Predkladaný deviaty zväzok Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa, ktorý vychádza signifikantne na storočnicu autorovho narodenia, má z hľadiska vari prozreteľnostného osobitné postavenie v rámci toho všetkého, čím sa Strauss do slovenskej kultúry zapísal. Naskytuje v podstate akýsi súhrnný pohľad na jeho počiatočné životné hľadanie, pri etablovaní sa ako osobnosť. Preklenuje dúhovým oblúkom obdobie od jeho literárnych začiatkov až po jeho konverziu, a to konverziu hneď dvojitú: jednak v dominantnosti literárneho jazyka tohto tvorcu, jednak – a to najmä – v jeho svetonázorovom a náboženskom smerovaní. To oboje sa dá totiž z nadhľadu sledovať iba na Straussovej nemeckej poetickej tvorbe, ktorá stojí na začiatku jeho literárnych úsilí a umelecko-estetických ambícií. Tá prvá konverzia vyplynula zo Straussovej bytostnej zžitosti so slovenským životným a kultúrnym prostredím, v ktorom vyrástol, tá druhá z jeho neuhasiteľnej túžby po pravde a ľudskosti. Ako spisovateľ mysliteľ patrí Pavol Strauss jednoznačne a neodškriepiteľne do slovenskej literatúry, je v nej výraznou a nezameniteľnou osobnosťou a dnes si ho výslovne ctíme ako klasika. Jeho duchovné a literárne korene sú však v slovenskom kultúrnom židovskom milieu s nemeckým jazykovým povedomím, s orientáciou na výrazné diela svetovej kultúry. Straussove básne písané po nemecky ozrejmujú nám v časovej postupnosti jeho zrenie ako literáta aj ako človeka hľadajúceho zmysel života a húževnato pracujúceho na svojom vnútornom raste. Neskoršie básne, písané už po slovensky, ba vôbec slovenská spisba tohto autora sa už ocitajú za spomenutým dúhovým oblúkom a hodnotovo sa už nesú bezprostredne v znamení nájdenej cesty k objavenému ideálu. Preto poznanie Straussovej nemeckej poézie má špecifický význam pre  vnímanie celého jeho literárneho diela i pochopenie jeho definitívneho životného príklonu ku katolicizmu. Podstatným v Straussovom diele čo do rozsahu je to, čo tento autor napísal po slovensky, preto i jeho súborná edícia vychádza v slovenčine, ako drahocennosť slovenskej národnej literárnej klenotnice. Ale je pravda, že nemecké básne stáli chronologicky na začiatku Straussovej tvorby a všetko ostatné v tejto tvorbe sa odvádza z ich literárnych, estetických a mysliteľských koreňov. Preto logicky pokladáme túto poéziu za súčasť slovenského kultúrneho dedičstva a pojímame ju v preklade do slovenčiny za jeho neodmysliteľnú zložku. Umožňuje nám dokresliť si v autorovom profile črty, ktoré by sa nám ináč rozplývali v hmlách minulosti. Zaiste je toho veľa, čo by sa tu dalo rozvádzať z literárnovedného, literárnoestetického a literárnokritického hľadiska, veď Straussovo dielo je priam nevyčerpateľnou studnicou podnetov na intelektuálne zamýšľanie sa nad podstatou behu sveta a nad jeho hádankami, ale na to sú povolanejší iní, nie ja ako básnik a prekladateľ, preto sa v tejto stati obmedzím na súvislosti, ktoré sú mi blízke, s ktorými som sa stretával pri spoznávaní Straussovej nemeckej slovesnej produkcie. Nuž k veci. Ak mám ako prekladateľ povedať to svoje podstatné k nemeckej poézii Pavla Straussa, musím na začiatku konštatovať, že som sa k nej dostal v podstate náhodne. Vedel som, že počas svojich pražských študentských rokov (1932 – 1937) vydal tento výnimočný slovenský autor dve zbierky nemeckých básní, Die Kanone auf dem Ei a Schwarze Verse, ale nepoznal som ich. Skôr ako k nim som sa dostal do kontaktu s niektorými jeho slovenskými básňami – to keď som redigoval pre Ing. Karola Kubíka (vydavateľ DAKA Bratislava) ešte za autorovho života (1993) knihu Torzo ticha, zahŕňajúcu sčasti eseje a sčasti básne. Zaujali ma a o Straussových poetických kvalitách ma presvedčili verše zbierky Trofeje ticha (z roku 1962) zaradené do onej skĺbenej publikácie a takisto básne v próze Stĺpy prevzaté do nej z vydania z roku 1948. To ma i podnietilo napísať na vydavateľovu prosbu do knižky namiesto plánovaného úvodu báseň, v ktorej som puncoval autora na poctivého proroka básnika. Sám autor tú báseň ako úvod prijal, no vyjdenia knihy (1994) sa nedožil. Isteže, boli mi čitateľskou lahôdkou Straussove eseje (ako už i predtým), no najmä jeho básňam som sa neveril vynačudovať. Toľko je v nich poézie a zmyslu pre veci hlbšie a vyššie.  