Rodinnému
podnikaniu sa venovali aj jeho bratia
Eugen Haas (*1901 + ?) a Fridrich Haas
(*1908 + ?). Výroba oblátok sa v novej
haasovskej fabrike začala 12. októbra
1935. Továreň nebola veľká, pretože
zamestnávala len niekoľko robotníkov.
Čoskoro zaviedol výrobu trvanlivého
pečiva, ktorým si získal svojich
priaznivcov. Podnik Fridricha Haasa bol v
roku 1941 arizovaný a na jeho dobre
vybudovaných základoch bola v roku
1941 založená továreň TATRANKA,
výrobné a predajné družstvo oblátok,
keksov a suchárov s ručením
obmedzeným v Liptovskom Hrádku. Od
začiatku svojho vzniku mala dobré
výsledky, pretože svojimi výrobkami
zásobovala všetky nemocnice, sanatóriá
na Slovensku s ľahkým a dietetickým
pečivom.

V roku 1904 Rudolf a Adolf Steinovci v
Liptovskom Mikuláši začali budovať prvú
továreň na likéry v Liptovskom Mikuláši.
Firmu viedol Adolf Stein ako najstarší zo
synov. Jeho vedenie však neprinieslo
firme prosperitu, pretože v roku 1935
skrachoval a na dražbe jeho podiel vo
firme kúpil jeho brat Rudolf. Fabrika
niesla aj jeho meno: Prvá liptovská
továrna na likéry, Rudolf Stein a Spol.,
Liptovský Sv. Mikuláš.

Ružomberok

Židia sa v okolí Ružomberka začali
usadzovať neskôr. V 19. storočí sa v
Ludrovej objavuje rodina
Wittmannovcov, ktorá neskôr založila
veľmi významnú mliekarenskú firmu vo
Zvolene.

Ružomberskí mešťania sa dlho
podnikaniu židov priamo v meste bránili.
Preto židovské obchody v Ružomberku
archívne dokumenty zaznamenávajú až
na konci 18. storočia. V roku 1817 dalo
mesto Ružomberok do prenájmu
mestský pivovar mikulášskemu
podnikateľovi Jakubovi Pevnému. V tom
istom roku mesto dalo do nájmu
židovským obchodníkom M. Mendelovi a
Levovi Fischerovi dane z pálenky. V roku
1819 mesto prenajalo pivovar židovi
Mojžišovi Glasnerovi. Neskôr si Glasner
prenajal aj mestský hostinec na Mýte.
Od roku 1822 mal v prenájme mestský
pivovar Jozef Fischer, ktorý si v roku
1840 mal v nájme aj právo obchodu s
vínom. Jeho príbuzný Marek Fischer si od
roku 1840 prenajal Madočániovskú kúriu
(stará pošta).

Od roku 1840 bolo Židom povolené sa
slobodne sťahovať, stavať domy a bývať
v centre mesta. Rodiny Fischerovcov a
Glasnerovcov boli prvé trvalo usadené
židovské rodiny v Ružomberku, aj
napriek tomu, že sa mesto všemožne
snažilo tento trend obmedziť. Od
polovice 19. storočia pribúdali ďalšie
židovské rodiny. V roku 1843 kúpil
Ferdinand Glücksmann čutkovský mlyn,
v roku 1848 sa Mojžiš Glasner spomína
ako záložný vlastník Fábryovskej píly v
Ružomberku a v roku 1846 sa v
Ružomberku spomína aj prvý židovský
remeselník Šalamún Neumann. V roku
1850 sa v meste usadil židovský lekár a
zároveň aj prvý súkromný lekár Jozef
Glücksmann a neskôr aj Dr. Fridrich
Duschnitz a iní. V roku 1850 bolo v
Ružomberku 5 trvalo usadených židov, v
roku 1873 v Ružomberku žilo 271 Židov
a do roku 1890 ich počet stúpol na 693.
K najväčšiemu nárastu židovského
obyvateľstva došlo v rozpätí rokov 1860
az 1870 v dôsledku masívneho prílevu z
okolitých dedín, keď sa v Ružomberku
usadili viaceré rodiny, medzi nimi:
Glasner, Glucksmann, Kulka (významný
obchodník s drevom), Donáth, Kufler,
Strauss, Duschnitz, Roth, Wittenberg a
Klein.

