PS: Vypožičaný život

Úryvok

Nikdy som nebol taký zbabelý, neúprimný a podlý, aby som sa postavil na stranu víťaziacich a mocných, len pre tieto ich atribúty. A ani sa nemusím ponosovať, že by sa mi v ktoromkoľvek čase môjho života, v ktorejkoľvek forme spoločenského vývoja ostatných štyridsiatich rokov v našej vlasti dostalo pochybenej cti oficiálneho prejavu pochvaly mojej životnej činnosti. Môj život zavesený na trojicu záľub a určení (medicína – literatúra – hudba) plynul ustavične bezpečne regulovaným riečiskom nepovšimnutia.
A pretože semafory vnútra boli nastavené na zelenú pre výkyv: Ja a Nekonečno, prehodili sa životné výhybky na slepú koľaj neevidovania. Ale asi som vedel, čo robím. Ak sa z nekonečného počtu možných možností bytia i nebytia realizovalo to ja, ktorým som, je základom najelementárnejšieho vzťahu nekonečné Ja, ktoré ho muselo umožniť a dvíha ho do dôstojnosti toho Najvyššieho, po ktorom večne bude túžiť. A všetko, čo sa tejto centripetálnej sile nepodriadi a netúži sa s ňou zjednotiť, je pomýlené a vedie iba k osobným a nadosobným krízam a katastrofám. Od manželstva po umenie. Od výchovy po vedecké počínanie. A úsilie o najväčšie poznanie a prehĺbenie v oblasti biologických i technických vied je správnym vnútorným postojom. Až na hranici všetkého dosiahnuteľného rozumom smieme skloniť hlavy. Ale ta raz každý dôjde.
Nechápem veľmi extrémne postoje, keď viem – a každý by si to mal uvedomiť – aká úzka medzera je medzi životom a neživotom, medzi zdravím a ohrozenosťou života. Lenže extrémy vznikli vždy a u všetkých práve z neuvedomenia si tohto. Jeden osud pre všetkých je schystaný na našej zemi, na tej kozmickej škvarke. A nik nemá právo zo svojho triedneho privilegovaného postavenia upierať iným ľuďom dôstojný a radostný život…

(Život je len jeden)