No ako to bolo s tou náhodou. Pani Maňa, vdova Mária Straussová, rod. Loydlová, ktorá si rada spomínala na niekdajšiu spoluprácu s mojím nebohým otcom z obdobia prvej Slovenskej republiky v rámci Katolíckych novín, mi relatívne krátko po manželovom skone poslala po komsi – ale už si nepamätám, po kom – z literárnej pozostalosti Pavla Straussa celú hromádku neusporiadaných slovenských básní písaných na jednotlivých strojopisných listoch, medzi ktorými bola vložená aj útla viazaná knižočka-zbierka strojopisných nemeckých veršov Worte aus der Nacht, a pripojila k tomu i dva nemecké rukopisné (manuskriptové) denníky Aufzeichnungen und neue Gedichte (so záznamami z rokov 1939 až 1944) a Stundenbuch (1944 až 1946). S odkazom asi takým, či by sa s tým nedalo niečo urobiť. Potešil som sa. Pri listovaní ma premohla zvedavosť, najmä pokiaľ išlo o nemecké verše, lebo ako keby som bol tušil (ale netušil som, bolo to iba náhle vnuknutie, venovať svoju pozornosť predovšetkým im), že tam niekde je kľúč a či skôr cardo k Straussovej konverzii. A tak som si ponechal všetko to nemecké a hromádku slovenských básní som postúpil priateľovi básnikovi Michalovi Chudovi (oslovenie pani Straussovej sa mojím prostredníctvom týkalo aj jeho). A tu sa to začalo. Útla zbieročka Worte aus der Nacht, knihársky viazaná vo formáte A5, no zostavená a poskladaná zo zložených listov A4 obojstranne popísaných na stroji, nesúca datovanie Weihnachten 1940 a venovanie ružomberským Munkovcom (budúcim Straussovým krstným rodičom), ma premohla svojím poetickým výrazom. Jednoducho – musel som ju preložiť, nemohol som sa ubrániť žiadostivosti popasovať sa v slovenčine s jej výrazom i tvarom. Toľkú silu som z nej cítil. Karol Kubík sa ujal jej vydania (súbežného prvého nemeckého i slovenského vydania) a pani Straussová ako dedička autorských práv na originál dala prekladu „zelenú“. Kniha Worte aus der Nacht / Slová z noci vyšla roku 2001, ako tretia Straussom označená jeho nemecká zbierka v origináli (až po autorovej smrti) a ako prvý slovenský preklad z autorovej nemeckej poetickej tvorby. Bezprostredné očarenie vo mne pretrvávalo, a tak až neskôr som si postupne začal uvedomovať, že knižočka je vlastne svedectvom, výrazným svedectvom o autorovej konverzii zo židovstva na katolicizmus. Rozpísal som sa o tom v eseji Básnické svedectvo o konverzii, ktorú som publikoval 26. júna 2002 v časopise Kultúra (č. 13/2002).  Na onom mieste som medziiným konštatoval: „Kresťanský vianočný motív – motív inkarnácie Boha – cítiť už z prvej básne zbierky, v užšom cykle Worte aus der Nacht označenej číslom 1. Veď sa tu hovorí: Man wird immer geboren, / da Gott es geschah (teda Človek sa stále rodí, / pretože sa to stalo Bohu; pre potrebu zachovať formu som to preložil takto: Človek sa rodí zasa, / bo v Bohu sa hne). Ba pozoruhodné je, že túto báseň vpísal autor do spomenutého denníka o aký denník išlo, osvetlím hneď nižšie – aktuálna poznámka tk už koncom roka 1939, a to hneď ako svoj prvý zápis v ňom. Tam nesie báseň názov Lux aeterna (!) a nad ňou je nadpísané: Dies sei das Leitwort: / dieser Seiten, / dieses Wachsens, dieses Jahres (Nech toto je mottom: / týchto stránok, / tohto rastu, / tohto roka).“ Tu treba povedať, že Pavol Strauss prijal sviatosť krstu po dôkladnej príprave (až) 28. augusta 1942 (vždy spomínal, že na sviatok učiteľa Cirkvi sv. Augustína) a jeho krstnými rodičmi boli ružomberskí konvertiti zo židovstva František a Gizela Munkovci. Manželia Munkovci mu svojím spôsobom nahrádzali rodičov. Všetranne podporovali jeho literárne sklony, ale najmä jeho duchovné hľadanie. Na Vianoce 1939 (!) mu darovali veľký hrubý čistý zošit v žltej väzbe ako denník na záznamy a vpisovanie básní (tá žltá farba mala byť symbolická, možno dvojnásobne – vo venovaní Munkovcov išlo o farbu slnka, „slnovratu“). To je onen spomenutý knihársky viazaný denník s tlačeným nápisom na obálke Aufzeichnungen und neue Gedichte. Strauss tento zošit bohato využil – na vpisovanie básní aj denných poznámok. Básne zväčša zapisoval v definitívnej, dotvorenej podobe (manuskript načisto), no niekedy zápis ešte upravoval. Prvým zápisom v tomto denníku, ešte z roka 1939, je uvedená báseň Lux aeterna, dokladajúca v duchovnom ohľade autorov prívrat ku kresťanstvu. Pravda je, že onen denník obsahuje v prvom rukopisnom zázname len časť, z hľadiska chronológie vzniku druhú časť básní zbierky Worte aus der Nacht. K prvotným záznamom časovo prvších básní zbierky som sa dostal, až keď sa mi primotal do pozornosti v sprostredkovanej podobe Straussov manuskriptový nemecký denník z predchádzajúceho obdobia. Nemal som ho v rukách, oboznámil som sa s ním len v xeroxovanej, možno neúplnej podobe s pripojenými (v niektorých jednotlivostiach nie spoľahlivými) prepismi na písacom stroji z kolekcie Dr. Martina Jančušku z Viedne. Tie denníkové záznamy pochádzali z konca roka 1938 a z roka  1939, z času, keď – ako sa uvádza v biografii podľa prof. Júliusa