V roku 1870 sa židovská náboženská
obec osamostatnila od židovskej
náboženskej obce v Liptovskom Mikuláši.
Prvým rabínom samostatnej cirkevnej
obce sa stal Emanuel Elsas (Elsasz),
predsedom miestny lekár Dr. Fridrich
Duschnitz a prvým cirkevným správcom
Floriánn Glasner. Druhým rabínom bol v
roku 1876 Jakub Samuel Fischer,
miestny učiteľ.

V roku 1870 kúpila Židovská
náboženská obec pozemok na Panskej
ulici na stavbu synagógy a novej školy.
Pôvodné priestory v starom mestskom
pivovare prestávali stačiť. Modlitebňa sa
najprv premiestnila do priestorov
bývalého tabakového úradu a v roku
1874 do bývalých mestských kasární. V
roku 1879 sa začala stavba synagógy
podľa vzoru synagógy v Miškolci. Stavbu
realizoval Ing. Juraj Lukáč.

Aj keď pokračovala rýchlo, načas
ju zastavila nečakaná udalosť, keď pri
požiari zhorelo lešenie. Aj napriek tejto
udalosti bola stavba bola slávnostne
odovzdaná 30. decembra 1880. V roku
1929 bola synagóga zrekonštruovaná.
Od roku 1945 slúžila len ako sklad.
Pôvodné vybavenie synagógy, okrem
zničeného Árona Hakodesa a vzácnych
lustrov pre viac ako 400 sviečok, ktoré
pôvodne budovu osvetľovali, sa do
dnešných dní nezachovalo.

Aj ružomberské prostredie bolo neskôr
nábožensky veľmi tolerantným
prostredím. Svedčí o tom aj fakt, že v
rokoch 1906-1907 bol za richtára
Ružomberka zvolený žid, podnikateľ
Jakub Klein. Ďalším príkladom je aj
obhajoba pri procese A. Hlinku, ktorú na
jeho vlastnú žiadosť prevzali židovskí
advokáti Dr. Izidor Biheller (vtedajší
predseda Židovskej náboženskej obce) a
Dr. Bernát Heller. Dr. Bernát Heller spolu
s Dr. Henrikom Laknerom po černovskej
masakre, obhajovali pred súdom viac
ako štyri desiatky nespravodlivo
obvinených obyvateľov Černovej, medzi
ktorými bola aj nevlastná sestra Andreja
Hlinku – Anna Hlinková-Fullová.