Rybáka – pôsobil Pavol Strauss v armádnej službe v plukovnej ošetrovni v Ružomberku a keď sa zblížil s Munkovcami. Má teda jeho konverzia korene v pomerne nedávnej minulosti, keď sa rozišiel s marxistickou ideológiou. Pokúsil som sa svojho času z vlastného záujmu prepísať „žltý“ denník Aufzeichnungen und neue Gedichte na počítači a potom som tak chcel urobiť aj s bezprostredne nadväzným denníkom Stundenbuch (ten – v tmavej, bordovej väzbe s tlačeným názvom na obálke – takisto venovali Straussovi Munkovci), no stalo sa, že sa mi definitívne porúchal počítač a všetko, čo už som mal prepísané, ostalo do dnešného dňa stratené (nedobytné) na jeho pevnom disku. Keď som sa nevedel pohnúť ďalej, ale straussovská téma v rámci aktivít mikulášskej Spoločnosti MUDr. Pavla Straussa začínala naberať intenzitu, prenechal som oba uvedené denníky Dr. Jančuškovi pre jeho nádejnú straussovskú kolekciu. Vediac o ich existencii, mohol som aj prof. Júliusovi Paštekovi ako editorovi súborného diela Pavla Straussa pri prezentácii prvých troch zväzkov tohto súboru svedčiť, že reálne jestvujú. Chvalabohu, sú na svete, nestratili sa medzičasom, a tak dokladajú podľa mňa najdôležitejšie obdobie v poetickej tvorbe Pavla Straussa a súčasne v jeho živote, jeho ideový prerod a rast. Opätovne sa mi dostali do rúk, čiastočne už spred niekoľkých rokov dôvernejšie poznané, pri príprave práve tohto, deviateho zväzku Straussovho súborného diela prostredníctvom Dr. Františka Mikloška. Pravda, denník Aufzeichnungen und neue Gedichte obsahuje aj ďalšie básne, zasahujúce už do poetickej práce na ďalšej Straussovej nemeckej básnickej zbierke, výslovne programovej knihe s provokujúcim názvom Bruder Abel lebt ja noch (Veď brat Ábel ešte žije). (Sám názov svedčí o programovosti! A hovorí o nej aj skutočnosť, že autor toto dielo výslovne spomína ako štvrtú svoju nemeckú zbierku poézie, t. j., že mu záleží na tom, aby sa o ňom vedelo.) Tu sa musím pristaviť pri zneistení, čo postihlo mňa, ale (možno mojím pričinením) aj ďalších, ktoré sa viaže na titul tej ďalšej zbierky. V prvovydaní zbierky Worte aus der Nacht (2001) sa na zadnej predsádke knihy uvádza ako štvrtá, dosiaľ nenájdená Straussova nemecká zbierka básní titul Und der Bruder Abel lebt ja noch. V takej podobe sa to prenieslo i do môjho doslovu ku knihe a potom i ďalej. Pôvod nepresnosti je možno v ústnom podaní (spojka „a“ v hovo 10 renej interpretácii), no skutočnosťou je, že sám autor zbierku na písme spomína ako Bruder Abel lebt ja noch – ináč často len zjednodušene zástupne ako Abel –, a to je pre bibliografiu smerodajné. Fakt, že sa zbierka Bruder Abel lebt ja noch zatiaľ v rukopisnej pozostalosti nenašla (nateraz ju pokladáme za stratenú), neznamená, že ona v denníkových záznamoch nejestvuje. Predpokladám, že v denníku Aufzeichnungen und neue Gedichte a v denníku Stundenbuch (v ich názvoch je alúzia na Rilkeho) nachádzame všetky básne tejto zbierky, ibaže nikomu nie je dané rozhodnúť, ktoré sú to básne a v akom poradí ich autor do knihy zaradil. Preto v predkladanom súbornom diele reprodukujeme (v chronologickom poradí) v jednom celku všetky básne, ktoré vznikli po dovŕšení zbierky Worte aus der Nacht (tu odkazujem na svoje konštatovanie z citovanej eseje Básnické svedectvo o konverzii, že onou knihou, bez ohľadu na doslovné znenie neskoršieho autorovho denníkového konštatovania zo začiatku roka 1942, doznela jedna kapitola jeho života), a označujeme ich súborným názvom In der Abels Nähe / V blízkosti Ábela. Autor chcel svoje nemecké zbierky Worte aus der Nacht a Bruder Abel lebt ja noch vydať po vojne vo Švajčiarsku (vyplýva to zo záznamu z roku 1946 v denníku Stundenbuch), ale o ich „švajčiarskom“ osude nevieme nič. Sám autor nám, zdá sa, nezanechal ďalšiu stopu. Tu sa totiž sčasti prekrýva obdobie jeho osobnej duchovnej konverzie s obdobím jeho príklonu k slovenskému literárnemu výrazu. Zanecháva nemčinu ako svoj dominantný literárny jazyk. Roku 1947 už vychádzajú v Košiciach v slovenčine jeho eseje Všetko je rovnako blízke a ďaleké, roku 1948 v Trnave eseje Mozaika nádeje a v Ružomberku jeho slovenské básne v próze Stĺpy, ktoré majú literárnym výrazom blízko k jeho esejam. Strauss už v tom čase aj prekladá z nemčiny do slovenčiny. Ťažko rozhodnúť, ktoré konkrétne básne vcelku mohli byť obsahom štvrtej nemeckej zbierky Pavla Straussa, no ďalší autorov poetický vývoj smeroval nepochybne k čoraz väčšej katolíckej duchovnosti. Naznačujú to aj tri cykly exercičných a meditatívnych básní v denníku Stundenbuch, v jeho druhej polovici, ktorým, ako predtým aj iným, autor neurčil samostatný literárny výstup: prvým bol cyklus Der Spiegel des Schweigens, nasledovali Venite, adoremus! a Deus semper maior (ten tretí názov nie je autorov, ale náš, prevzatý z jednej relevantnej básne cyklu a navodený autorovou dodatočnou denníkovou poznámkou). Predpokladám, že tieto cykly už nepatrili k zbierke Bruder Abel lebt ja noch. Ale prvé dva vylúčiť nemožno. Tie boli totiž napísané predtým, ako Strauss dokončil – podľa jeho takmer o rok neskoršieho záznamu v denníku údajne niekedy na jar roku 1945 – posledné básne Ábela. Ďalšie básne denníka, nasledujúce po týchto cykloch, sme zhrnuli už len pod odlišovací súborný názov So etwa aus dem Hinterfeld / Tak asi zo závetria. Keď sa mi denníky Aufzeichnungen und neue Gedichte a Stundenbuch dostali znova do rúk, podarilo sa mi prejsť skúmavým zrakom Straussovu tvorivú etapu, ktorú zahŕňajú a ktorá ústi z literárneho hľadiska napokon do odpútania sa od nemeckej slovesnej tvorby, ale aj od niekdajšieho bezútešného, depresívneho vnímania skutočnosti, no ktorá pritom bezprostredne nadväzuje na prvotné autorove literárno-duchovné korene. Z tej opačnej strany, z autorovej poetickej minulosti, moju percepciu nemeckej básnickej tvorby Pavla Straussa vymedzujú jednak jeho pražské zbierky Die Kanone auf dem Ei (1936) a Schwarze Verse (1937), jednak básne nájdené v autorovej pozostalosti z jeho školských rokov a z popražského obdobia. Tu by som mal poradie vlastne obrátiť, veď školácke verše sú prvšieho dáta. Ide tu napospol o literárne dokumenty z básnikových písomností, ktoré sa mi dostali do rúk (zrejme prevažne) z kolekcie príčinlivého Dr. Martina Jančušku. Na samom začiatku sú tri tenké školské zošity malého formátu, do ktorých vpisoval mladý Pavol Strauss, liptovskosvätomikulášsky gymnazista, svoje školácke prvotiny (1928? – 1932). V prvotnej tvorbe z toho obdobia (dovedna 61 básní), poznačenej tvrdošijným začiatočníctvom, sa dajú nájsť jednotlivosti, ktoré svedčia o autorovej vnútornej hĺbke, o jeho humánnom (humanistickom) a sociálnom založení. Z nich sme zostavili začiatočný oddiel Aus jugendlichen Versen / Z juvenílií. Zo zošitkov je pritom zrejmé aj vedomé autorovo úsilie pracovať na sebe ako básnikovi, na svojom básnickom výraze. Medziiným sú tu (neúplné) náčrty rozdelenia a usporiadania básní podľa tém pre mienené zostavenie do cyklov a do zbierky, začiatočnícky odvážne. (S podobným tematickým náčrtom sa stretávame neskôr v nemeckom denníku z roka 1939 – plánuje sa tam cyklus Die Irrfeder – p. nižšie –, ktorý autor na rozdiel od svojich mladíckych poetických predstáv aj tvorivo realizoval.)  Tieto básne sa mi čítali pomerne hladko, lebo som bol na Straussov manuskript navyknutý z niekdajšieho čítania spomenutých už jeho denníkov Aufzeichnungen und neue Gedichte a Stundenbuch. Pobadal som, že niektorí, čo mali s týmto manuskriptom do činenia, čítali niektoré miesta nesprávne, čoho následkom bývalo zavádzanie v zmysle. Vysvetlenie spočíva v tom, že Strauss od mladosti písal aj v nemčine latinkou, ibaže v nej používal (v jednotlivých obdobiach nerovnako) niektoré znaky z písanej fraktúry (nemeckého kurentného písma). Pritom jeho písmo sa vyznačovalo rozhodnosťou a bývalo emotívne poznačené, takže niekedy ťažšie čitateľné. Po celé svoje nemecké obdobie trvale kládol oblúčik (v jeho písme to bola najčastejšie podĺžna čiarka) nad literu „u“ (teda „ū“) na odlíšenie od litery „n“ a zásadne nepoužíval nemeckú literu „ß“, ale vždy písal iba na švajčiarsky spôsob „ss“. Kým v školáckych zošitoch objavíme občasné fraktúrové „h“, „H“ aj „F“ a ojedinele „B“, v neskorších záznamoch z konca tridsiatych a začiatku štyridsiatych rokov nájdeme ako relikt z fraktúry už iba spomínané odlišovacie „ū“ a malú fraktúrovú literu „h“, ale tú už dôsledne všade. Oným fraktúrovým „h“ (v neskoršom rukopise najčastejšie zvislou čiarou cez celú výšku písma vedenou v sklone písma) nahrádzal Strauss zrejme z hľadiska ekonómie písania každé „h“ vo svojom nemeckom texte. Akiste aj v tomto sa prejavuje svojskosť jeho výrazu navonok. V humánnom a sociálnom duchu sa zjavne nesie celá Straussova tvorba, tá je však v jeho prvých nemeckých zbierkach Die Kanone auf dem Ei a Schwarze Verse poznačená marxistickým zmýšľaním (všimnime si napríklad báseň 2 v tej prvej zbierke alebo záverečnú báseň Optimistischer Schlusschoral v tej druhej). Navyše celkové autorovo vnímanie sveta pôsobí od jeho literárneho predstúpenia na verejnosť depresívne, takmer bezvýchodiskovo. Tak je to už s manuskriptovým cyklom Panoptikum (pravdepodobne 1936), diptychom nájdeným v autorovej pozostalosti, písaným podľa všetkého medziiným pod