Z členov židovskej náboženskej obce
žijúcich v Ružomberku sa stali
významnými viacerí. Izidor Mautner
(*1852 +1930), textilný
veľkopodnikateľ, ktorý v roku 1894
založil v Ružomberku – Rybárpoli
Mautnerove textilné závody. Neskôr
patrila fabrika medzi najväčšie textilné
továrne v strednej Európe. Továrne
založil aj v Holandsku či iných krajinách.
Jakub Klein (+1932 Ružomberok) bol
významným politikom a podnikateľom
Založil v Ružomberku celulózku a
papiereň s názvom Jakub Klein a spol. Za
zásluhy v podnikaní bol vyznamenaný
Rytierskym krížom Františka Jozefa. Dr.
Artur Kürthi (*1876 +1915 Ružomberok)
a Július Kürthi (*1879 +1936
Ružomberok) založili v roku 1894
Muzeálny spolok a spolkové múzeum
nazvali Alžbetínske múzeum v
Ružomberku. V roku 1911 založili
Liptovskú muzeálnu spoločnosť v
Ružomberku. Július Kurthi bol od roku
1922 až do svojej smrti kustódom
Liptovského múzea. Leo Kestenberg
(*1882 Ružomberok +1962) bol
významným klaviristom a hudobným
pedagógom. Narodil sa v rodine
hlavného kantora Adolfa Kestenberga v
Ružomberku a Júlie Kestenbergovej,
rodenej Fischerovej. V rokoch 1919-1933
bol pracovníkom pruského ministerstva
vied, umení a osvety, okrem toho v
rokoch 1918-1932 vyučoval na Vysokej
hudobnej škole v Berlíne. V roku 1921
získal titul profesora. V rokoch
1933-1938 pôsobil v Prahe. Po ďalších
zmenách medzinárodnej situácie v
Európe a krátkom pôsobení v Paríži,
odišiel do Palestíny, kde pôsobil v rokoch
1939-1946 ako riaditeľ Palestínskeho
symfonického orchestra. Od roku 1948
zastával funkciu prednostu hudobného
oddelenia ministerstva školstva a kultúry
v Tel Avive. V Izraeli založil prvé štátne
učilište pre učiteľov hudby. Peter Lorre,
vlastným menom Ladislav Löwenstein
(*1904 Ružomberok +1964), významný
americký herec a režisér. Hral vo viac
ako 60 amerických filmoch. Stal sa
známym najmä postavou japonského
detektíva Mota. V roku 1951 hral hlavnú
úlohu v nemeckom filme „Der
Verlorene“. Tento film aj režíroval a bol
spoluautorom scenára. Dr. Ferdinand
Stark (+1930 Berlín) je objaviteľom tzv.
Starkovej mikrovlnej spektrometrie a
Starkovho efektu. Bol prvým asistentom
Alberta Einsteina. Zomrel v Berlíne, ale
je pochovaný na židovskom cintoríne v
Ružomberku. Doc. MUDr. Bedrich Roth
(*1919 +1989) pracoval na Hennerovej
klinike v Prahe ako vedúci pracovník
laboratória pre patofyziológiu nervovej
sústavy. Bol svetoznámym odborníkom v
odbore narkolepsie. Uverejnil viac ako
250 pôvodných vedeckých prác. Svoje
poznatky zhrnul v ôsmych
monografiách. Bol čestným členom
viacerých európskych a svetových
vedeckých spoločností. Dr. Alica
Kohnová-Glasnerová (*1905 + ?),
advokátka, publicistka. Bola členkou
viacerých správnych rád (Likérum,
Basaltové závody v Lučenci). Bola
literárne veľmi činná – prispievala do
viacerých slovenských
sociálno-politických časopisov. Prof. Dr.
Frantisek Pór (*1899 Zvolen +1980),
lekár, v rokoch 1932-1940 pracoval ako
primár Interného oddelenia Štátnej
nemocnice v Ružomberku. Neskôr bol
prednostom I. Internej kliniky v Košiciach
a súčasne prednášal internú medicínu
na Lekárskej fakulte. V rokoch
1950-1952 bol prodekanom Lekárskej
fakulty v Košiciach. Uverejnil vyše 40
štúdií v domácich, nemeckých,
anglických a švajčiarskych vedeckých
zborníkoch. MgrPh. Helena Petranková,
vlastným menom Helena Ackersmanová
(*1904 Bobrov +1968), lekárnička. Jej
rodina pochádzala z Ružomberka (je
pochovaná v rodinnom hrobe na
cintoríne v Ružomberku). Aktívne sa
zúčastnila občianskej vojny v Španielsku,
počas ktorej pracovala v Lazarete J. A.
Komenského a prešla frontom pri
Madride, na Guadalajare a Benicasine. V
roku 1939 prešla cez Poľsko do
Sovietskeho zväzu, kde sa prihlásila do
československej vojenskej jednotky. V
roku 1942 sa stala hlavnou lekárničkou.
Po oslobodení pracovala v hodnosti
plukovníčky na Ministerstve národnej
obrany. Bola vyznamenaná niekoľkými
československými, poľskými a
sovietskymi medailami. Prezident Tito ju
vyznamenal vysokým juhoslovanským
radom. V rokoch 1951-1953 bola
nespravodlivo súdená a väznená. Neskôr
bola rehabilitovaná. Fridrich Biheller
(*1908 +1972) bol v období prvej ČSR
redaktorom viacerých ľavicových
periodík. Ako dobrovoľník sa zúčastnil
občianskej vojny v Španielsku, kde
pracoval ako redaktor a hlásateľ
československého vysielania z Madridu a
Barcelony. Počas druhej svetovej vojny
bol v Londýne redaktorom týždenníka
Nové Československo a hlásateľom
slovenského vysielania rádia BBC. V
50-tych rokoch bol väznený a neskôr
rehabilitovaný. Brat Fridricha Bihellera,
Ing. Otto Biheller bol po oslobodení
československým vojenským atašé na
veľvyslanectve vo Washingtone.