dojmom hrôz rozpútania sa španielskej občianskej vojny (1936 – 1939), ktorý Strauss následne celý urobil kostrou zbierky Schwarze Verse – pravda, s iným usporiadaním básní. Tieto verše sa vyznačujú neobyčajnou pôsobivosťou a silou. Stále majú čo povedať i dnes, pretože i teraz je nezmyselného utrpenia vo svete priveľa. Len poskromne sa v zbierke Schwarze Verse, vlastne už v Panoptiku, prejavujú nádejnejšie tóny. Tristné motívy to prekrývajú a au 13 tor skôr odľahčuje svoje výlevy poetickou hrou na ironickej strune, ktorá je tiež jednou z charakteristických čŕt jeho tvorby spred konverzie a ktorá akoby naznačovala úsilie povzniesť sa nad ťaživo vnímanú realitu (nachádzame to už v samoprvej zbierke Die Kanone auf dem Ei). Tá ostatná črta sa napokon výrazne uplatnila v básňach vyslovene súkromného cyklu Die Irrfeder (1939), písaných pre deväť(!)ročného Juraja Munka. Ale to sú verše už naozaj na rozmedzí. Sú akoby žartovné, výmyselné, ibaže vo svojej podstate nesmierne vážne až sarkastické a pre detskú dušu (v tom čase v danom domácom prostredí ktovie?) až nekomunikabilné. Človek si dáva za nimi v mysli prinajmenšom otáznik. Sú odrazom európskeho vrenia, vredovatenia a neistoty v čase svojho vzniku. Možno v nich vidieť alúzie na veľmi vážne a bolestivé dobové skutočnosti. Jedno je však s ohľadom na časovú korešpondenciu isté: vznikli za spoločensko-politickej situácie, keď Pavol Strauss už intenzívne pracoval na básňach tušenej prelomovej zbierky Worte aus der Nacht. Keď už sa rozhodoval pre nové smerovanie ducha, keď už nachádzal svoj duchovný ideál. Opierame sa tu o denníkový záznam o usporiadaní cyklu Die Irrfeder, spomenutý vyššie. Ten je vpísaný doprostred medzi záznamy veršov, ktoré si onedlho našli svoje miesto v zbierke Worte aus der Nacht. Cyklus Die Irrfeder treba teda reflektovať už na pozadí Straussovho pozitívneho obratu v myslení ku kresťanskému hodnotovému systému. Čo je medzi tým a tamtým? Medzi pôvodným smerovaním v poézii aj v živote a hľadaním, ktoré tomu jednému i tomu druhému dalo iný, tentoraz definitívny smer? Jestvuje v Straussovej literárnej pozostalosti niekoľko básní, ktoré autor nikde nepublikoval a do nijakého väčšieho celku nezaradil (nikam nezapočítal). Sústredili sme ich do oddielu, ktorý sme nazvali Intermezzo an der Grenze / Intermezzo na rozmedzí. Sú to literárne paberky z kolekcie Martina Jančušku. Zo siedmich básní sú tu datovateľné štyri: ***, Ľúbostná pieseň, Elégie en miniature a Alles ist Alles. Vznikli v rokoch 1938 – 1939. Pochádzajú zo spomínaného nemeckého denníka z toho obdobia – ide o básne z okruhu prípravy zbierky Worte aus der Nacht, no nezaradené autorom do nej. Sú to teda verše naozaj „na rozhraní“. Možno je takých aj viac, no ucelené sa našli iba tieto. Ďalšie tri básne oddielu vznikli však podľa všetkého až po období záznamov denníka Stundenbuch (ktoré tvoria záverečnú časť tohto deviateho zväzku Straussovho súborného diela), pravdepodobne na začiatku  roka 1947. Pre toto konštatovanie sú tu iba indície, pretože básne nie sú datované a nenašli sa na iných miestach v pozostalosti, len v kópiách autorových strojopisných (teda neskorších) odpisov. Pravdaže, indície sú pádne, vychádzajúce z tém a výrazu básní. Ich poradie v tejto publikácii je iba podmienečné a ich zaradenie doprostred časovo identifikovateľných zbierok a cyklov symbolické. Skrátka, majú iba doplniť celkový obraz o vývoji Straussovej poetickej myšlienky v jeho nemeckej spisbe a zvýrazniť ono „rozhranie“. Ináč povedané, možno poslúžia zámeru „rozvoľniť“ v čitateľovom povedomí vnímanú koncíznosť prúdu autorovej poetickej výpovede. Celkom na koniec knihy sme ich (podľa ich len odhadovaného datovania) zaradiť nechceli, lebo stoja v rámci Straussovej literárnej pozostalosti osamotene, mimo kontextu, a narušili by autorský náznak dovŕšenosti jeho nemeckej poetickej tvorby, prejavený autorom tým, že si prestal písať nemecký denník. Pavol Strauss sa od mladosti usiloval poeticky tvoriť systematicky, s úmyslom prejaviť sa na verejnosti, s vedomím, že má čo povedať. Ako som naznačil, už v jeho školáckych zošitoch nájdeme čosi ako súpisy básní rozčleňovaných do skupín, čo avizuje zámer zostaviť zbierku. V neskorších rokoch jeho nemeckej literárnej tvorby však ani ucelené cykly (s výnimkou zbierok Worte aus der Nacht a Bruder Abel lebt ja noch) nenachádzajú odraz v prejave upozorniť na ne potenciálnych čitateľov. Zrejme to súvisí s tým, že ani neskoršie jeho slovenské verše – a vôbec jeho literárne diela – neboli „spoločensky“ vítané. To ak už odhliadneme od psychologicky motivovanej možnosti, že autor neskôr pokladal niektoré básne za priveľmi intímne (exercičné a meditačné cykly neskoršieho nemeckého obdobia), prípadne za zneaktualizované už tým, že boli písané po nemecky, skrátka, že nemal v úmysle sa nimi verejne prezentovať. V každom prípade však Strauss ako básnik vždy chcel a mal čo povedať vnímavému čitateľovi. Ako poctivý prorok básnik si vytrpel svoje v odmietaní počúvať i v nevnímaní a nedoceňovaní zo strany svojho okolia. Ale niesol to statočne ako obetu, svojmu prorockému básnickému povolaniu sa nespreneveril. Sme mu v percepcii a v recepcii v každom prípade veľa dlžni. Čo do formy je Pavol Strauss vo svojich nemeckých básňach klasický aj moderný. Preto je jeho čítanie provokujúce. Vzorom je mu najmä Rilke. Ale nemienim sa bližšie zaoberať rozborom jeho poézie z hľadiska výrazu a formy, to ponechám na literárnych ved 15 cov. Zo zložitejších (prepracovanejších) strofických foriem nájdeme uňho relatívne často sonet a potom tvárny útvar (nie jednej podoby), ktorý by som nazval najskôr litániovým. No charakteristickou prevládajúcou formou pri neskorších básňach nemeckého tvorivého obdobia je u Straussa dvojica štvorverší, najčastejšie rýmovaných, ktorá uchvacuje svojou koncíznosťou v ucelenosti. To je akoby jeho poetická pečať. Každé slovo Straussovho štvorveršia – a dvojštvorveršia – je nositeľom významu (priameho alebo symbolického) a súčasne poetických kvalít (metaforických, zvukomalebných, prímerových…). Pri viazanosti verša, často krátkeho, to predstavuje na každom kroku krvopotné úskalie pre prekladateľa. Pritom by sa mohlo zdať, že štvorveršia sú na preklad najmenej náročné, veď ide o základnú básnickú formu, vychádzajúcu vo svojej podstate vlastne z prvotného poetického prejavu človeka, toľko známeho z ľudovej poézie. No priblížiť sa vo výraze k duchu a literárnemu spodobneniu autorovej myšlienky, ktorá nesie v sebe filozofickú hĺbku a vektor svetonázoru, nie je také jednoduché. Už len to, že nemčina v poézii narába v porovnaní so slovenčinou s oveľa väčším kvantom jednoslabičných slov, a to aj významových substantívnych (čo sa príkro rozchádza s bežnou mienkou o dlhoslovnosti nemeckého jazyka), predstavuje ťažko zvládateľné rytmické a metrické požiadavky. Preto slovenský prekladateľ musí chtiac-nechtiac zostupovať do druhého plánu autorovej reči (nepohybovať sa v rovine doslovného chápania a jeho výrazovej modifikácie), totiž zostupovať „na hlbinu“ a z nej samotvorne čerpať z autorovej, vo vanutí Ducha solubilizovanej predstavovej podstaty. Čo sa pri takomto prístupe podarí pretlmočiť tak, že to bude vyznievať autenticky, to už posúdi iba náročný čitateľ, ktorého mal prekladateľ pri svojej práci pred očami. No aby sme sa vyhli dohadom: Som presvedčený, že akékoľvek formálne kritériá prekladu, hoci nestrácajú svoju zásadnú platnosť, musia v každom ohľade ustúpiť pred pretlmočením podstaty, o ktorú autorovi ide – pravdaže, pretlmočením na náležitej umeleckej úrovni. Myšlienka, cit a vonkajší prejav sa musia v inorečovom prejave snúbiť na spôsob (nie na obraz, na zrkadlový obraz) originálneho vyznenia. A to vonkoncom nie je ľahké. Nejde tu totiž o reprodukciu, ale o intuitívny tvorivý, umelecký prístup, podliehajúci iným než stroho akademickým pravidlám. Preto terajšie prekladanie Straussových básní v ich celkovom vnútornom kontexte nesie  so sebou nevyhnutne aj riziko, že sa pri ňom vo väčšej miere vyskytnú aj prvky, s akými autor sám vo svojej reči bežne nepracuje. Nie všetko sa dá totiž v extrémne viazanej reči (rytmus, rým, metrický pôdorys, zvukomaľba) reprodukovať slovom nevymykajúcim sa z rámca bežných regúl, ak sa nemá stratiť estetický účinok. Niekedy príde k slovu napríklad aj básnický novotvar. Nuž ale báseň nie je fosília, ale živý organizmus a ani sám Strauss nebol nepriateľom novotvarov, čo aj ich využíval zriedka. (Mimochodom, jeho nemecké texty tiež obsahujú novotvary, ibaže ich nie je tak veľa a nie sú také nápadné, pretože slovotvorba v nemčine vôbec sa zakladá na zásadne iných princípoch ako v slovenčine.) Básnický preklad, ak má byť básnickým, môže byť podľa môjho názoru iba prebásnením. Nemôže to byť prostý preklad, už vonkoncom nie doslovný, veď pri ňom sa stráca sama poézia, a často tu nestačí ani to, čo sa bežne nazýva parafrázou. Vravieva sa, že každý preklad (dvojnásobne aj ten najotrockejší) je interpretáciou, veď vnútorná, duchovná podstata každého jazyka, jeho sémantika, gramatika a spoločenskoživotná logika, je iná (a to sa výrazne týka už prekladania biblických spisov!). Ideálnym prebásnením je pre mňa prebásnenie také, ktoré dôkladne preniká do autorovho vnútorného