Liptovský Hrádok

V Liptovskom Hrádku a na okolí sa
začali Židia usadzovať koncom 18.
storočia. Práve oni najčastejšie figurujú
ako nájomníci panských regálnych práv.
Začiatkom 19. storočia sa v ich rukách
ocitli jatky spojené s krčmami. Uplatnili
sa tiež v podnikaní a obchode s
dre¬vom, ako aj v iných sférach
kupectva. Pred pádom feudalizmu sa
židovský živel natrvalo usadzoval najmä
na Prekážke. Dom si tu okolo roku 1840
vybudoval Samuel Stark, ktorý sem
prišiel z Dolného Kubína. Živil sa
kramárstvom. Z Trenčína pochá¬dzal
Martin Rotschild, zaoberal sa tiež
drobným obchodom. Vdova Anna
Sternová, pôvodom z Liptovského
Mikuláša, bola bez zamestnania.
Obchod¬níkom bol Jakub Stern, ktorý
prišiel tiež z Liptovského Mikuláša. Z
Huncoviec na Spiši šťastie na Prekážke
hľadal Emanuel Braun. V novom domove
sa stal krčmárom. V hrádockom
Podhradí v roku 1848 býval iba Anton
Luchs (aj Lux) spolu s sedemčlennou
rodinou. Mal tu výčap piva. Pre¬sunul sa
sem zo župného sídla. Iba jedna rodina
tiež pôvodom z Liptov¬ského Mikuláša
žila v hrádockej štvrti Maša. Na jej čele
stál Joachim Schwartz (aj Svárz.).
Pracoval v poľnohospodárstve ako
gazda.

Významnou sa stala aj rodina
Donnerovcov, majiteľov hostinca
Hlbokom pri Maši v Liptovskom Hrádku.
Jeden z potomkov tejto rodiny architekt
Vojtech Donner (*1901 Ružomberok
+1945 Š. Pleso) , ktorý sa počas svojej
krátkej kariéry sa stal autorom viacerých
významných projektov v Ružomberku.
Známym je jeho projekt Liptovského
múzea v Ružomberku z roku 1936 a
prvého projektovaného sirotinca na
Slovensku (dnešný detský domov v
Ružomberku) aj ďalšie budovy. Jeho
meno je uvedené medzi významnými
židovskými architektmi na Slovensku v
Židovskom múzeu v Bratislave. Vojtecha
Donnera mesto Ružomberok zaradilo
medzi významných rodákov mesta a v
90-tych rokoch mu s príbuznými dalo
postaviť na hrobe pomník. Jeho brat
Pavol Donner (*1902 +1939) bol
šéfredaktorom novín Prager Tagblatt. Ich
vzdialený príbuzný Adolf Donner sa
usadil v Liptovskom Mikuláši, kde v roku
1890 kúpil nehnuteľnosti a na kúpených
pozemkoch zriadil fabriku – tkáčovňu,
ktorá v roku 1894 zamestnávala 26
robotníkov. Snaženia Adolfa prerušila
jeho smrť v roku 1908.

Od 70-tych rokov 19. storočia na
Prekážke existovala jednotriedna
súkromná židovská škola. Navštevovali
ju žiaci z Liptovského Hrádku, Prekážky,
Liptovského Mikuláša, Liptovskej
Porúbky a Dovalova. V roku 1882 ju
navštevovali aj žiaci z Bytče, ale aj zo
Spiša a Šariša. V rokoch 1877-1884 tu
učil žiakov učiteľ Móric Eichner. V roku
1877 školu navštevovalo 15 žiakov, v
roku 1882 už 18 žiakov. Škola zanikla
koncom 80-tych rokov 19. storočia.

Predsedom židovskej náboženskej obce
v Liptovskom Hrádku, ktorá patrila pod
rabinát v Liptovskom Mikuláši, bol v roku
1900 Dr. Viliam Kux. Aj jeho zásluhou
bola v Hrádku postavená nová budova
synagógy. Už v roku 1859 stála podľa
pozemnoknižnej mapy v Liptovskom
Hrádku staršia synagóga. Približne na
rovnakom mieste bola v roku 1900
postavená nová budova synagógy.

Stavba mala tvar hranola s
vchodom tvoreným troma dverovými
otvormi na západnej strane. Na južnej a
severnej sa nachádzalo po päť vysokých
oblúkových okien bez vitráží. Vstupná
hala synagógy slúžila pravdepodobne aj
ako študovňa či škola. Nad ňou sa
nachádzal chór so schodiskom po oboch
stranách. Na prvom podlaží boli lavice
pre veriacich a vo východnej časti sa
nachádzal svätostánok a modliaci pult.
Na galérii a emporách boli tiež lavice pre
veriacich.

PhDr. Peter Vítek