nastrojenia a nedá sa sputnať slovami samými ako prvotne nositeľmi významu. Také prebásnenie musí optimálne využiť aj prekladové výrazivo na pretlmočenie myšlienky, aj tezaurické možnosti jazyka, toho jazyka, do ktorého sa prekladá. Skrátka, prekladateľ (prebásňovateľ) musí „plávať“ v tom istom duchovnom prúde ako autor a nesmie sa báť ho interpretovať a v interpertácii azda aj ozvláštňovať. Isteže, miera interpretácie sa dosť ťažko individuálne posudzuje a vždy je vystavená napospas legitímnej kritike. U takého autora, ako je Pavol Strauss, ktorého reč a výrazivo sú zdanlivo jednoduché, ale nijako nie spriemernené, naopak, niekedy na prvé (i na druhé, i na tretie) čítanie ťažko chápateľné, treba náležite prihliadať aj na formálnoestetickú dimenziu jeho poézie. Treba mať na pamäti (zo širšieho hľadiska), že Pavol Strauss sa prejavoval vo svojej poézii ako estét par excellence. Bez tejto dimenzie vôbec nemožno vnímať Straussa ako básnika. Isteže, pre trvácnu hodnotu básne je určujúca jej vnútorná výpoveď, reflexia sama osebe, ale to pravé poetické jej dáva estetické zaodenie myšlienky – až to robí báseň básňou. Koniec koncov, to poetické u Straussa v náležite odmeranej miere nachádzame na každom kroku aj v jeho esejach  a prozaických denníkových záznamoch (všimnime si, neodlišoval až tak striktne prozaický a básnický záznam, aj keď deliacu čiaru tu zakaždým nájdeme). Preto sa odvažujem konštatovať, že Pavol Strauss sa vo svojich literárnych dielach cíti a je predovšetkým básnikom – tým, na čom mu podľa všetkého osobitne záležalo. Z toho môžeme usudzovať i na jeho existenciálny vzťah k sebe samému, k Bohu i k človeku. Básnik je tvorca, podobne ako Stvoriteľ (oboje v gréčtine poiétés). Poézia je uňho čímsi bytostným, potvrdzujúcim hranice dňa, no súčasne tvorivo človečensky ich prekračujúcim. Akokoľvek, pretlmočenie nemeckej (ani akejkoľvek inej cudzojazyčnej) básne do slovenčiny nikdy nemôže byť verným obrazom originálu. Náročnejší čitateľ by mal vlastne čítať básne v origináli (ak ovláda ich jazyk). Preto je pri tomto deviatom zväzku Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa neobyčajne cenné, že sa preklady uvádzajú súbežne s originálom. Každý podľa záujmu si môže čítať originál alebo preklad, alebo oboje vedľa seba. Prekladateľ (prebásňovateľ) sa tu ocitá na otvorenej aréne, zraniteľný kedykoľvek z ktorejkoľvek strany. Ale vystavuje sa tomu dobrovoľne, vediac, že prvoradým zážitkom z prečítania básne musí byť zážitok estetický (ináč nejde o báseň), až potom prichádza celkový vnem. To ostatné je mimo neho. No ale dosť k chápaniu umeleckého prekladu poézie z mojej strany. Konkrétno má tiež svoj pôvab i svoje práva. Treba povedať, že zo Straussovej nemeckej poézie sa na svetlo sveta dostalo dosiaľ iba málo. Boli to len zbierky z pražského obdobia, Die Kanone auf dem Ei (1936) a Schwarze Verse (1937), ku ktorým sa dnes už aj vážny záujemca o poéziu ťažko môže dostať, a krátko po autorovom skone (1994) dodatočne aj tretia nemecká zbierka Worte aus der Nacht (2001), pochádzajúca z roku 1940, v spoločnom vydaní so slovenským prekladom z môjho pera. Tie prvé dve zbierky pre prítomné vydanie preložil Ján Buzássy. Tretia sa v tomto súbornom vydaní vyskytuje v nemecko-slovenskej podobe už druhý raz. Ostatné bolo treba doprekladať z autorovej písomnej pozostalosti. Časť veršov v oddiele In der Abels Nähe / V blízkosti Ábela preložil Ján Buzássy, ostatné z dosiaľ čitateľsky neprístupnej pozostalosti ja. Ešte treba povedať, že kľúčová zbierka Worte aus der Nacht / Slová z noci je do súborného diela prevzatá z prvého nemecko-slovenského vydania, no čas priniesol potrebu urobiť v jej textoch niekoľko drobných zmien. V nemeckom origináli nie sú tieto zmeny  zásadné a v preklade sú v podstate evidenčné. V pozostalosti Pavla Strausa sa našiel druhý (hoci formálne inakší) exemplár strojopisného zošitka s celou zbierkou a v ňom bola báseň Sylvesterbilanz (sonet) vpísaná celá vzadu, preto v aktuálnom vydaní zaraďujeme túto báseň celú na koniec zbierky. Od samého začiatku bolo jasné, že ide o jednu báseň, no jej autorovo rozpísanie na koniec a na začiatok v zošitku, ktorý sa mi prvý dostal do rúk, vyvolané iba nedostatkom miesta v konkrétnej listovej zostave, svojím spôsobom vhodne rámcovalo celú zbierku, takže budilo predstavu zámeru, a tak v knižnom prvovydaní sa jednoducho premietlo do konečnej podoby knihy. Terajšie usporiadanie berie ohľad na autorov pôvodný úmysel dať zbierke dodatočný epilóg. Takisto sme opravili nezbadaný preklep a zrevidovali ortografiu nemeckého textu. Pokiaľ ide o slovenské znenie zbierky, poslovenčujeme niektoré krstné mená v dedikáciách a upravujeme v jednom verši text básne V noci. V zbierke sa zároveň diferencovanou veľkosťou titulkového písma zvýrazňuje pôvodné autorovo členenie, ktoré bolo v prvom vydaní typografickým riešením porušené. Deviaty zväzok Straussovho súborného diela má vzhľadom na to, že tu ide o originálne texty aj preklady a že je zostavený (v podstate chronologicky) z diel dosiaľ vydaných aj nevydaných, z autorovej strany určených na publikovanie aj uložených u seba azda len pre seba, pomerne zložitú štruktúru. Preto názvy jednotlivých celkov, cyklov básní, oddielov a samostatných básní, ktoré nepochádzajú bezprostredne od autora, dávame do hranatých zátvoriek  , aby mal čitateľ prehľad o tom, čo je titulovo a zostavovateľsky autorovo a čo nie. Straussov text tak ostáva bez pochybností (s výnimkou ortografie) zachovaný, intaktný. Celok nemeckých básní Pavla Straussa predkladaný po prvý raz v tejto knihe dáva súhrnne nazrieť do básnickej tvorivej dielne tohto autora v nemeckom období jeho literárnej tvorby. Vzhľadom na hlboko a tristne vážne peripetie európskych dejín tridsiatych a štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia a súbežne na autorove čakané i nečakané životné obraty v oných rokoch sa javí ako kaleidoskopické zrkadlenie duševných poryvov básnika v ich časovej následnosti v uvedenom časovom rozpätí a je podľa môjho názoru určujúci pre pochopenie jeho cesty životom a jeho vyrovnávania sa s trýznivou, neblahou skutočnosťou. Básnik (totiž človek) nachádza nakoniec východisko. Kým v mladíckych začiatkoch rezonuje uňho  poézia domácich sociálnych básnikov (Poničan, Hora, Wolker, Nezval) a neskôr sa uňho prejavujú rilkeovské tóny súbežne s recepciou myšlienok komunizmu, v rokoch, keď sa odvracia od marxistickej ideovej platformy (definitívne roku 1936, vlastne ešte pred publikovaním svojich dvoch pražských zbierok, keď ho ako veľkého milovníka hudby šokoval Stalinov zákaz Šostakovičovej opery Lady Macbeth z Mcenska), prihlasuje sa po bohatých trpkých a kvárivých životných skúsenostiach ku krížu a ku Kristovi. Robí tak nie odrazu, nie bez reálneho osvojenia si skutočnosti Božieho vtelenia v dejinách spásy, bez jej dôkladného prehodnotenia pre seba i pre svet a jej trvalého spirituálneho akceptovania. Nie s odmietnutím židovských koreňov (tým ostal stále verný), no s prijatím už toho kristologického tuho v sebe, a to na celý život. Svedectvo pozoruhodné, hoci aj mnohými pre neporozumenie odmietané. Tento prerod sám trval niekoľko krátkych, ale ťažkých rokov a odohral sa v čase najťaživejšom tak pre Európu dvadsiateho storočia, ako i pre Pavla Straussa osobne. Na záver iba stručne. Nemecké básne Pavla Straussa svedčia o jeho cieľavedomej púti životom k poznaniu a k duchovnému ideálu, ktorému mal zasvätiť svoje dni. K poznaniu, ktoré nachádza svoje prvé tušenie už v jeho juvenilných básňach. Koniec koncov, mladý Strauss mal istú skúsenosť s katolicizmom už z domu v Liptovskom Svätom Mikuláši. Hoci vyrastal, ako píše v Mozaike nádeje (1948), v nevereckom prostredí a nedostalo sa mu náboženskej výchovy, zanechalo v ňom stopy to, že ho starý otec brával na návštevu do františkánskeho kláštora k svojmu známemu gvardiánovi a pestúnka ho vodievala do kostola. Pražské obdobie Straussovej poetickej tvorby, po jeho vystúpení ako básnika na verejnosť, nesie sa v znamení príklonu k revolučným myšlienkam marxizmu. Svet je skazený, prehnitý, zlý, zlomyseľný, krutý, nespravodlivý, žiada sa ho naprávať, no básnikove tóny sú poznačené životnou depresiou a skepsou a formálnopoeticky sa ocitajú v surrealistickej krútňave. Na výstupnom konci nemeckého literárneho obdobia nás uchvacujú básnikove exercičné a meditačné verše, motivované kresťanským svetonáhľadom a hlboko žitou vierou v Boha. Celok nemeckej poézie Pavla Straussa je epopejou ustavičného vnútorného boja, zápasu o vnútorný prerod. Akoby v tejto (nemeckej) etape autorovej literárnej tvorby sa malo vyčíriť to podstatné, najpodstatnejšie v jeho živote. Prelomová v tomto ohľade, ako som naznačil, je zbierka Worte aus der Nacht. Dokladajú to už autorove slová v denníkovom zázname zo začiatku roka 1942: „Dieses Buch ist dem verzweifelten Menschen gewidmet, der am Scheideweg steht zwischen dem Tod und Gott.“ („Táto kniha je venovaná zúfalému človeku, ktorý stojí na rázcestí medzi smrťou a Bohom.“) Básnik má svoje privilegované miesto v spoločnosti. Aj keď ho nepoznajú, aj keď ho zaznávajú, aj keď ho odmietajú. Fenomén svojrázny. A najmä ak je to poctivý prorok básnik ako Pavol Strauss.

Teofil Klas

September 2011 – marec 2012